Treba sa obávať požiaru v stavbách z dreva?

24.01.2016  |     

Na uvedenú otázku možno dať jednoznačnú odpoveď. Áno, ako v každej inej budove.

Musia drevostavby horieť?

Keby sme sa vrátili hlboko do histórie, najstarší nález o tom, že človek využíval oheň, pochádza z Kene spred 1,4 milióna rokov. O používaní ohňa v praveku svedčia i nálezy z Juhoafrickej republiky spred milióna rokov a z územia Číny približne spred 700-tisíc rokov. Podľa archeológov W. C. Peia, P. Teilharda de Chardina a C. Younga už homo sinantropus vedel využívať oheň. Našli sa náleziská so 6 m vysokou vrstvou zuhoľnateného dreva. Svedčí to o tom, že človek síce vedel oheň využívať, nevedel ho však zakladať.

Samozrejme, najvhodnejším palivom na udržanie ohňa bolo drevo. Od chvíle, ako oheň vstúpil na Zem, nastali s jeho tajomnou silou problémy. Najskôr s jeho udržaním a neskôr s udržaním jeho hraníc užitočných pre človeka. 


Oheň, „dobrý sluha“, sa často stával i stáva „zlým pánom“. Keď prerastie do požiaru, znamená pre ľudí nesmiernu katastrofu. Najstarším historicky zaznamenaným požiarom je zničenie Artemidinho chrámu v Efeze (356 pred n. l.). Dva rozsiahle požiare v roku 6 a v roku 64 vypukli v starom Ríme, pričom požiar z 18. júna 64 je považovaný za najväčšiu požiarnu katastrofu staroveku. Človek sa vyčíňaniu požiarov nečinne neprizeral. Muselo prejsť veľa rokov, kým sa ľudstvo dopracovalo k poznaniu, že úspešný boj s priveľkým ohňom je možný združovaním sa v spolkoch, že pomôže účelnejšie vystrojovanie a vyzbrojovanie sa protipožiarnymi prostriedkami a v neposlednom rade aj vydávanie predpisov v oblasti ochrany pred požiarmi.

odborník radí 

Pri vhodnom projekčnom riešení, pri kvalitnom vykonaní remeselných prác a pri aplikácii protipožiarnych technológií je aj z dreva možné stavať požiarne bezpečné budovy.

Všade, kde vznikali civilizácie, v ktorých sa na malom priestore koncentrovalo veľa ľudí, vznikali určité formy ochrany pred požiarom. Prevencia je totiž jej prvým krokom. V bývalom Uhorsku, do ktorého patrilo aj Slovensko, cisár Jozef II. vydal v roku 1788 prvý Požiarny poriadok, na ktorý postupne nadväzovali ďalšie úpravy. Spomínané nariadenie cisára Jozefa II vo svojich predpisoch zakotvuje aj oblasť prevencie, kde sa nariaďuje obíjať drevené trámy tŕstím a následne ich opatriť omietkou, aby sa tým zabránilo šíreniu ohňa. 

Požiar je fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo aj v súčasnosti. Je logické, že ho spájame a materiálmi, ktoré horia, teda aj s drevom. Otázka však znie: Je potrebné požiar spájať aj s drevostavbami? Drevená konštrukcia tvorí budovu, tak ako ju vytvára aj konštrukcia z iných materiálov (oceľ, betón, tehla a i.). Pre každú z nich platia rovnaké protipožiarne predpisy. Budova sa musí z hľadiska protipožiarnej bezpečnosti navrhnúť a postaviť tak, aby pri požiari: 

a)    umožnila bezpečnú evakuáciu osôb, zvierat, prípadne vecí (majetku), z horiacej alebo požiarom ohrozenej budovy, prípadne jej časti, na voľné priestranstvo alebo do iného požiarom neohrozeného priestoru;
b)    bránila šíreniu požiaru medzi jednotlivými požiarnymi úsekmi vnútri budovy;
c)    bránila šíreniu požiaru mimo budovy, napríklad na inú budovu alebo jej časť;
d)    umožnila účinný zásah hasičov pri hasení a záchranných prácach.
Splnenie uvedených požiadaviek sa preukazuje projektovým riešením, ktoré zahrnuje najmä:
•    členenie stavieb na požiarne úseky;
•    určenie požiarneho rizika;
•    určenie požiadaviek na konštrukcie budovy;
•    zabezpečenie evakuácie osôb a zvierat;
•    určenie požiadaviek na únikové cesty;
•    určenie odstupových vzdialeností;
•    určenie požiarnobezpečnostných opatrení;
•    určenie zariadení na zásah.

Ak sú uvedené predpisy splnené a budova je bezpečná, nezáleží na konštrukcii. I napriek tomu sa mnohokrát stretávame s nedôverou v drevené konštrukcie (drevostavby) práve vo vzťahu k požiaru. 

Nasledujúca štatistika ukazuje, že na požiar nemá vplyv len materiál. Na obr. 2 a 3 je uvedený charakteristický priebeh výskytu požiarov počas dňa.

Stĺpce výskytu požiarov v jednotlivých hodinách dňa modelujú krivku, ktorá nám hovorí o tom, že príčiny požiarov treba hľadať skôr v ľuďoch ako v materiáloch, výrobkoch, zariadeniach či stavbách. Tie sú rovnako horľavé v každú hodinu dňa, a ak by iba ich vlastnosti mali byť príčinami požiarov, priebeh krivky by mal mať lineárny charakter.  

Priebeh požiaru si môžeme uviesť na modelovom príklade požiaru v byte. Zapáli sa napríklad čalúnenie na pohovke. Zdrojom môže byť cigareta alebo hra so zapaľovačom – malý neškodný plameň. Požiar sa bude vyvíjať takto: plamene šľahajú z operadla pohovky; aby sa oheň mohol rozrásť, potrebuje tri základné ingrediencie – palivo, teplo a kyslík; hlavným zdrojom paliva pre požiar je tu čalúnenie, ako horí, teplo rozkladá ďalšie materiály, tie vytvárajú zmes horľavých plynov a v kombinácii s kyslíkom vzniká v miestnosti oslnivá chemická reakcia a plamene.

Plameň sála do vnútra pohovky, teplo a oheň konzumuje čím ďalej tým viac paliva. Cyklus sa stále opakuje a oheň sa rýchlo rozrastá. Začína sa šíriť po stenách a pri strope sa hromadí ťažký dym. Dym je horúci plyn, ktorému strop bráni v pohybe. Oheň ohrieva i iné predmety, dochádza k pyrolýze, začína sa z nich dymiť a stávajú sa ďalším palivom. Vzniká rozpálená vrstva, ktorá bude horieť. Aj požiare sa menia a vyvíjajú. Po dvoch minútach po zapálení má tento oheň väčšiu teplotu, ako by mal v minulosti. Dôvodom je materiálová skladba, ktorá sa pri zariaďovaní bytov používa. V roku 1950 vrcholil požiar bytu po 15 minútach a dosahoval teplotu 760 °C, dnes môže dosiahnuť 1 100 °C už po troch minútach. Požiar sa rozrastá z neškodného plameňa a energia, ktorá sa pri tom uvoľnila, zničí byt za menej ako desať minút. 

Teraz je už všetko pripravené, aby požiar mohol prejsť do druhej etapy. Celkové priestorové vzplanutie je pri požiari zlomovým okamihom, vtedy prechádza požiar z nebezpečnej do extrémne nebezpečnej situácie. Všetko, čo sa sústredilo do jedného priestoru, náhle exploduje a začína ohrozovať iné priestory a ľudí nebezpečným dymom, plameňmi a vysokými teplotami. Oheň voľne horí a každú sekundu sa zosilňuje.

Moderné drevostavby sa tak ako každá budova tiež nemôžu úplne vyhnúť riziku požiaru. 

V počiatočnej fáze plamene olizujú strop a plazia sa po stenách. Horľavé plyny unikajú k stropu, nemajú sa kde rozplynúť a vytvárajú vrstvu horúceho dymu. Po určitom čase (v závislosti od paliva a priestoru) teplota stúpa a prostredie v priestore sa mení. Časť dymu je nasávaná späť k ložisku ohňa. Vzniká zóna nízkeho tlaku, ktorá umožňuje ohňu dýchať. Dym a teplo sú z hornej vrstvy vytláčané a zo dna sa nasáva vzduch, ktorý oheň vyživuje. V priestore sú dve zóny s rozdielnou teplotou. Horúce plyny vytvoria vrstvu dymu, ktorý tlie pri teplotách presahujúcich 800 °C. 
Dym si vytvára vlastnú tepelnú turbulenciu, pulzuje ako živý tvor. Teplota stúpa. Ak sa v dyme začnú objavovať plamene, blíži sa celkové vzplanutie. Po krátkom čase sa plyny na rozohriatych stenách zahrejú vďaka chemickým reakciám na rovnakú teplotu, ako má sám oheň. Teplota dosiahne okolo 900 °C a plynové kapsy začínajú reagovať s chladnejším kyslíkom pod sebou. Prehriate plynné zmesi sú v neustálom nútenom pohybe smerom od priestoru priameho plameňového horenia do priestorov s menším tlakom. Tam sa miešajú so vzduchom a so vzdušným kyslíkom tvoria horľavý súbor s vysokým energetickým potenciálom. Keď horľavý súbor pod stropom dosiahne horľavú koncentráciu, vznieti sa alebo vzplanie (v závislosti od lokálnych podmienok). Takto vzniknutý oheň sa bude ďalej šíriť pod stropom až po najvyššiu úroveň. Dochádza k vznieteniu samotných plynov, nasleduje ich pulzácia nazývaná aj tanec anjelov.

V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že pri tzv. efekte rollover ide o plyny, ktoré horia pod stropom miestnosti, zatiaľ čo pri efekte nazývanom flashover (priestorové vzplanutie) je v plameňoch celý objem zasiahnutého priestoru (t. j. tepelnou radiáciou spôsobené prehriatie povrchov a vytváranie energeticky vysoko dotovaného primárneho horľavého súboru). 

Treťou etapou požiaru je úplne rozvinutý požiar. Na podmienky úplne rozvinutého požiaru sa testujú konštrukcie stien, stropov, uzáverov a ostatných zákonom predpísaných častí stavieb, pri ktorých sa stanoví ich požiarna odolnosť. 

Posledná etapa je zánik požiaru, a to vyhorením paliva alebo likvidáciou hasičmi. Na obr. 5 sú fotografie z požiarov výškových budov moderného typu s moderným požiarnobezpečnostným zariadením a bez prítomnosti horľavého materiálu v konštrukciách. I napriek tomu požiar vznikol, bola nutná jeho likvidácia, evakuácia osôb a odstránenie spôsobených škôd. 

Drevu v spojení s inými materiálmi možno zabezpečiť pozitívne protipožiarne vlastnosti.

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

V Badíne našli pozemok vhodný pre rozľahlý prízemný dom so 100% bezbariérovosťou

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky