Na základoch záleží

Výber pozemku

Náklady na zakladanie môžu predstavovať päť až pätnásť percent celkových nákladov stavby. Ich výška závisí aj od výberu pozemku a jeho svahovitosti. V prípade svahovitých pozemkov a území so zvýšeným rizikom zosuvov je potrebné nechať si vypracovať geologický profil stavebného pozemku – treba vedieť, aké vrstvy zeminy sa nachádzajú v jeho jednotlivých hĺbkach. Dôležité je mať aj dostatok informácií o hladine podzemnej vody.

Najčastejšie možnosti zakladania

Základy rozoznávame plošné a hlbinné. Pri zakladaní rodinných domov sa najčastejšie využívajú plošné základy, najmä základové pásy a základové dosky. Hlbinné zakladanie, napríklad pomocou pilót alebo studní, sa využíva ojedinele, keď sa vrstvy únosnej zeminy nachádzajú vo veľkých hĺbkach. O konkrétnej realizácii základovej konštrukcie by mal rozhodnúť projektant spolu so statikom. Väčšina rodinných domov je založená na základových pásoch. V porovnaní so základovou doskou sa nespotrebuje tak veľa betónu. Pásy sa neizolujú proti zemnej vlhkosti, preto jej musí odolávať ich materiálová báza. Základové pásy sa neodporúča používať v menej únosných zeminách, kde by museli byť neúmerne široké, aby bezpečne rozniesli zaťaženie do pôdy. Tu je výhodnejšie použiť základovú dosku. V sypkejších zeminách sa základové pásy vytvárajú pomocou debnenia či debniacich tvaroviek.

Základová doska je oceľobetónová platňa, ktorá je hrubá niekoľko desiatok centimetrov. Používa sa najmä tam, kde je menej únosná pôda alebo sa v danom mieste nachádza spodná tlaková voda. Pri zakladaní na doske musíme počítať s väčšou spotrebou betónovej zmesi s určeným množstvom betonárskej výstuže. Najčastejšie sa používajú zvarované siete z tyčovej ocele rozličných priemerov. Špeciálnym druhom základovej dosky je oceľobetónová vaňa, ktorá sa navrhuje v prípade, ak je úroveň podlahy v suteréne pod hladinou podzemnej vody.

208523
Daniel Veselský

Hydroizolácia spodnej stavby

Okrem rozloženia zaťaženia musia základové konštrukcie, resp. steny suterénu dlhodobo zabraňovať prístupu vody a chladu do objektu. V prípade izolácie proti vode rozoznávame izoláciu proti zemnej vlhkosti a hydroizoláciu proti podzemnej vode. Hydroizolácia ovplyvňuje kvalitu a životnosť celej stavby. Musí byť správne navrhnutá a kvalitne zrealizovaná, čiže absolútne vodotesná. Zabrániť prístupu vody do konštrukcie môžeme niekoľkými spôsobmi.

Drenáž

Proti vytvoreniu krátkodobo vzdutej vody, napríklad pri silných zrážkach, treba vybudovať drenáž. V niektorých krajinách je uzákonená povinnosť pod každou stavbou vytvoriť drenážny systém ústiaci do zberných šachtíc.

Povlakové hydroizolácie

Na stavbe sa realizujú technológiou kladenia ako monolitické alebo prefabrikované. V prípade monolitickej technológie sa robia z náterových stierkových alebo striekaných hydroizolačných tekutých hmôt. Hrúbka hydroizolačného povlaku proti zemnej vlhkosti je približne 2,5 mm, proti gravitačnej vode asi 3 mm a proti stojatej tlakovej vode asi 4 mm. Ochrannú vrstvu tvorí ľahká polypropylénová textília, ktorá sa kladie do čerstvej vrstvy materiálu a ľahko sa pritlačí. Na vodorovnú hydroizoláciu spodných stavieb sa používa plastický minerálny tesniaci tmel, ktorý je po vytvrdení odolný proti tlakovým vodám.

Pri prefabrikovanej technológii sa povlakové hydroizolácie robia z hydroizolačných pásov, asfaltovaných alebo plastových – tzv. fólií. Hydroizolácia z asfaltovaných pásov je klasickou spoľahlivou technológiou. Najčastejšie sa používajú asfaltované nataviteľné hydroizolačné pásy s použitím modifikovaných asfaltov, s nosnou vložkou zo sklenených, syntetických a kombinovaných tkanín alebo rohoží. Najnovšiu koncepciu predstavujú bezvložkové a samolepiace asfaltované pásy. Hydroizolácia z asfaltovaných pásov na zvislej časti steny musí byť chránená, napríklad pomocou geotextílií či tepelnoizolačných dosiek. Pre hydroizolácie z plastových pásov sa zväčša využívajú nevystužené fólie z mäkčeného PVC (mPVC). Zásady ich aplikovania sú takmer zhodné ako pri technológii z asfaltovaných pásov, hlavný rozdiel spočíva v tom, že fólie sa na podklad kladú voľne a kotvia sa bodovo alebo líniovo. Na ich ochranu sa používajú geotextílie alebo bezpečnejšie obklady z polotuhých dosiek PVC.

Kryštalické hydroizolácie

Základnou zložkou týchto materiálov je zmes špeciálneho portlandského cementu, jemne mletého kremičitého piesku a rozličných chemikálií. Po zmiešaní s vodou a aplikácii formou nástreku alebo náteru kryštály preniknú hlboko do štruktúry betónovej konštrukcie. Kryštalická formácia obmedzí veľkosť vzduchových pórov betónu tak, že molekuly vody nimi neprejdú. Pri realizácii je potrebná vlhkosť, preto sa aplikuje na čerstvý betón, v prípade suchého povrchu ho treba navlhčiť. Podklad pod nátery musí byť zdrsnený a očistený vodou. Tento typ hydroizolácie sa môže použiť na podzemné a nadzemné časti betónovej konštrukcie. Je zdravotne neškodný.

Hydroizolácie z vodotesného betónu

Ide o špeciálny druh betónu, ktorý vďaka špeciálnym postupom zabezpečuje dostatočnú odolnosť proti účinkom tlakovej vody. Využíva sa pri betónových konštrukciách, ktoré sú dlhodobo vystavované vode a vodnému tlaku. Aj pri základoch z vodonepriepustného betónu sa však odporúča suterén zaizolovať jednou vrstvou elastomérbitúmenových pásov alebo natrieť steny dvojzložkovou škárovacou hmotou. Tento postup súčasne zabezpečí aj parotesnoť suterénu.

Tepelná izolácia spodnej stavby

Zateplenie spodnej stavby sa dlho využívalo len ako ochrana proti mechanickému poškodeniu hydroizlácie. V súčasnosti sa však vo veľkej miere hodnotí aj jej úloha pri znižovaní tepelných únikov a znižovaní nákladov na energiu. Najbežnejším tepelnoizolačným materiálom je extrudovaný polystyrén a používa sa najmä pri nízkoenergetických a energeticky pasívnych domoch.

Článok bol uverejnený v publikácii Všetko o stavbe domu, JAGA GROUP 2009.