Chcete mať dom s oknami, aké sa len tak nevidia? Možnosti sú naozaj zaujímavé

14.08.2014  |     

Aby ste však bezpečne preplávali všetkými úskaliami atypických riešení, mali by ste pamätať na ich špecifiká.

Krátky historický exkurz

Najstaršie okenné otvory zachované na území Slovenska pochádzajú už z 3. storočia n. l. Boli objavené pri archeologickom výskume rímskeho tábora v Stupave. Najstaršie okná stojacej architektúry hradov a kostolov pochádzajú z románskeho obdobia. Ide o najjednoduchšie formy štrbinových okien, ktoré spravidla nemali výplň. Tvar a členenie okenných výplní v stredoveku ovplyvňovala hlavne úroveň spracovania skla a schopnosť vytvoriť sklenenú plochu. Spočiatku to boli kruhové terčíky, kosoštvorce, šesťuholníky alebo tabuľky osadené do olovených pások. Technologicky išlo a náročný proces fúkania a roztáčania baniek do požadovaného tvaru terča alebo dutého valca, ktorý sa rozstrihol a rozvinul do roviny. Ručne vyrábané sklo bolo mimoriadne tenké (1 až 1,5 mm), obsahovalo množstvo bubliniek a povrchových nerovností – tie dodávali okennej výplni nezameniteľný vzhľad a optickú hravosť. Súvislejšie zasklené plochy sa dosahovali spájaním terčíkov alebo tabuliek pomocou olovených pások s profilom písmena H, ktoré boli spevnené kovovou výstužou. Sklo bolo v stredoveku luxusným tovarom. Ako dokladajú písomné pramene, tabuľky okenného skla mali takú veľkú cenu, že sa nezriedka stali predmetom závetu a dedenia. Zasklené okná sa uplatňovali len v mestách alebo na sakrálnych stavbách ako vitráže. Na vidieku tvorili výplne okenných otvorov rôzne zvieracie blany, bežná bola aj ochrana drevenými okenicami. Od 18. storočia sa začali vyrábať väčšie tabuľové sklá, zapúšťali sa do drážok v krídle. Pri výmene rozbitej tabuľky bolo nutné rozobrať celé krídlo, ktoré sa v rohoch spájalo drevenými kolíkmi. 

Kovové prvky okna ako závesy, uholníky, uzatváracie mechanizmy boli v priebehu stáročí veľmi rozmanité a mohli niesť aj výtvarnú výzdobu. Pre renesančné a barokové okná zo 17. – 18. storočia bolo typické pocínovanie povrchov kovových častí: tŕňových závesov, plasticky zdobených uholníkov, obrtlíkov a zástrčiek, ktoré kontrastovali s drevenými časťami okna. Od polovice 18. storočia sa na oknách začali používať aj drahšie mosadzné kovania, uzavreté kužeľové závesy a tzv. rázvorový uzatvárací mechanizmus ovládaný olivou.

Do 19. storočia sa okná osádzali do hĺbky okenného otvoru, čo dodávalo fasáde plastický efekt. Sezónne mohol byť na okenný otvor nasadený rám s drevenými žalúziami. Približne od konca 18. storočia sa začali jednoduché okná dopĺňať vonkajšími, ktoré lícovali s plochou fasády. Okná na líci fasády s von otváravými krídlami sa stali charakteristickými pre architektúru 19. storočia. V druhej polovici 19. storočia sa začali uplatňovať špaletové okná – dvojité okná osadené v hĺbke okenného otvoru s dovnútra otváravými krídlami. Vývoj okenných výplní v 20. storočí akceleroval, reagoval na nové materiály a technológie, ktoré umožňovali skonštruovať veľkoplošné okná a sklenené steny.


Text: Erika Kuhnová Odborná spolupráca Andrea Kúdelová, K-System, a Dušan Majer, Makrowin
Foto: archív firiem a thinkstock
Zdroj: časopis Môj dom JAGA GROUP

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Z mesta na vidiek: Druhú šancu na kúpu tohto domu už neprepásli

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky