5 základných pravidiel, ako si nepokaziť radosť z chalupárčenia

25.08.2017  |     

Roky rokúce som sa nechápavo pozerala na všetkých, ktorí netrpezlivo očakávali víkend, aby už konečne mohli vypadnúť z mesta na chalupu. Ani ich kvetnaté výpovede o tom, čo im víkend priniesol, ma príliš nezaujímali. Skôr naopak. Nešlo mi do hlavy, čo je až také úžasné na dvoch domácnostiach, ak mi bohato stačí tá jedna paneláková. Lenže, nebudete veriť...

Kúpili sme si takmer storočný, ale na prvý pohľad slušne zrekonštruovaný typický sedliacky domček s kvetinovou predzáhradkou a záhradou plnou ovocných stromov, malín a ríbezlí. V obci, kde sa končí cesta a kde sa už aj muchy otáčajú, kde nie je obchod, škola, zdravotné stredisko, ale zato tam stojí kostol a pred dvoma rokmi podľa zákonitostí súťaže na voľnom trhu pribudla k prvej krčme ešte druhá. Všetko najdôležitejšie, čo patrí k poctivej slovenskej dedine, máme skoro dvojmo.

Naše spolužitie s miestnymi obyvateľmi musíme, chvalabohu, aj po rokoch hodnotiť ako pôvabne rustikálne. Prvé „híringové“ stretnutie sa uskutočnilo, ako ináč, v krčme. Pre miestnych štamgastov bol náš príchod vítaným spestrením. Nasledoval menší krížový výsluch, reč prišla aj na to, od koho sme kúpili dom. Problém bol v tom, že nám mená, ktoré domáci spomínali, veľa nehovorili. Nakoniec sme našli spoločnú reč – dom oproti cintorínu bol, ako sa ukázalo, vynikajúcim orientačným bodom. Jeden z hostí, muž v rokoch, nám vzápätí vymenoval majiteľov nášho domu spred niekoľkých desiatok rokov.

Klbko informácií o tom, kto mal pred desiatkami rokov koľko detí, kam sa odsťahovali, kto robil v Amerike, kto predával bony, koho dali do starobinca, koľko stálo na trhu kilo čerešní, kto bol najchýrnejším pytliakom, rozmotávame dodnes. Márne. Na pretras prišli aj „pikošky“, za ktoré by dnes bulvár draho zaplatil – kto na čo zomrel, komu odrezal „cinkulár“ ruku, koho zabilo v lese, kto mal s kým nemanželské dieťa... 

Nakoniec sme sa dočkali aj hodnotenia našej investície. Náš informátor nás pochválil: „Dobre ste kúpili, vzadu (pozn. autorky: rozumej v záhrade) môžete smelo stavať.“ Namietali sme, že chceme mať záhradu na relax a nie na stavbársku lopotu, ale to nového známeho vôbec nevyviedlo z miery. Pohotovo a žičlivo opáčil: „To nevadí, tak potiahnete vyššie, čo máte vpredu, nadstavíte.“

 

Netušil, že my sme neboli (a stále nie sme) postihnutí slovenským bacilom permanentného stavania a prerábania. Veď práve preto sme si kúpili akože zrekonštruovaný dom. Suplovať majstra murára, tesára, podlahára, inštalatéra, kúrenára, na to sme vtedy ani nepomysleli. Ale vidiecky život si aj v našom prípade vybral svoju daň. Časom sa totiž ukázalo, že všetko to, čomu sme sa bránili, sme neskôr museli zvládnuť. Teraz už chápem všetkých, ktorým som ešte pred rokmi nerozumela, keď opisovali, čo už urobili a čo ešte treba urobiť. Dokonca už môžem ponúknuť aj niekoľko osvedčených receptov, pravidiel či varovaní, ako si radosť z chalupárčenia zbytočne neskaliť.

Ako po babičke

Keď nemáte to šťastie na originálny nábytok s históriou, oslovte stolára, aby vám taký vyrobil na mieru alebo hľadajte v ponuke súčasných obchodov.

Život na chalupe a s chalupou je nekonečný kolotoč radostí a starostí. Len vy rozhodnete, na ktorú stranu sa prevážia misky váh – či sa stanete otrokmi svojho „latifundia“, alebo si povinnosti zadelíte tak, aby ste si oddýchli a mohli sa tešiť zo života. Hoci len tak, že si nájdete čas prejsť sa po pamätihodnostiach v okolí, urobiť si výlet na bicykloch, zájsť si na pivo alebo navariť svoj povestný guláš. My máme našťastie v tejto veci už celkom jasno.  

Zopár chalupárskych

Život na chalupe – či chcete alebo nie – sa riadi vlastnými zákonitosťami, ktoré často v ničom nezaostávajú za populárnymi Murphyho zákonmi. Preto aj svoju chalupu berte ako zábavu, nedovoľte, aby vám prerástla cez hlavu. Len tak sa z potešenia nestane naozajstná diagnóza.

Pravidlo #1

Nesnažte sa presvedčiť ľudí okolo seba, že ste viac ako oni. Nevnucujte im svoj názor na svet. Koruna vám z hlavy nespadne, ak sa prispôsobíte miestnym zvyklostiam. Naši susedia chovali prasiatka, a tie veruže nevoňali. Dodnes nám susedovie už neviem koľká generácia kohútov menom Vilo od druhej nad ránom v nepravidelných intervaloch pripomína, že dnes sa už veru spať neoplatí. Ale s tým sa treba zmieriť. Vy ste sa prisťahovali k nim a nie oni k vám. Nezáväzný rozhovor, hoci len cez plot, urobí lepšiu službu ako odmeraný až odmietavý postoj ku všetkému, čo nie je podľa vášho gusta. A keď vám suseda z opačnej strany ulice zakričí: „Susedáááá, svietite na povale, zhasnite si,“ a ešte ponúkne koláče, máte pocit, že ste medzi svojimi.

Pravidlo #2

Neverte tomu, že víkendový dom, nech už je na pohľad v tom najdokonalejšom stave, nebude treba opravovať. Bude! Nechcem vstupovať do svedomia stavebným firmám, ale v mnohých to funguje systémom „Franto, drž ten komín, jdu pro peníze.“ Aj my sme sa nechali uniesť peknou „tváričkou“ zdanlivo zrekonštruovaného domu.

Realita nás postupne zobudila z pekného sna. Že bude treba vymeniť staré okná za nové, to bolo vidno, s tým sme rátali. Postupne však bolo treba rozbúrať a znova postaviť kozub. Nedostatočná izolácia nezabránila presakovaniu spodnej vody a následkom bolo, že po roku sa pod novými kobercami objavila zhnitá podlaha.

Zo strechy bez odkvapov dopadal dážď priamo na steny a narušil omietku. Pykali sme aj za malý spád, pre ktorý zle odtekal odpad z kuchyne a kúpeľne do kanalizácie. A svoje si po rokoch pýtala aj strecha. Aby toho nebolo málo, časom a počasím nahlodaná betónová podmurovka plechového plota vydávala svedectvo o našej neschopnosti. Skrátka, vidiecka usadlosť si vyžaduje nepretržitú starostlivosť. Či chcete, alebo nechcete, musíte neustále investovať do opráv, dokonca si občas budete musieť sami vysúkať rukávy a pustiť sa do práce. Hoci spočiatku aj systémom pokus – omyl. 

Pravidlo #3

Pre istotu kupujte všetky nástroje po dvoch kusoch. Nám sa akoby naschvál stávalo, že to, čo sme akútne potrebovali na vidieku, bolo v meste, a opačne. Manžel postupne zvládol aj také pracovné postupy, že som len očami gúľala. Podmienkou úspešného majstrovania však bola investícia do kvalitného náradia a pracovných pomôcok. Až vtedy začne aj toho najväčšieho frfloša baviť opravovanie a prerábanie. 

Pravidlo #4

Nerobte si z víkendového domu skladisko. Reč je o obnosenom šatstve, elektronike a o všetkom nepotrebnom haraburdí, ktoré sa na chalupe zdanlivo „zíde“. Nezíde sa – ani 20 košieľ, ktoré sú už všetkým malé, ani vyťahané svetre, staré vetrovky alebo rozpadajúca sa posteľná bielizeň. V primeranom množstve sa určité veci môžu pripraviť na horšie časy, ale vyvarujte sa toho, aby ste mali napratané skrine či plné pivnice doma aj na chalupe.  

 

Pravidlo #5

Neporovnávajte sa za každú cenu s domácimi. Oni budú vždy lepší ako vy, pretože kým vy budete tráviť na chalupe väčšinou len víkendy, možno z času na čas aj predĺžené, oni môžu urobiť každý deň niečo, krok za krokom. Môžete aj vy ten istý objem práce zvládnuť za dva dni, pritom si oddýchnuť a s dobrou náladou sa v nedeľu večer vrátiť do mesta? Z vlastnej skúsenosti viem, že sa to dá len ťažko. Aj keď budete pracovať ako včeličky, od piatka popoludní do nedele večera, nebudete stíhať toľko, ako domáci urobia cez týždeň. A to už nehovorím o povestnej zákonitosti, že počasie sa zvykne na víkend pokaziť, čo do veľkej miery limituje aj vaše aktivity.

Text: Oldřiška Luptáková
Foto: isifa/Shutterstock

Zdroj: časopis Tvorivé bývanie

Tagy:
rekonštrukcia chalupy chalupy chalupárčenie

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Jednopodlažný pasívny dom odkazuje na typické vidiecke osídlenia

Mojdom.sk  odporúča

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky