Svojrázny meštiansky byt v Banskej Štiavnici

04.10.2011  |     

Planétku 22185 pokrstili v roku 2001 menom Štiavnica na počesť mesta Banská Štiavnica. To už o niekoľko rokov skôr zapísali na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Neviem, aké atrakcie sú prichystané pre návštevníkov planétky, ale mystérium starého banského mesta, ktorému je ľahostajný časopriestor, priťahuje a láka svojich verných k návratom.

Duch mesta opatruje niekoľko storočí slávy zakliesnených v krivostiach, oblinách a vrstvách múrov meštianskych domov, palácov, opevnení a banských domčekov. Záhrady zrastené s plotmi a domami, uličky sa podchvíľou menia na chodníky, ktoré sa znenazdajky roztratia a potom blúdia v svahoch nad mestom. Spomienky šelestia v lístí starých stromov, príbehy zaspali na priedomiach, námestíčka ožívajú len o víkendoch. Čaká sa na turistov, zájazdy z Maďarska, prídu blaváci, ktorí tu skúpili domčúriky a niektorí aj byty s klenbovými alebo trámovými stropmi s rozprávkovým výhľadom na starú Štiavnicu. Možno sa objavia aj írski a anglickí novomajitelia staronehnuteľností. Nadobudli ich ešte pred krízou poznačenými rokmi.

 

Pozemská príťažlivosť

Patrí sa mi prejsť popod Piargskú bránu, potešiť sa výhľadom od Protitureckej bašty smerom na Kalváriu, posedieť na mramorových školských schodiskách, ktoré si ešte pamätajú na časy, keď vzdelanie v Banskej Štiavnici zavážilo aj v najvzdialenejších kútoch Európy. Potom sa uličkou popri Kostole svätej Kataríny dostanem k priečeliu meštianskeho domu, kde bývala Sládkovičova múza Marína. Nechám sa viesť kamenným dláždením Trojičného námestia k budove Berggerichtu s expozíciou Mineralogického múzea, zájdem do antikvariátu, aby som poobracala listy starých kníh a máp. Keď domy k večeru predĺžia svoje tiene, schytím sa ešte pozrieť, čo nové a dobré sa prihodilo historickým budovám zomknutým pozdĺž námestia. Zadívam sa na vynovené fasády, z vyparádených priečelí vystupujú kamenné portály, okná blýskajú novými sklenenými tabuľami. Zalovím v pamäti, či mi čosi nepripomenú latinské nápisy, potichu lamentujem nad budovami, ktoré nemali šťastie na záchrancu. Schátrané padajú samy do seba, bez nálady, bezmocne. Zem ich priťahuje, už sa k nej skláňajú, pyšné múry sa opíjajú vražednou vlhkosťou podložia, strechy ledva držia svoje voľakedy graciózne kontúry.  

 

Nad svätou Katarínou

Urbanisticky sa Štiavnica tvarovala už od 15. storočia. Mestský švih vymodelovala výstavba meštianskych domov. Ich výstavné rôznorodé priečelia sa postupne zoradili nad kostolom sv. Kataríny do zoskupenia waldburgerských palácov. Z priľahlého skalného masívu priamo do ich pivníc doteraz vyúsťujú staré štôlne. Drevené trámové stropy, mäkké klenby, kazetové dvere v profilovaných zárubniach, zošikmené priehlbiny okenných a dverných ník, sošné formy, zaklenuté miestnôstky, labyrinty chodieb a zákutí, pavlače a padláše, haly s drevenými i kamennými dlážkami. Klenby sa vznosne zbiehajú v ozdobných rozetách, zvyšky starých omietok striedajú ovalčekované nátery, sondy po pamiatkaroch, klince v trámoch po bývalých majiteľoch. Vonkajšie omietky zhrubli nánosmi generácií.


 

Niekde sa zachovali útržky vzácnych malieb, inde sa im nové pripodobili. V interiéroch sa nájdu miesta, kde sa až na tehlu a kameň obnažilo pôvodné murivo. Drsná krása a zabudnutý luxus. Prítmie salónov a okná, ktoré so sebavedomým odstupom vzhliadajú dolu k námestiu. Vznešenosť a nostalgia, vesmírna slučka, ston podlahy, labyrint domu, časopriestorová návnada, spojivá s dávnymi časmi. Niekde sa zdá, že ďalšia miestnosť už nemôže prekvapiť, že nič nové sa neobjaví. Potom sa zatají dych; dom si poradil so svahom v chrbte a štôlňou na konci pivnice, podivne zakriveným múrom objal ticho salónu, vystrelil oblúkom do nečakanej klenby. Hlavolamy, záhady, vrstvenia hmoty a času, návraty.

 

Jeden z mála

Vo východnej časti Námestia Svätej Trojice sa radová zástavba prelína so solitérnymi domami. Žlto omietnutý dvojpodlažný dom s obytným podkrovím pod valbovou strechou, predzáhradkou a netypickou parcelou v hĺbke severozápadnej fasády čaká po dlhých rokoch chátrania a niekoľkých rokoch obnovy na svojich nových obyvateľov. Z juhovýchodu vedie popri ňom úzka ulička, severovýchodnou stenou sa primkol k susednému objektu. Do bytov na poschodí sa vystupuje vonkajším dreveným schodiskom. Kým sa stal meštiansky dom opäť obytným, museli mu sčasti podchytiť základové pásy z ukladaného kameňa, nanovo zhotoviť drevený viazaný krov a strechu, opraviť a vymeniť staticky poškodené stropné konštrukcie, sanovať vlhké murivo. Napriek nevyhnutným asanáciám sa architektonický výraz domu a ani jeho objem nezmenili s výnimkou vikierov, ktoré vniesli svetlo do podkrovia. Interiér domu čiastočne zmenil dispozíciu v prospech priestoru vymeraného pre súčasné byty. Drevené podlahy a záklopové trámové stropy, ktoré sa hlásia k histórii domu, sú už len vydarenými replikami.



Miestnosti čakala remeselná oprava a obnova omietok, na malých plochách aj reštaurátorská maniera podriadená výsledkom návrhu na reštaurovanie. Kópie všetkých výplní okenných i dverných otvorov sa vzorne tvarovali do podoby svojich predchodcov. Zníženie podláh na prízemí pridalo miestnostiam na objeme. Aby sa zamedzilo zavĺhaniu obvodových stien, počas zemných prác sa vyhĺbili odkopy, vyhotovili sa hydroizolácie proti zemnej vlhkosti, stavba sa zabezpečila proti vzlínaniu vody, na múry sa naniesli sanačné omietky. Podlahy v dotyku s terénom chránia proti účinkom zemnej vlhkosti asfaltované pásy. Teplo z kozuba potrebuje dobrý ťah, a tak popraskané murivo starého komína odborne rozobrali až po jeho zdravú časť. Komín potom do pôvodného tvaru vymurovali z plných pálených tehál na šamotovú maltu a omietli štukom na vápennom základe. Po odstránení nesúdržných vrstiev exteriérových omietok natiahli základnú jadrovú omietku. Na takto pripravený podklad naniesli vrstvu štukovej omietky na vápennej báze. Okná drevené skriňové s vonkajším subtílnym rámom prispôsobili tvaru pôvodných okien s jednoduchým zasklením. Nové celodrevené rámové dvere sa tiež snažili o podobnosť s tými pôvodnými.

 

Domy a ich ľudia

„Domy, ktoré sme v dezolátnom stave kúpili, boli 80 rokov v bytovom fonde. Projekt obnovy Štiavnice zo 70. a začiatku 80. rokov minulého storočia predpokladal, že pôvodných obyvateľov vysťahujú na nové sídliská. Ostali tu len staroštiavničania, do inžinierskych sietí sa už neinvestovalo, domy bez ľudí prestali žiť, tie so starými obyvateľmi sa rozpadávali. Navyše, v tom čase sa kopalo v rudnej štôlni pod Hornou Reslou. Voda sa stratila, domy osireli. Po roku 1989 osídlili historické centrum asociáli. Nový proces sa začal až reštitúciami a dohodami mesta s ministerstvami o predaji objektov za korunu s podmienkou, že do stanoveného času musia inštitúcie zverené objekty zrekonštruovať. V rôznych obdobiach prišli chybné rozhodnutia, ale v prípade miliónových investícií v deväťdesiatych rokoch to Banskoštiavničania vnímajú pozitívne – v 16 objektoch sa preinvestovalo po 10 miliónov slovenských korún. V  nehnuteľnostiach, ktoré sme kúpili a zrekonštruovali, sa vyriešili statické problémy, obnova domov pokračovala v ich pôvodnom tvare a slohu.



Nemuseli sme ísť na stavebné konanie, získali sme tak čas, ušetrili financie. V krátkom čase sme vedeli dodať a ponúknuť klientovi hotový byt, určiť čo sa hodí a nehodí na bytové priestory, ohlásili sme stavebnému úradu adaptáciu podľa stavebného zákona. V mnohých iných prípadoch, pri ktorých pamiatkari pozdržali investície, prestavby zamrzli a, žiaľ, rozostavané objekty doteraz pustnú. Príkladom je stará nemocnica, ktorú kúpila Slovenská pošta. Stred mesta s historickými domami trvalo obýva len 40 rodín. Dokončené, zrekonštruované a štýlovo zariadené byty nakupovali najmä cudzinci. Tí tu málokedy zotrvajú dlhšie obdobie.“ Štiavnica je skanzen, mesto stratilo svoj prirodzený pulz, i keď sa veľa nadšencov snaží o jeho obnovu. Mladí utekajú, infraštruktúra mesta nie je pripravená pre mladé rodiny. Parkovať, vyložiť veci a deti je umenie, pracovných príležitostí je málo. Aj bielovlasé starenky v oknách s muškátmi sú už len spomienkou.

Sťahovavé starožitnosti

Maďari, Moldavčania, Rumuni, Poliaci brázdia západnú a strednú Európu, hľadajú starožitnosti, zaujímavé kúsky nábytku a doplnkov, ktoré sa vo veľkom v deväťdesiatych rokoch vyviezli aj z Banskej Štiavnice do nenávratna, do vtedy po našich artefaktoch hladnej západnej Európy. Všetko snaženie sťahovavcov a zberačov starožitností sa potom stretne spolu s hrčou intelektuálov, podvodníkov, priekupníkov a turistov na Ecseri bolhapiac, 20 kilometrov za Budapešťou. Tam hľadáme a nachádzame vhodné kúsky pre obnovené štiavnické interiéry. Veľká časť z našich úlovkov končí vo fortieľnej opatere Martina v dielňach na Štefultove. Predmetom vráti dušu, a pritom ich neukráti o patinu.

 

Projekt rekonštrukcie vypracoval: Ing. arch. Richard Murgaš, autorizovaný architekt
Investor, návrh a zariadenie interiérov: Ivan Celder, Diana Celderová

 


Text: Marína Ungerová;
Foto: Dano Veselský
Zdroj: časopis môj dom ekoBývanie JAGA GROUP

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Kamennú stodolu premenili na romantickú chatu pre dvoch

Najnovšie knihy a časopisy

Novinka!
RODINNÉ DOMY
jeseň/zima 2016


Najnovší katalóg projektov rodinných domov!




Kúpiť v e-shope

Najnovšie príspevky