Dom s ginkom v srdci

03.05.2011  |     

Na konci kľukatej uličky, na miniatúrnej parcele zvažujúcej sa pozvoľna k Bodamskému jazeru, sa spomedzi stromov vyhupne prízemný dom. Jeho hladký drevený obklad jemne kontrastuje s povrchom kmeňov, medzi ktoré je vtesnaný. Okrem iných aj s rozpukanou hnedosivou kôrou ginka.

Autá parkujú vedľa cesty pod prístreškom. Tu v Lindau sa miestom neplytvá. Gro z desiatich kilometrov pobrežia, ktoré k nemu patria, je vďaka 28 historickým vilám známe ako Bavorská riviéra a sú medzi nimi aj klasicistické skvosty.

Lindau, atraktívna destinácia pri rakúskych hraniciach a dvadsať kilometrov od Švajčiarska, má skvelé dopravné spojenie. Končí sa tu diaľnica číslo 96 z Mníchova, na ktorú nadväzuje rakúska Reintal/Walgau Autobahn.

Quo vadis

Prichádzajúci má na výber z piatich možností, kadiaľ do objektu vstúpiť. Je to ozaj dosť, vzhľadom na to, že má pred sebou štvorizbový dom. Zvonku sa dá dostať dokonca aj priamo do kuchyne, odkiaľ je praktický prístup do hosťovskej izby bez toho, že by ste museli križovať hlavné obytné priestory.

Oficiálny vstup vedie cez halu k malému átriu, ktoré vďaka okruhliakom z blízkej pláže pôsobí ako jej zmenšená kópia. Rozkonáruje sa tu ďalšie, tentoraz mladé ginko. Ako dospelé bude mohutnejšie než okolité vŕby a s jeho košatou korunou, vyčnievajúcou nad plochú strechu, sa v projekte očividne rátalo. Keď drevené priečelie získa patinu, dom dokonale zapadne do okolia aj vďaka tomuto stromu. Možno si starší manželia, ktorí tu žijú, vybrali ginko aj pre peknú symboliku jeho listu vyjadrenú v Goetheho verši: „...dass ich eins und doppelt bin“ (...že som raz i dvojmo).


Vitruvius nazval átrium srdcom domu. Zvyčajne zlepšuje svetelné podmienky v interiéri, zavše slúži ako spojnica miestností. Tu je však použité nevšedne, viac v orientálnom ako klasickom duchu: rozširuje výhľad do prírody z dvoch denných miestností.

 

Átrium delí i spája

Strohý svetlý interiér vstupnej haly, vyloženej travertínom, vytvára spolu s jednoduchým átriom jasný predel medzi západnou a východnou časťou domu, v ktorých dominujú teplé červenohnedé tóny ušľachtilej tuje na podlahe, stenách aj na strope.

Z dispozičného hľadiska je dom rozdelený nie na tri, ale na dve časti – dokonca možno povedať, že je rozpolený. Je to jedna z nemnohých pravidelností. Naopak, proporcie átria, blížiaceho sa kocke, sú jedným z mnohých príkladov unikania od symetrie.

Do západnej polovice patrí vstupná časť s átriom a oddychová zóna. Priechodná knižnica izoluje spálňu od ruchu v dome. Ticho v nej má vďaka beninským bronzom, rituálnemu leopardovi a náčelníkovi s obradnými zbraňami až magický nádych.

Na opačnej strane (pri pohľade zo vstupnej haly vľavo) vystupuje z línie stavby sklené čelo obývacej izby s jedálenskou zónou. Susedná miestnosť, kuchyňa, nie je oddelená priečkou, ale nábytkovou stenou – podobne ako spálňa od knižnice.

California dreamin´ alebo Snívanie o Kalifornii

Daniel Sauter, majiteľ ateliéru k-m-architektur v Bregenzi, odkiaľ je do lindauského domu necelá polhodina autom, ho podľa vlastných slov navrhol v štýle rezidencií z 30. až 50. rokov na americkom západnom pobreží. Ak si odmyslíme technicky vyspelý vykurovací systém s tepelným čerpadlom, fotovoltické panely na streche a iné technické a technologické vymoženosti moderného bývania, nezapadajú do tohto štýlu jedine spomínané západoafrické sochy, ktorých čas v interiérovom dizajne prišiel až v sedemdesiatych rokoch, a súčasný šláger, otočný oceľový kozub Fireorb, mimochodom, americkej výroby.

Naopak, v duchu kalifornských modernistických rezidencií je značný priestor okolo nábytku. Pripomínajú ich, samozrejme, aj kultové kreslá manželov Eamesovcov. V staršom modeli s čalúnením z teľacej kože sa ozýva rustikálny dobový moment, pričom kreslo ladí s hovädzou kožou so srsťou Hereford rozloženou pred kozubom. Novšie, azda známejšie kreslo s palisandrovou dyhou obohacuje škálu ušľachtilých odtieňov dreva. Veľké plochy obložené drevom pôsobivo hraničia jednak so svetlými partiami stien, jednak so súvislým zasklením fasády obrátenej k jazeru – nosná konštrukcia s nenápadnými štíhlymi oceľovými stĺpikmi umožnila, aby sklo na celú výšku miestností zaberalo podstatnú šírku domu.

Brána za roh

Zvýrazniť čo len rohy miestností by znamenalo narušiť panoramatický výhľad, jednu z predností domu. A tak, hoci sklené plochy sú rozlične vysunuté k terase, členitosť priečelia už v neveľkej vzdialenosti zaniká. Pre architekta by však bolo neprípustné, aby dom pôsobil lineárne, až minimalisticky. Určitou výrazovou prostotou chcel totiž dosiahnuť niečo celkom iné ako puristickú redukciu. Tak ako u átria, vďaka ktorému vlastne nemusel členiť bočné fasády oknami, našiel aj tu dôvtipné riešenie: zaclonil obývaciu izbu presahom strechy a zastrešenie aj s terasou predĺžil za obvod budovy. Spojením dvoch vodorovných prvkov vznikla efektná „brána“, pred ktorou sa určite nikto neubráni pohľadu na jazero s vencom Appenzellských Álp, ktoré sa nad ním zaskvejú, keď opadne hmla, a potom cez bránu zahne za roh na terasu.


Text: Karol Klanic
Foto: Nadja Athanasiou
Zdroj: časopis Môj dom JAGA GROUP

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Jednopodlažný pasívny dom odkazuje na typické vidiecke osídlenia

Mojdom.sk  odporúča

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky