Mala to byť konzultácia, napokon prerábali celý dom. Po takmer roku prác získala rodina naozaj svojský domov

Nebol za tým náhly impulz, ani kúpa nového bývania, ktorá zmene predchádzala. Majitelia vlastnili dom už niekoľko rokov, keď sa rozhodli zavolať do štúdia. Pôvodne šlo len o nezáväznú konzultáciu, výmenu nápadov, skôr otvorený rozhovor než konkrétne zadanie.

Ona – arteterapeutka, ktorá pracuje s telom, gestom a emóciou. On – manažér sociálnych programov, zvyknutý premýšľať o fungujúcich štruktúrach a rovnováhe. Spolu strávili roky v zahraničí, zbierali dojmy, farby a spôsoby bývania z rôznych kultúr.

Návrat do Montrealu bol vedomým rozhodnutím: chceli byť bližšie k rodine, poskytnúť stabilitu svojim dvom deťom a zároveň si zachovať otvorenosť, ktorú im cestovanie dalo.

Z prvého stretnutia so štúdiom Michael Godmer Studio sa rýchlo vyvinul komplexný projekt. To, čo malo byť krátkym zamyslením, sa postupne premenilo na citlivo vedenú rekonštrukciu celého domu. Po takmer roku spoločnej práce a hľadania riešení vznikla jasná, spoločná vízia – ukotvená, osobná a bez kompromisov.

Dom ako živé laboratórium

Ešte pred začiatkom stavby sa dom stal experimentálnym priestorom. Kresby na stenách, detské výtvory, spontánne zásahy a gestá – rodina doslova vtlačila svoju identitu do interiéru.

Dizajnéri tento prístup prijali ako prirodzenú súčasť procesu. Cieľom bolo vytvoriť autentické bývanie, ktoré bude zodpovedať temperamentu obyvateľov, ich láske k farbám, divadelnosti aj živému rodinnému rytmu.

Dialóg s históriou namiesto radikálnej premeny

Dom mal silný charakter už na začiatku. Tradičná rezidencia s bohatým dreveným obložením, centrálnym schodiskom a veľkorysými proporciami si žiadala rešpekt. Architekti sa preto vydali cestou dialógu, nie deštrukcie. Schodisko zostalo nezmenené a stalo sa akousi osou, ktorá prepája minulosť so súčasnosťou.

Nové zásahy architektúru skôr rozvíjajú, než aby ju prepísali. Zaoblené dverové otvory, upravené okná a nová priehľadnosť zmierňujú prechody medzi miestnosťami a prinášajú do domu plynulosť. Dom sa postupne vrství – každá zmena pridáva ďalšiu kapitolu, bez toho aby vymazala tie predchádzajúce.

Interiér podľa rytmu rodiny

Dispozícia sa formovala podľa skutočného života. Práca z domu je tu každodennou realitou, a tak vznikol priestor pre arteterapiu a aj pokojná pracovňa na poschodí, určená na sústredenie a súkromie. 

Kľúčovú úlohu zohral vstavaný nábytok, ktorý často nahradil klasické priečky. Pomáha definovať funkcie, šetrí miesto a dáva interiéru poriadok. Zvláštnu pozornosť venovali dverám – od presklených rámov cez masívne kusy až po lamelové šatníky. Všetko vznikalo v spolupráci s miestnymi remeselníkmi a každý detail nesie rukopis domu aj jeho obyvateľov.

Farby, emócie a pokojné zóny

Dom nie je jednotvárny – jeho atmosféra sa mení podľa jednotlivých častí. Toaleta pre hostí sa premenila na malý teatrálny svet v ružových tónoch, inšpirovaný estetikou Wesa Andersona. Detské izby sú hravé, farebné a plné energie. Rodičovská časť domu je naopak pokojnejšia, zmyselnejšia – spálňa a kúpeľňa tu spolu vzájomne ladia.

Farebnosť stojí na jemnom základe v teplom, krémovom tóne, ktorý priestor zjednocuje. Dochované drevené prvky sa stretávajú s lakovanými povrchmi, mramorom alebo travertínovou podlahou. Vápenné nátery dodávajú stenám štruktúru a hĺbku, ktorá pripomína prach ciest a nazbierané spomienky.

Krivky, detaily a svetlo

Opakujúcim sa motívom sú oblúky a zaoblené línie – na kuchynskom ostrovčeku, v kúpeľniach aj v detailoch dverí. Kuchyňa je zdržanlivá, bez doslovných historických odkazov, no s premyslenou hrou dlažby a proporcií.

Jemná dubová podlaha odkazuje na pôvod domu. Lemuje ju keramický detail, ktorý sa nenápadne opakuje naprieč interiérom.

Svetlo tu nehrá hlavnú úlohu, ale podporuje materiály. Malé svetelné body zvýrazňujú textúry a dávajú vyniknúť remeslu – väčšinou od lokálnych výrobcov.

Zdroj: v2com