Tradičná chalupa vo Vyšnom Kubíne, v ktorej žije a tvorí výtvarník Braňo Jánoš

25.12.2017  |     

Slnko sa im tam do doliny netlačí, Chočské vrchy ich domy tieňmi prikrývajú, lesná zver políčka a záhrady navštevuje. Len pred pár desiatkami rokov sa Vyšný Kubín hrdil nedotknutou ľudovou architektúrou, malebným vrstvením záhradiek a domčekov. Vtedy toto miesto zlákalo k žitiu a tvorbe výtvarníka jemných vibrácií Braňa Jánoša.

Také príznačné. Príbuzní a priatelia, známi a neznámi sa zídu na poslednej rozlúčke jedného z nich. Napriek smútku sa obnovujú rodinné väzby, znovuobjavia kamarátstva. Všetko tak trochu na počesť toho, ktorý tu už nie je. Koľkí z nich by sa ani nestretli nebyť karov, svadieb, krstín.

V taký deň koncom minulého leta som sa nanovo stretla s rodinou Jánošovcov. Jeden z bratov sa stal úspešným banskobystrickým architektom, druhý, mladší, načisto zabratý výtvarnou tvorbou, nachádza inšpiráciu v premenách vyšnokubínskej prírody.

„Vyšný Kubín býval ešte donedávna podhorskou dedinou s malebnou zástavbou ako v skanzene. Potom sa tu objavili ľudia s peniazmi. Tí začali dedinu pretvárať na svoj obraz. Z údolia sa tratí rad dreveničiek, stáli jedna vedľa druhej. Rád som ich maľoval.“

Aby sa stihlo v dome všetko dorobiť, musel by som menej času dávať obrazom. A to nejde. Máme ateliérový dom, kde sa najviac robí na obrazoch a popritom sa býva.“ 

Tam, kde vzduch hodvábnie a prírode sa chce do dedín

Takú adresu majú Jánošovci, že sme dvakrát obišli Vyšný Kubín, kým Braňo v tričku s krátkymi rukávmi už hodnú chvíľu prešľapoval v chladnom ráne na jednej z križovatiek. Kým sme vošli do dvora, potešili sme sa pohľadom na priečelie domu, ktoré si zachovalo proporcie, domu zostal tvar v štýle tradičnej zástavby.

Latkový plot so vstupnou bránou pre autá nezradil pôvodný ráz záhrad, prútie sa vplietlo do kovového rastra bráničky, ani čoby sa Braňo s miestnym vtáctvom dohodol na zveľaďovaní svojej nehnuteľnosti. Drevo naukladané na podstienke pod presahom strechy striedajú niky a zákutia s umeleckými plastikami, bežné predmety z čias minulých sa zoskupili do kompozícií, nad ktorými sa možno pousmiať a ktorým sa oko poteší.

A potom poďho dnu cez dvere v zasklenej stene v zadnom trakte domu. Zvonku na pohľad neveľká stavba sa tu otvorí do priestrannej jedálne-obývačky. Miestnosti vládne drevené schodisko a kachľové „pecisko“ spojené do monolitu s kozubom.

„Nanovo sa tu murovalo z kachlíc zo starej pece – materiálu sa ušlo aj na kachľovú pec, aj na vymurovanie kozuba. Vlado, môj brat, rozoberal vo svojom ľupčianskom dome kachle, tak sa zabudovali do nášho „pecokrbu“. Hlavne sme chceli sporáčik na pečenie i na varenie. Týmto vykurujeme celú chalupu, hoci v prednej izbe je aj jeden elektrický radiátor do väčších zím. Nechceli sme teplovzdušné rozvody s konvektormi.

Báli sme sa, že by to vyprovokovalo u detí alergické reakcie. Takto sa človek viac naprikladá polienok, točí sa okolo kúrenia a chystania dreva, no sálavé teplo je oveľa zdravšie a príjemnejšie. Mám povolanie, pri ktorom nemusím pravidelne odchádzať z domu, svoje si robím vo svojom a k tomu ešte udržujem teplo rodinného kozuba. Na inú alternatívu by sme potrebovali čerpadlo a to potrebuje elektrinu. Pri mojom spôsobe bývania sa mi zdá zbytočné, aby som zostal závislý aj kúrením od elektriny, veď počas snehových kalamít aj elektrika môže vypadnúť,“ rozpráva Braňo, ako sa mohla aj vďaka kúreniu premeniť bývalá hospodárska časť domu na obytný priestor.

„Celkom na konci bolo humienko, pri prestavbe sme objem domu zachovali, len vnútro sa rozčlenilo po novom. Chceli sme tradičnú vyšnokubínsku drevenicu s manzardou a s mäkko nadvihnutou strechou, ktorá sa vo vlne typicky zdvihne nad izbou v podkroví, no prišli sme sem už neskoro. Nič také sme vtedy nenašli. V 1996 sme kúpili tento dom a vbudovali do podstrešia obdobu obytného manzardového priestoru so spálňami pre nás rodičov a deti. Tie sú už dospelé, no stále majú svoje detské izby pod šikminami strechy. V nich si našli na bývanie lukratívny „flek“ kuny. Občas sa pobijú o to, ktorá si čo najkomfortnejšie ustelie pelech v streche alebo dolu v prístavbe. Vôbec sa nenechajú vyrušovať našou prítomnosťou. Onehdy si sedíme na balkóne a kuna na mňa hľadí spoza dverí, že kto tu je vlastne doma. Žiadna plachosť.“ 

Aby nám šípkový čaj nevychladol, sadáme k stolu povznesení Braňovými obrazmi a potešení niečím na zahryznutie. Braňo spomína, ako vyrovnali podlahu v podkroví. Architekt, jeho brat Vlado, navrhol riešenie s vonkajšími stĺpmi z guľatiny, no on sám vymyslel prevŕtať kamenné platne a osadiť na stĺpy roxorové tŕne do kovových platní s privarenými rúrkami, ktoré predtým zanorili do betónového lôžka. Stĺpy nielen zdobia vonkajšok domu, no najmä sa vlastnou váhou a tŕňmi držia ukotvené v betóne a bezpečne prenášajú tiaž konštrukcie podlahy podkrovia. 

„Potreboval by som niekoho nezainteresovaného, kto by za nás vedel z tohto domu vyniesť trištvrte vecí. Najprv nám bolo ľúto mnohého po jednej starej mame a potom aj po druhej, až sme zistili, že už je tu toho priveľa. Robil som v múzeu a stále ešte ľudia za mnou chodia: Braňo, poď si zobrať truhlicu, almaru!“

„Vodu a elektriku sme spravili, pýtalo by to vynoviť podlahy na prízemí a dokončiť dvere v podstreší. Tam hocikedy a ľahko možno prestavať priečky. Chystám sa vytvoriť si vlastný depozit obrazov v galerijnom štýle. Uvidíte, že sme spálne a detské zariadili skromne; postele a zrkadlo sú po starom otcovi.“

Nad OSB doskami sa zatepľovalo minerálnou vlnou. Balkón tiež čaká na dokončenie. Ako je tu s vlhkom? Múry domu sú vytiahnuté už od podložia z nasucho poukladaných kameňov, na ktoré voľakedy chlapi položili drevené trámy.

„Keď som robil prípojku vody, ukázalo sa, že život domu, jeho vlhkosť a kondícia súvisia s tromi prameňmi, ktoré tečú popod dom. Keby sme pramene odrazili, mohlo by sa stať, že tlak v podloží klesne a stavba popraská. Neuváženým zbavovaním sa vodného režimu v podloží možno narobiť viac škody ako úžitku.“

Zveriny, madony, osobitá symetria

„Byť vonku ma teší. Suchým pastelom vrstvím obrazy krajiny vyšnokubínskeho sveta. Zakladám si na tom, že tvorím priamo na mieste v bezprostrednom stretnutí s odtieňmi a náladou krajiny. Vytrepem sa trebárs niekoľkohodinovou chôdzou alebo na lyžiach do Roháčov. Odrobím si tam svoje na obraze a potom zase prejde kus času, kým zídem dole. Takéto prechádzky sú nielen v prospech autentickosti obrazov, ale aj môjho zdravia, a pritom práca so suchým pastelom udržuje moju ruku v cviku, v kresliarskej kondícii.

Som rodák z Banskej Štiavnice. Mám ju v srdci, v tvorbe. Nielen v štiavnických obrazoch sú často prítomné zvieratká. V Štiavnici, keď si sedím a kreslím niekde v uličkách alebo tam, kde sa ľudské obydlia „vojedno“ splietajú so záhradami a s prírodou, prídu ma podchvíľou pozrieť miestne zvieratká. Zvedavé sú, kto im pribudol do revíru. Občas sa tvária akože odťažito, no pritom ma pozorujú, inokedy si ma bez rozpakov premeriavajú ako cudzie čudo. Tu, na obraze, za „mačiakom“ v pozadí, je kópia fresky z banskoštiavnickej kalvárie,“ ukazuje Braňo jedno zo svojich diel, na ktorom v hlavnej úlohe pózuje kocúr.

Na ďalšom obraze sú kohút a pastier v zrkadlovej symetrii ako prejav zlostného vnútorného dialógu. „Viete, po pár hodinách v lese či v otvorenej krajine, keď som sám na jednom mieste a ticho si robím svoje, ukážu sa domáci: medvede, vlky sa prídu pozrieť, čo tam vlastne chcem, o čo mi ide. Samy mi vchádzajú do obrazov ako nositelia príbehu. Veď už sa aj neraz ukázalo, že som sedel na križovatke cestičiek lesnej zveri“.

Príbehy vpísané do tvárí a dávny spôsob maľby na dreve

Na obraze „Ako Milan do lesa išiel a seba našiel“ vidno tvár krásneho starčeka s bielou bradou. „Ten žil v drevenici celý život – vždy bol skromne oblečený, celý vyumývaný, čistý na pohľad a čistý svojím životným nadhľadom. Starosvetské tváre odchádzajú zo života. Aj dievčatko z tohto obrazu už vyrástlo. Na kopaniciach som nachádzal v jednej detskej bytosti chlapčensko-dievčenský typ. Moje modely sa mi strácajú; deti s osobitými tvárami dospeli a starí ľudia pomreli. Môj obľúbený model bol pastier zo Zázrivej.

Žil na zázrivskej najvyššie položenej samote Končitá. Tam sú ľudské obydlia tak vysoko, že kopaničiari prví vidia slnko a poslední sa s ním lúčia. Paradajky tam pestujú, jelene im na ne chodia, v noci radšej ani na latrínu nejdú, lebo divá zver tak dupoce-šuchoce, že neradno sa jej pliesť do cesty. Toho pastiera ešte tridsaťročného voľakedy privalil smrek. Prišiel o oko a ľavú ruku, žena od neho odišla, sám vychoval svoje štyri deti. Žil činorodý život. V poslednom čase uňho bývali vnuci.

Do kopaníc sa k nemu šlo takým chodníkom, ktorý len miestni poznajú. Ísť v zime, bolo to ako v rozprávke, pustiť sa strastiplnou cestou do hôr bez istoty, že sa cesta niekde nestratí alebo neskončí na neznámom mieste. Na planine dával starček k chodníku pre svojich vnukov „chojinky“, aby vedeli kráčať cez záveje. Takí ľudia mali osobité tváre poznačené plným životom. Ani tvár takej ženy, ktorá si ešte aj slepá vedela okopať a dopestovať zemiaky, už nenájdem. V tých ľuďoch bolo zarovno tvrdosti i poddajnosti. Drsnosť ľuďom nebránila vo vzájomnosti a súdržnosti,“ zamyslel sa Braňo.

Nielen tváre pripomínajú starý svet a čaro rozprávok, no aj dekoratívnosť v obrazoch akoby sa opierala o vznosnú ozdobnosť gotických kníh, niekde čerpala z pravoslávnej ikony. 

„Symbolika ikon je silná, ikony sa naozaj čítajú. Atmosféra obrazov vzniká aj vďaka tradičným postupom, ktoré používam pri svojej tvorbe. Až na kriedový podklad nanesiem temperu, 24-karátové zlato, striebro. Maľujem na drevené platne, ktoré mi chystá starý majster z Liptova. Kto kúpi môj obraz, ten sa stáva mecénom mojím a remeselníkov, ktorí majstrujú pre mňa. Mecenáš umožní, aby sa zachovali staré techniky. Tie sú veru zdĺhavé. Vyhotovenie samotného obrazu trvá tri mesiace. Predtým ešte spílim lipku či starú jabloň a jej drevo nechám päť rokov zrieť.

Doveziem drevo k majstrovi stolárovi, ten vyhotoví drevenú platňu, ohobľuje a vybrúsi. Na vyrovnanie povrchu dreva potrebujem plavenú kriedu so želatínou, inak by skrz maľbu prestupovala kresba a štruktúra dreva. V dóze mám vždy nachystaný mletý vápenec. Kým sa platňa celkom pripraví na maľbu, treba naniesť päťdesiat až sto jemných vrstiev zmesi kriedy so želatínou. Trvá mi to týždeň. Zaschne vrstva, zabrúsi sa a znova dokola. Až potom nanášam tempery. Každý jeden obraz sa mení s denným svetlom a nocou. Ako sa svetlo premieňa, tak sa aj medené či zlaté plátky obmieňajú v intenzite, niekedy pôsobia len ako tiene, inokedy prežiaria celý obraz. Sú diela, ktorým najviac pristane šero. Aj najväčšou tmou nejaké svetlo prebleskuje.“ 

Text: Marína Ungerová
Foto: Miro Pochyba
Zdroj: Tvorivé bývanie 1/2017

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Pravá domáca pohoda v štýle „Hygge“

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky