Nábytkový dom na Long Islande

12. 04. 2011
Zdieľať

Sklenené steny, 144 skríň a bazén – asi takto by sa dala v skratke opísať najnovšia vila v longislandskom Sagaponaku, v štvrti domov od popredných svetových architektov. Je ukážkou modulového spôsobu výstavby par excellence a prvou stavbou známeho japonského architekta Shigeru Bana v USA.

Obdivovaný, ospevovaný, oslavovaný. Japonský pavilón z kartónových rúr od architekta Shigeru Bana bol bezpochyby jednou z najpozoruhodnejších stavieb na výstave Expo 2000 v Hannoveri a po tom, čo dostal zákazku na stavbu pobočky parížskeho Centre Pompidou vo francúzskom meste Metz (otvorili ju tento rok v máji), získal Shigeru Ban renomé jedného z najuznávanejších svetových architektov. Dôkazom systematickej snahy tohto japonského tvorcu o trvalú udržateľnosť a ekologické vlastnosti budov je aj jeho prvá realizácia v Spojených štátoch – Nábytkový dom (Furniture house) v novej kultovej lokalite súčasnej architektúry, v oblasti Sagaponac na Long Islande. Odvážny projekt, ktorý odštartoval v roku 2001 v dubových lesoch ostrova pri New Yorku, má názov Domy v Sagaponaku a postupne by mal v rámci neho vyrásť súbor tridsiatich siedmich víl postavených podľa návrhov najznámejších architektov súčasnosti.

Prvý z domov zrealizovali v roku 2004 na základe projektu medzinárodne uznávaného newyorského ateliéru sestier iránskeho pôvodu Gisue a Mojgan Haririových (písali sme o ňom v Mojom dome 7/2007), v roku 2006 upútal pozornosť medzinárodnej verejnosti štvrtý dokončený objekt – vila Japonca Shigeru Bana a jeho amerického kolegu Deana Maltza. Záujem oň je o to väčší, že trvalá udržateľnosť a ekológia sú dnes v architektúre nanajvýš aktuálnymi témami.

Priekopník v materiáloch aj v technológii

Papier, drevo, bambus, prefabrikované časti a povrchy pripomínajúce kožu – to sú ťažiskové témy tvorby architekta Shigeru Bana, ktoré dokazujú jeho inovatívny prístup a priekopnícke myslenie v oblasti trvalo udržateľného vývoja. Inšpirovalo ho najmä dielo fínskeho architekta Alvara Aalta. Podľa Shigeru Bana ho práve Aalto podnietil ísť vlastnou cestou a získať umeleckú nezávislosť od svojho učiteľa Johna Hejduka, ako aj od veľkých majstrov architektonickej moderny a funkcionalizmu Ludwiga Miesa van der Rohe a Le Corbusiera. V masívnych rúrach z kartónu (Paper Tubes) našiel primeraný stavebný materiál, ktorého prostredníctvom mohol dať organickej architektúre novú podobu. Prvý raz ich použil na výstave Aaltových diel v Tokiu v roku 1986 – ako prvok deliaci priestor, nosnú konštrukciu a obklad stropu. Neskôr navrhol z kartónových rúr aj provizórne prístrešky, ktoré sa uplatnili vo viacerých katastrofami postihnutých oblastiach, napríklad na pobreží Srí Lanky zasiahnutom cunami.

Výrazným motívom tvorby japonského architekta je tiež prefabrikácia. Prefabrikované domy boli už od druhej svetovej vojny populárnou ideou, ktorej sa venoval aj Alvar Aalto, a Shigeru Ban začal experimentovať na túto tému približne v roku 1983. Osvojil si pritom princípy raných modernistov, medzi ktoré patrila napríklad snaha uplatňovať pri návrhoch výrobkov nízkonákladové riešenia a pri výrobe využiť štandardizáciu.

Sagaponacký dom číslo 4

Developerský koncept premyslených moderných domov za skromné ceny a zároveň drahá, lukratívna lokalita v Sagaponaku priviedli architekta Shigeru Bana k spojeniu dvoch myšlienok – reinterpretácie dostupnej a efektívnej hromadnej výroby, ku ktorej sa hlásili raní modernisti, a pôdorysu s veľkorysými otvorenými priestormi, inšpirovaného nezrealizovaným Tehlovým vidieckym domom (Brick Country House) od Miesa van der Rohe. Keďže dom nenavrhoval pre konkrétneho klienta ani na konkrétne miesto, vytvoril Shigeru Ban jeho pôdorys aj fasády na základe analýzy Miesovho domu. Jeho geometrické princípy pritom adaptoval na možnosti vlastného originálneho konštrukčného systému.

Banov dom má geometricky členený pôdorys, ktorého plocha 353 štvorcových metrov je rozdelená na štyri časti. Základné rozdelenie priestoru na dve zóny – spoločenskú a súkromnú – pritom zabezpečuje línia, ktorá prebieha zo severu na juh. „Štyri samostatné zóny, ktoré funkčne vymedzujú stolovanie, spoločenské kontakty, spánok a oddych v bazéne, sú jasne určené dvoma líniami – severojužnou a východozápadnou,“ vysvetľuje Šigeru Ban. „Keď som tieto línie, a tým aj steny predĺžil do exteriéru, pre každú zónu sa otvorilo individuálne prepojenie so záhradou a okolitou krajinou. Tak vlastne vznikli štyri rozličné kvality vnútorných i vonkajších priestorov.“

Návštevník sa dostane z parkoviska cestou pozdĺž osi východ – západ k vchodu a vstúpi do medzizóny s knižnicou. Južne od nej je situovaná obývačka, severne priestor určený na stolovanie, ktorého súčasťou je aj otvorená kuchyňa. Keď prekročíme severojužnú kompozičnú os, prekonáme zároveň hranicu medzi spoločenskou a súkromnou zónou. Pokračujúc priamo ďalej od východu na západ, lemuje južne situovaný bazén dlhá línia chodby. Pozdĺž nej sú zoradené tri hosťovské izby s  kúpeľňami, ktoré sa otvárajú smerom na sever. Celá os je ukončená priehľadnou spálňou domácich na konci chodby, v západnej časti domu.

Stavba zo skríň

Druhá z charakteristických ideí sagaponackého domu číslo 4 – štandardizácia a hromadná výroba prvkov – patrí k ťažiskovým témam celej tvorby japonského architekta, inšpirovaného myšlienkami architektonickej moderny. Podobne ako experimetátori zo začiatku dvadsiateho storočia, využil vo svojom Nábytkovom dome masovo vyrábané prvky ako účinný prostriedok na dosiahnutie lacného konečného produktu, a zároveň dokázal, že architektonická štandardizácia môže viesť k pružnému priestoru.

Ako naznačuje už jeho názov – Nábytkový dom, dominantným prvkom je tu nábytok, ktorý v podobe skríň a políc tvorí dve základné osi stavby. Nábytok však v tomto dome nenapĺňa tradičné predstavy. Až 144 skríň vysokých po strop sa v ňom postaralo nielen o charakteristické členenie priestoru, ale plnia aj úlohu nosných stien a zároveň poskytli miesto na odkladanie vecí. Sú z preglejky odyhovanej brezovým drevom a v exteriéri majú, samozrejme, povrchovú úpravu, ktorá odoláva vplyvom počasia. „V moduloch je elegantne ukryté aj zariadenie na klimatizáciu, vykurovanie a vetranie, ako aj osvetľovacia technika. A ešte stále v nich ostalo dostatok miesta na všetko, čo treba niekam odložiť,“ hovorí architekt.

Prefabrikované nábytkové diely boli vyrobené v kontrolovanom prostredí továrne, takže na stavbe neboli potrební kvalifikovaní robotníci. Každý prvok tohto modulárneho systému pritom dokážu premiestniť, uložiť a jednoducho nainštalovať dvaja ľudia – to všetko znížilo náklady na stavbu i čas potrebný na montáž priamo na mieste. Ostatné stavebné systémy zahŕňajú podlahové dosky montované na mieste, plochú strechu a zavesené sklenené fasády s veľkými posuvnými dverami, ktoré spájajú interiérové priestory so záhradou. „Toto je môj piaty projekt nábytkového domu,“ hovorí Shigeru Ban, „pričom každý sa odlišuje typom, veľkosťou aj použitým materiálom.“ Koncepcia nábytkových domov tak predstavuje architektúru jednotnú vo svojej štruktúre a programe, ktorá dokazuje, že aj prefabrikácia a štandardizácia môžu viesť k mimoriadnym riešeniam.

Dom číslo 4 (Nábytkový dom), Sagaponac, Long Island

Projekt: Shigeru Ban & Dean Maltz, New York

Víkendový dom na zalesnenom rovinatom pozemku v obytnom súbore v lokalite Sagaponac charakterizujú jasné odkazy na Miesa van der Rohe a konštrukcia založená na modulárnom systéme skríň. Prefabrikované skrine sú jednak predstaviteľom hromadnej výroby a štandardizácie a jednak konštrukčnými prvkami, ktoré formujú priestorové členenie a zároveň majú aj ďalšie praktické využitie.


Lokalita Sagaponac v oblasti Hamptons na ostrove Long Island je jednou z najexkluzívnejších v celých Spojených štátoch (v roku 2009 bol Sagaponac zaradený medzi 50 najdrahších malých miest v USA). Z tohto pokojného kúta medzi lesmi, lúkami a plážami na východnom cípe ostrova je to na rušné newyorské ulice len asi 130 kilometrov – aj preto patria tunajšie pozemky medzi najdrahšie na svete a celá oblasť Hamptons je posiata miliónovými rezidenciami.
Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia kúpil developer Harry „Coco“ Brown pozemky v Sagaponaku, dúfajúc, že tu vytvorí unikátny súbor rezidencií navrhnutých poprednými svetovými architektmi. V marci 2001 sa o svojom pláne rozprával s Richardom Meierom, žijúcou legendou setovej architektúry, ktorý mu okamžite ponúkol, že využije svoj vplyv, aby mu pomohol prizvať k projektu viac ako 35 medzinárodne uznávaných architektov. Vtedy sa Domy v Sagaponaku zmenili zo sna na realitu. Keď architekti súhlasili s účasťou na projekte, dostali koncept vlastníkov, ktorý určoval základné pravidlá a kritériá návrhu, ako umiernenú veľkosť domov, ich nenápadný, súkromný charakter a citlivé rešpektovanie krajinného rámca.
Výsledkom je kolekcia návrhov tridsiatich siedmich domov, vzdorujúcich trendu nevkusných „McMansionov“, ktoré vyrastajú ako huby po daždi v celej oblasti Hamptons. (Pozn. red.: McMansion je pejoratívne označenie dnešných typických amerických rozľahlých rezidencií, ktoré sa odsudzujú ako priveľmi veľkolepé, neskromné, nevkusné či zle navrhnuté.) Domy na pozemkoch s veľkosťou od 60 do 120 árov by mali mať plochu od približne 180 až 420 štvorcových metrov a cenu od jedného do troch miliónov dolárov. V knihe Americký sen: Domy v Sagaponaku (American Dream: The Houses at Sagaponac), vydanej v roku 2003, sa na ukážku uvádza šesť z nich, v tom čase práve vo výstavbe, ako dôkaz originality tejto enklávy – v skutočnosti by jedinou podobnosťou medzi stavbami mohla byť ich modernosť a odvaha tvorcov predviesť talent a experimentovať. Nájdete tu najrôznejšie prístupy – do uhladených vizualizácií domu č. 14 s pôdorysom v tvare L od štúdia Hariri & Hariri Architecture až po pestrofarebné kresby domu č. 24 od Samuela Mockbeeho.
Hoci iniciátor celého projektu zomrel v novembri 2005 (vo veku 71 rokov), dnes pokračuje v napĺňaní jeho sna jeho dcéra Morgan Brownová.

 

Kategória: Bývanie Návšteva
Tagy: architekt návšteva rodinný dom stavba domu výstava
Zdieľať článok

Diskusia