Architektka si byt po starkých prerobila po svojom. Spomienky zachovala, no kúpeľňa nemá žiadne dvere!

Nie každý byt si so sebou nesie príbeh. Tento áno. Takmer storočný staromestský byt v Bratislave bol viac než 75 rokov domovom jednej rodiny. Vyrastali v ňom celé generácie, pribúdali knihy, nábytok aj spomienky. Keď prišiel čas na jeho rekonštrukciu, dostal sa do rúk architektky Natálie Okáliovej zo Studia OKO. Nešlo však o ďalšiu rekonštrukciu v rade. Nepremieňala len byt. Premieňala miesto, ktoré sama poznala od detstva.

„Bol to tmavý byt, ale nikdy na mňa nepôsobil pochmúrne. Pamätám si veľkú knižnicu, množstvo dverí, textílií a predmetov. Mal zvláštnu atmosféru, ktorá mi zostala v pamäti dodnes,“ spomína architektka. Práve túto atmosféru sa rozhodla zachovať. Nie kopírovaním minulosti, ale jej prirodzeným pokračovaním.

Byt, ktorým môžete prejsť dookola

Najväčšou zmenou sa nestali nové materiály ani nábytok. Zmenil sa spôsob, akým sa byt používa. Pôvodný pôdorys architektka rozvinula do okružnej dispozície. Miestnosťami dnes môžete plynulo prechádzať dookola, pričom každá získala vlastnú identitu aj význam. Dokonca aj kúpeľňa či šatník sa stali prirodzenou súčasťou obytného priestoru. Vďaka novým priechodom a dennému svetlu už nepôsobia ako uzavreté servisné miestnosti.

Jedinou nepriechodnou izbou zostala pracovňa.

Takéto riešenie vzniklo preto, aby sa obyvatelia nemuseli počas bežného dňa oddeľovať. Kým jeden varí, druhý môže byť v kúpeľni alebo spálni a stále zostávajú v kontakte.

Staré vrstvy nikam nezmizli

Pri rekonštrukcii nešlo o vytvorenie sterilného interiéru. Práve naopak. Architekti zámerne ponechali všetko, čo malo hodnotu. Zachovali pôvodné stromčekové parkety, terrazzové podlahy aj charakteristické dvojkrídlové dvere. Počas búrania priečok sa stali doslova malým zázrakom. Hoci steny okolo nich zmizli, dvere zostali počas celej rekonštrukcie stáť na svojom mieste.

Nové vrstvy preto nevytláčajú tie pôvodné, ale vedú s nimi dialóg. Ružový mramor v kúpeľni sa stretáva so starým terazzom, antikorový kuchynský ostrov kontrastuje s vintage nábytkom a nové stolárske prvky prirodzene nadväzujú na historický charakter bytu.

Knižnica, ktorá rozpráva rodinný príbeh

Srdcom interiéru zostala knižnica. Viac ako dvetisíc kníh sprevádza byt celé desaťročia a architektka ju odmietla schovať alebo nahradiť novým nábytkom. Práve naopak. Zachovala ju ako hlavnú dominantu spoločenskej časti.

Doplňujú ju repasované stoličky, zachránené z mestskej knižnice, vintage svietidlá zo starších rekonštrukcií aj rodinné sklo a porcelán. Vedľa nich prirodzene fungujú nové kusy nábytku, ktoré interiéru dodávajú súčasný komfort. Výsledok vďaka tomu pôsobí ako byt, ktorý sa vyvíjal celé desaťročia.

Najodvážnejší priestor? Jednoznačne kúpeľňa

Práve tu sa autorka premeny rozhodla porušiť viacero zaužívaných pravidiel. Spálňu presunula do pôvodnej kuchynskej časti, orientovanej do tichého dvora a kúpeľňu nechala úplne otvorenú. Medzi oboma priestormi nie sú klasické dvere.

Pre niekoho odvážne riešenie, pre majiteľku prirodzená súčasť každodenného života. „Veď tam bývam ja, nie návštevy,“ vysvetľuje s úsmevom. 

Kúpeľňu zvýrazňuje ružový mramor, zatiaľ čo na chodbe zaujmú takmer trojmetrové zrkadlové dvere. Za nimi sa ukrýva toaleta a komora. Farebné rozety pri kľučkách sú jedinou indíciou, že sa za zrkadlom vôbec niečo nachádza.

Domov, ktorý neskrýva svoju minulosť

Mnohí sa pri rekonštrukciách snažia začať od nuly. V tomto byte to bolo presne naopak.

Každá nová vrstva vznikala s rešpektom k tomu, čo tu bolo predtým. Zachované materiály, rodinná knižnica aj predmety po starých rodičoch dostali nový význam a prirodzene sa spojili so súčasnou architektúrou.

Aj preto tento interiér nepôsobí ako módna realizácia, ktorá o pár rokov zostarne. Je pokračovaním príbehu jednej rodiny. A možno práve preto pôsobí tak prirodzene.