Desatoro zelenej architektúry

29.02.2012  |     

Zásady architektúry, ktorá nenarúša prostredie, netreba brať ako Božie prikázania, normalizácia architektúre nesvedčí. No skúsme sa zamyslieť nad tým, ako naše domy ovplyvňujú životné prostredie. Sú s ním v súlade alebo ho poškodzujú? Poznanie zásad „zelenej architektúry“ by nám malo pomôcť stavať lepšie...

Čo je to zelená architektúra? Názory aj názvy sa rôznia a menia – dnes je populárna trvalo udržateľná architektúra, hovorí sa o ekologickej stope. Presadil sa aj termín architektúra priateľská k prostrediu, ktorý naznačuje vzťah architektúry a životného prostredia (dávnejšie používaný preklad anglického environment-friendly sa však dnes v legislatíve EÚ prekladá už len slovom ekologický). Biokompatibilná architektúra zasa dáva do popredia vzťah architektúry a človeka, no stretávame sa aj s holistickým prístupom, a na druhej strane tiež s dôrazom na čiastkové problémy, napríklad na energetickú úspornosť architektúry, redukciu emisií CO2 či využitie solárnej energie. Ako teda vnímať zelenú architektúru? Všetky uvedené prístupy majú niečo do seba – jednotiacim prvkom však je, že ide o architektúru, ktorá zohľadňuje prostredie. Či už fyzické (prírodu, klímu, jestvujúcu zástavbu), alebo historické, kultúrne atď. A v neposlednom rade i sociálne a ekonomické. Zelená architektúra berie do úvahy aj urbanistický kontext – od neho, od rozmiestnenia funkcií a od riešenia dopravy závisí podstatná časť vplyvov našich aktivít na prostredie.

 

1. Zelený urbanizmus

Bývanie v samostatne stojacom rodinnom dome a útek z mesta bližšie k prírode je ideál, po ktorom mnohí túžime. No vďaka tomu nám na okraji miest namiesto rekreačného a poľnohospodárskeho zázemia vzniká amorfná sídelná kaša s dopravným systémom postaveným na každodennej dochádzke do centra osobným autom. A ten systém kolabuje. Riešení je niekoľko. V prvom rade treba zatraktívniť prostredie miest, aby sme z nich nemuseli utekať. Doplniť zeleň, bývanie v bytových domoch kvalitatívne priblížiť individuálnej výstavbe, ponúknuť bývanie v rodinných domoch v kompaktnej štruktúre, humanizovať prostredie tlmením dopravy, ponúknuť sociálne kvality. Tým, čo dajú prednosť predmestiam či vidieku, treba ponúknuť efektívnejšie formy zástavby, väčšiu kompaktnosť sídiel, v ktorých sa zachová pešia dostupnosť pravidelne potrebných služieb, dostupnú hromadnú dopravu k centrám osídlenia (a prípadne obmedzenie každodennej dochádzky do práce – „teleworking“ je už reálnou alternatívou). Príkladom zeleného prístupu sú štvrte ako Solarcity (Linz), Vauban (Freiburg) či Kronsberg (Hannover). V urbanistickej štruktúre by sme mali myslieť aj na to, že domy v budúcnosti majú viac využívať slnečnú energiu, nemali by si teda navzájom zbytočne tieniť.

2. Vzťah k prírode, vplyv klímy

Reakcia architektúry na prírodu môže byť prvoplánová: stavba príliš nevytŕča, nechá vo svojom okolí na pohľad nedotknutú zeleň, namiesto asfaltu a betónu budú vodopriepustné spevnené plochy. Menej nápadné sú úvahy o tom, či v danej lokalite z hľadiska ochrany prírody vôbec stavať. A ak áno, ako minimalizovať rušenie okolia počas výstavby, počas prevádzky budovy i po jej ukončení (hovoríme tomu manažment životného cyklu).

Architektúra z hľadiska klímy – to nie je len ochrana pred nepriaznivými vplyvmi, ale napríklad aj využite slnečnej energie. Architektúra reaguje na klímu svojou otvorenosťou či uzavretosťou, podľa klimatických požiadaviek sa navrhujú vlastnosti obvodového plášťa budov aj ich technického vybavenia a klíma určuje tiež zmysluplnosť a využitie niektorých prvkov stavby – najmä medzipriestorov na pomedzí interiéru a exteriéru (na príjemné vonkajšie posedenie nám vo Fínsku poslúži preslnená zimná záhrada, v Taliansku zatienené átrium).

 

3. Zohľadnenie miestnych tradícií, architektúra ako ekosystém

Tradícia nesúvisí priamo s ochranou životného prostredia, skôr s ochranou identity, genia loci a sociokultúrnych hodnôt. Tradičný prístup je však často aj prístupom ohľaduplným k prostrediu, skúsenosť generácií pomáhala a pomáha pri voľbe vhodného staveniska aj pri optimalizácii konštrukcie a voľbe materiálov.

Príroda nás inšpiruje tým, že jej systémy sú dlhodobo udržateľné a pomerne stabilné. Pre prírodné ekosystémy je typický uzavretý cyklický priebeh materiálových tokov – výstupy na jeho konci sa stávajú vstupmi na začiatku (iste si zo školy pamätáte obrázky kolobehu živín). Pre dnešné „ľudské“ systémy (vrátane sídelných) je typický otvorený lineárny priebeh – na počiatku (na vstupe) čerpáme suroviny v prírode, na výstupe do nej vraciame nepoužiteľný odpad. Netreba veľa predstavivosti na pochopenie faktu, že takéto fungovanie je dlhodobo neudržateľné a ak chceme, aby naša civilizácia prežila, musíme sa priblížiť tomu „prírodnému“ prístupu. Menej prvoplánovou inšpiráciou je aj ekologická stabilita ako dynamická rovnováha systému – ak v našich sídlach či domoch navrhneme riešenia s istým „prebytkom“ funkčnosti a vzájomnou zastupiteľnosťou prvkov, fungujú spoľahlivejšie.

4. Materiály, ktoré nepoškodzujú prostredie

Environmentálne priaznivé stavebné materiály sú ďalším typickým prístupom zelenej architektúry. Uprednostňujeme materiály z obnoviteľných zdrojov (drevo v lese nám dorastie, ak ho rozumne ťažíme) alebo zo zdrojov hojne dostupných, materiály energeticky nenáročné, prípadne recyklované (napríklad celulózovú izoláciu), ale najmä recyklovateľné (tu je podmienkou jednoduchá oddeliteľnosť rôznych zložiek konštrukcie). Volíme materiály, ktoré nepoškodzujú prostredie pri výrobe a ťažbe surovín ani pri výstavbe, prevádzke či likvidácii budov. Vhodné sú materiály z miestnych zdrojov (dopravná náročnosť je jedným z hlavných negatívnych vplyvov výstavby na životné prostredie) a v neposlednom rade materiály bez nepriaznivých vplyvov na zdravie a pohodu človeka.

Čoraz častejšie sa stretávame s alternatívnymi materiálmi v tradičnej rovine (nepálená hlina, slamené bloky, priame uplatnenie zelene v architektúre) i v rovine high-tech riešení (transparentné a vákuové izolácie, selektívne a adaptívne zasklenia, aerogély, priehľadný betón, aktívne omietky). A vieme tiež spočítať, aké environmentálne vplyvy bude mať použitie vybraného materiálu alebo technológie – ako ovplyvní bilanciu skleníkových plynov či škodlivín a kedy sa nám investovaná energia vráti.

5. Šetrenie energie v prevádzke stavieb

Energetická úspornosť je dnes najpopulárnejšou témou zelenej architektúry. Iste aj preto, že pri nej nejde len o ekologickosť, ale dotýka sa priamo našich peňaženiek. Nízkoenergetické domy sú optimálnym riešením, dôležitá je však čoraz lepšia kvalita bežnej výstavby – dom, ktorý dnes ledva spĺňa normu, by bol pred štvrťstoročím ukážkovou úspornou stavbou. Pasívne domy s 80-percentnou úsporou energie na prevádzku sú v niektorých krajinách už celkom bežné, každý rok pribúdajú experimentálne domy s  nulovou spotrebou energie z vonkajších zdrojov a štáty podporujú znižovanie energetickej náročnosti výstavby – v segmente, ktorý reprezentuje zhruba tretinu spotreby energie, je potenciál úspor skutočne veľký.

Nízkoenergetické domy sú aktuálnou témou dneška: podľa aktualizovanej smernice EÚ o energetickej hospodárnosti budov sa vyžaduje, aby po roku 2020 všetky novostavby a zásadné rekonštrukcie boli budovami s takmer nulovou potrebou energie na prevádzku, a verejných budov sa táto požiadavka dotkne už o dva roky skôr.

6. Alternatívne zdroje energie

Aj úsporná stavba potrebuje energiu zvonka – ak jej nie je veľa, vieme ju pokryť aj z obnoviteľných zdrojov. Napríklad zo slnka môžeme priamo na budove získať dve tretiny spotreby nízkoenergetického domu (ale len desatinu spotreby bežnej stavby). No aj pri obyčajných domoch sa investícia do alternatívy môže oplatiť, napríklad tepelné čerpadlo zníži spotrebu energie na kúrenie a ohrev vody zhruba o tri štvrtiny.

Solárne systémy fungujú zadarmo (pravda, počiatočná finančná i energetická investícia nie je zanedbateľná), dva-tri kolektory pokryjú v lete potrebu energie na ohrev vody pre bežnú rodinu a sú už domy, ktoré vďaka fotovoltickým článkom vyrobia viac energie, než jej spotrebujú.

„Odpadové“ teplo z vetracieho vzduchu či splaškovej vody môžeme tiež využiť – buď ako zdroj úspor v rekuperačnom systéme, alebo na zlepšenie účinnosti tepelného čerpadla. Vo vetracích systémoch možno zužitkovať teplo (či v lete chlad) zeme.

7. Manažment životného cyklu budov

Podčiarknime skutočnosť, že pri zodpovednom prístupe k výstavbe a k architektúre sa staráme nielen o obdobie, keď produkt (v našom prípade stavbu) užívame, ale aj o to, čo tomuto užívaniu predchádzalo, a aj o to, čo bude potom nasledovať. Posudzovanie zabudovanej energie či skrytých rizík pri premene na odpad je samozrejmou súčasťou zeleného prístupu. Dôraz na trvanlivosť a nenáročnosť pri údržbe prispieva nielen k zníženiu záťaže prostredia, ale aj k ekonomickým úsporám – a práve posúdenie celkových nákladov počas životnosti stavby môže presvedčiť o výhodnosti náročnejších či lepších riešení.

8. Prispôsobenie potrebám

Vytváranie kvalitného prostredia podľa potrieb užívateľov je ďalším príkladom zelenej architektúry. Ľudia často sami nedokážu správne odhadnúť svoje potreby, a tak vidíme zbytočne veľké domy, z ktorých sa obýva len pár izieb, alebo rodinné domy bez priameho kontaktu so záhradou, o nič lepšie od panelákového bytu. Ešte horšie sú mestské ulice navrhované nie pre ľudí, ale pre autá. Už sa nad tým takmer nik nepozastavuje, ale ľuďom to prekáža, v hĺbke duše túžia po inom prostredí a reagujú útekom – zo zlého domu či bytu na chatu alebo do záhradky, zo zlého mesta na predmestie – aj za cenu závislosti od auta, aj za cenu každodenného utrpenia v dopravných zápchach. Útek teda nie je šťastným riešením. To, čo by pomohlo, je uvedomenie si skutočných potrieb. Úlohou architekta je tieto potreby identifikovať, a to aj v situácii, keď si ich ani klient neuvedomuje alebo im neprikladá dostatočnú váhu, a podriadiť tomu riešenie prostredia (bytu, domu, ulice, štvrte...).

Prispôsobivosť zmeneným potrebám znie tiež samozrejme – ale v realite sa s možnou zmenou funkcie či fungovania príliš nepočíta. A mohli by sme pritom hovoriť o tzv. recyklovateľnosti na architektonickej či urbanistickej úrovni. Úspešné príklady revitalizovaných priemyselných území a areálov z Tampere, Porúria, londýnskych dokov či rotterdamského prístavu hovoria samy za seba. Zaujímavé sú aj revitalizované obytné súbory, ktoré si zachovávajú charakter a osobitosť. Práve tá historická zakotvenosť je (popri ekologickej výhodnosti) dôvodom na uprednostnenie rekonštrukcie pred demoláciou a novou výstavbou.

9. Zeleň a architektúra

Dva pojmy, ktoré by nemali byť v protiklade. V programových riešeniach vidíme spätosť architektúry s prírodným prostredím, zeleň sa však môže stávať doslova jej súčasťou – dom môže rešpektovať a „obrásť“ strom, zeleň môže doslova obrásť dom. Niekedy živá zeleň doslova tvorí architektúru, bežným riešením sú však skôr drobné počiny – popínavá zeleň na fasáde či zatrávnená strecha. Najmä zelené strechy si získavajú popularitu, oživujú stavbu a zlepšujú komfort v nej. Popri intenzívnych vegetačných strechách s rekreačným využitím čoraz častejšie vidíme aj extenzívne zelené strechy nenáročné na údržbu. Dôsledným krokom v tomto smere je podzemná architektúra – podriaďuje sa prostrediu, prírodné prvky dominujú jej výrazu.

10. Kombinovanie princípov

Nemá veľký zmysel vybrať si nejaké čiastkové riešenie, uplatniť ho vytrhnuté z kontextu a zahrnúť potom prívlastok eko do reklamných sloganov v realitnej kancelárii. Isteže, netreba z toho robiť tortu à la psíček a mačička, no práve synergický efekt súčasne pôsobiacich opatrení môže aj architektonickú hodnotu posunúť na kvalitatívne vyššiu úroveň.

Na záver

Uviedli sme tu jeden z možných súborov pravidiel zelenej architektúry. Určite nezahŕňa všetky relevantné prístupy, verím však, že podnieti k ďalším úvahám – napríklad o energetickej úspornosti či solárnej architektúre. Náš dom nás totiž prežije, preto by sme k jeho stavbe mali pristupovať menej sebecky a premýšľať aj o vplyve našich aktivít na prostredie – na prírodu, klímu, nás samotných i našich potomkov. Asi najvýstižnejšie to vyjadrujú slová pripisované istému indiánskemu náčelníkovi: „Túto zem sme nezdedili po našich predkoch, máme ju požičanú od našich detí...“

Autor je podpredsedom Inštitútu pre energeticky pasívne domy (IEPD), pedagógom na Fakulte architektúry STU v Bratislave, autorizovaným architektom SKA a cerifikovaným projektantom pasívnych domov.

Viac informácií o zelenej architektúre: OZ ArTUR (architektúra pre trvalo udržateľný rozvoj) – www.ozartur.sk. Viac informácií o pasívnych domoch: OZ iEPD (Inštitút pre energeticky pasívne domy) – www.iepd.sk


Text: Ing. arch. Henrich Pifko, PhD.
Foto: Dano Veselský a Andrea Lhotáková
Zdroj: časopis Môj dom JAGA GROUP

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Rozsiahly dom na samote sa ukrýva pod zelenou strechou

Najnovšie knihy a časopisy

Môj dom 10/2019 v predaji


Byt plný paliet a nádeje




Predplatné

 

 

 

 

 

 

 

Najnovšie príspevky