Dom na dedine blízko Trnavy postavený svojpomocne

18.10.2011  |     

Dom som poznala z fotografií a architektova navigácia bola dokonalá. Jednoducho – nemohli sme netrafiť. Prostriedkom ulice už kráčal vysoký muž a zďaleka kričal: „Dobrý deň sused, doma ste?“ – prosto pohoda ako v letnom kine. Akurát trochu predbúrková. A rovnako pohodový ako úvodný obrázok z dedinského života bol aj domček, z ktorého nás vyšiel privítať opálený mladík s ostrými črtami. Domček bol taký akurátny – ani priveľký, ani primalý, jednoducho fajn. Presne taký, aký môže potrebovať mladá rodina. So slovenskou záhradkou anglických rozmerov, úhľadný a uprataný v dispozícii aj v interiéroch.

Sympatický domček ma potešil už pri príchode – podľa upravenej krajnice bolo úplne jasné, kde môžem zaparkovať, ale hlavne bol pred ním nízky plôtik a krásna predzáhradka. Žiadny neľudský trojmetrový betónový múr, žiadny elektronický vrátnik ani kamera pri železnej mreži. Aj dom mal taký ľudský rozmer a napriek nevľúdnemu počasiu vyzeral prívetivo. Navyše sa podarilo, že moderná stavba nepôsobila na dedinskej ulici cudzorodo. „Celé okolie je taký architektonický guláš, že ťažko povedať, čo je tu vlastne cudzorodé,“ zasmeje sa autor domu, architekt Tomáš Guniš. „Ani pri návrhu som teda nemal z čoho v okolí vychádzať, čo akceptovať. A v takom prípade si človek nielen môže, ale aj musí urobiť po svojom.“

 

Na začiatku bola burina

Ako sa ukázalo, domáci mali vzorný poriadok nielen v dome, ale vo všetkom už od začiatku. Postav dom, zasaď strom, vychovaj syna... Dom už stojí, detské izby sú zatiaľ bez nábytku a so záhradou bude mať príčinlivý pán domáci vraj ešte kopu roboty. Ale všetko má svoj čas, takže poďme pekne od začiatku. Asi pred štyrmi rokmi kúpili v dedine kúsok od Trnavy pozemok „utopený“ takmer meter pod cestou. „Stál tu starý dom, taká barabizňa, ale pre dvojmetrovú burinu z neho trčala akurát strecha. Až keď sme to tu pokosili, objavila sa drevená šopa a studňa, zanesená blatom tak meter pod okraj. Obul som si rybárske gumáky, zobral vedro a pekne som ju vyčistil. A aká je dnes dobrá na polievanie záhrady,“ spomína Roman.

 

Vlastne mal šťastie, že kúpil jeden z mála rovinatých pozemkov v okolí. Keď si architekt všimne môj obdivný pohľad, venovaný vzorne zastrihnutému trávniku, neodpustí si poznámku: „Tuto sused má dokonca aj kosačku. To má u nás v dedine málokto. Lebo by im bola na nič,“ smeje sa, „tieto kopce sa dajú kosiť akurát krovinorezom.“ Aj Romanova a Martinina rovina je popravde trochu naklonená smerom od cesty. Hoci sa pôvodne chystali na väčšie terénne úpravy, nakoniec pozemok len dorovnali s ulicou a zvyšok nechali tak, ako to zariadila príroda.


 

Prízemný znamená pohodlný

Keďže Martina sa s Tomášom poznali už od školy, výber architekta tu bol jednoduchý. „Vždy sme mali podobný vkus a názory, takže aj pri návrhu domu sa nám ľahko hľadala spoločná reč,“ hovorí architekt. „A pre človeka, ktorého poznáte a s ktorým si rozumiete, sa určite navrhuje lepšie. V tom bola celá spolupráca jednoduchšia,“ konštatuje. „Občas sme síce Tomáša museli trochu pribrzdiť v rozlete, lebo niektoré veci boli na nás trochu priveľa, ale nakoniec sme došli ku kompromisu relatívne rýchlo a bez problémov,“ súhlasí Roman. Napríklad rohové okno v detskej izbe by bolo síce pekným, ale technicky náročným detailom, takže ak sa mali zmestiť do rozpočtu, museli ho oželieť.

 

Aj v ďalších veciach okolo domu mali Roman a Martina jasno. Obaja sa napríklad zhodli na tom, že ten ich by mal byť prízemný. „Poschodové domy sa nám ani nepáčia, ani sa nám nezdajú praktické. Po schodoch sa nachodíme dosť aj inde,“ objasňuje mi dôvody domáci pán. „A keďže je pozemok dostatočne široký, dalo sa všetko pekne rozvrhnúť na jednom podlaží.“ „Poschodové domy sú v princípe o niečo lacnejšie a sú výhodnejšie aj z energetického hľadiska, ale vždy je to otázka kompromisu – či dať prednosť pohodliu a prevádzke, alebo ekonomickému hľadisku,“ dopĺňa ho architekt, ktorý má sám s pohodlím bývania v bungalove tie najlepšie skúsenosti.


 

Smerodajný sever

Domáci síce nemali presnú víziu dispozície svojho budúceho bývania, mali však pozemok aj približnú predstavu o rozpočte, a vedeli tiež, aký typ domu by im vyhovoval a koľko potrebujú izieb. „Z toho vyplynulo, koľko štvorcových metrov si môžu dovoliť. Dispozičné usporiadanie sa potom muselo podriadiť hlavne orientácii na svetové strany, ktorá tu nie je ideálna, pretože juh je smerom na ulicu,“ vysvetľuje architekt Guniš. Navyše bol pozemok pôvodne ešte menší – jeho časť, dnes severným okraj záhrady, sa domácim podarilo dokúpiť až dodatočne. „Teoreticky by síce bolo super otvoriť obývačku do záhrady a k výhľadu, ale v tomto prípade sme to, žiaľ, nemohli urobiť pre nedostatok priestoru a ani vzhľadom na severnú orientáciu by to nebolo dobré.“ Keďže dom mal stáť až takmer na severnej hranici pôvodného pozemku, architekt ho otvoril hlavne na západ: „Aspoň sa na terase príjemne sedí, keďže na ňu slnko nepraží celý deň,“ dodáva.


 

Romanovi a Martine sa pozdávala obývačka spojená s kuchyňou, ostatné izby chceli mať oddelené. Tomáš im ulahodil čistou a praktickou dispozíciou, ktorá nie je striktne rozdelená na dennú a nočnú zónu, vďaka čomu je interiér kompaktnejší. Všetky miestnosti sú prístupné z centrálnej haly – Martine sa táto myšlienka hneď zapáčila. Príjemnou zvláštnosťou priestoru v centre dispozície je netypické horné, takzvané bazilikálne osvetlenie – denné svetlo sem preniká oknami kúsok pod stropom, ktoré smerujú nad plochú strechu nad kúpeľňou a rodičovskou spálňou.

 

Murovaný alebo drevený?

Hrubú stavbu vymurovali z tehál a všeobecne použili na dome štandardné materiály a stavebné postupy. Väčšinu prác pritom robili miestni remeselníci a samozrejme, fungovala aj svojpomoc. „Majstrov sme si vždy zavolali a ako pomocníci fungovali rodina a kamaráti. Taká slovenská stavebná klasika. Ale dalo to zabrať – z roboty rovno na stavbu a potom znova robota... Bol som unavený ako kôň,“ spomína Roman. Jedným z dôvodov pre voľbu stavebného materiálu teda bola aj svojpomocná výstavba: „Na rozdiel od drevostavby má pri murovačke väčšina ľudí u nás predstavu, čo a ako treba robiť. Drevostavby sú technologicky náročnejšie a nemajú tu takú tradíciu, preto sa omnoho ľahšie sfušujú,“ vysvetľuje architekt.

 

„Aj keď dnes obľuba drevostavieb rastie, a aj ja ich rád navrhujem, nikdy klienta nepresviedčam, aby sa rozhodol pre jeden alebo druhý typ. Nedá sa totiž povedať, ktorý je lepší, každý má niečo do seba. Každý typ stavby sa ale správa inak a človek si musí sám vybrať, čo mu vyhovuje a ktoré vlastnosti uprednostní. Hlavnou prednosťou murovaných stavieb je podľa mňa akumulácia, takže v lete majú menšiu tendenciu prehrievať sa. Drevostavba síce dobre izoluje, ale má menej akumulačnej hmoty. V zime je to výhoda, že ju rýchlejšie vykúrite, ale je to taká dvojsečná zbraň, pretože v lete sa rovnako rýchlo prehreje. Výhoda murovaných domov je aj psychologická, v istej solídnosti. V princípe sú tiež technologicky menej náročné a u nás s nimi majú stavebné firmy omnoho viac skúseností, takže je väčšia šanca, že dodržia predpísané postupy.“


 

Tak dobre, ako sa len dá

Aj keď sa Roman na dome poriadne narobil, z pohľadu architekta bola stavba neobvykle pokojná a bezproblémová. Všetko išlo pomerne hladko, rovnako ako pri projekte. Nejaké zmeny sa však „za pochodu“ predsa len urobili. „Ešte som sa nestretol so stavbou, ktorá sa dokončila presne tak, ako bola naprojektovaná,“ hovorí Tomáš a vedie ma k prístavbe za garážou. „Viete, architekt mieni a život mení,“ smeje sa. Pôvodne totiž navrhol dom takmer symetrický, s pôdorysom kríža – centrálna hmota s pultovou strechou mala mať po obidvoch stranách o niečo nižšie krídla prekryté plochými strechami. V západnom krídle je dnes v duchu pôvodného plánu spálňa a kúpeľňa, východnú stranu domu, kde mal byť len otvorený prístrešok na auto, sa domáci počas stavby rozhodli zmeniť.

 

Za prístrešok pristavali malú kôlňu a parkovanie sa muselo posunúť viac dopredu. To so sebou prinieslo aj zmenu strechy – namiesto strmšej pultovej na dome a plochej na prístrešku prikryla obe časti jedna spoločná pultová, ktorá sa zvažuje pozvoľnejšie, takže dom pôsobí rozložitejším dojmom. „Tejto zmeny mi bolo z estetickej stránky trochu ľúto, ale boli na ňu praktické dôvody. Romanovi a Martine sklad za garážou prevádzkovo vyhovuje, a to je podstatné,“ uzatvára architekt. Keby sa dalo, domáci by urobili pod domom aj pivnicu, ale keďže je v týchto miestach vysoká spodná voda, znamenala by priveľkú investíciu. Do pivnice by Roman umiestnil hlavne kotol: „V dome je naozaj ticho, a potom človeka ruší aj zvuk obehového čerpadla. Ale to počuť hlavne v zime,“ vysvetľuje.

 

Dom v kocke
Pozemok: 594 m2
Zastavaná plocha: 185 m2
Obytná plocha: 76,78 m2
Konštrukcia:
Základy sa robili z tvárnic zaliatych betónom, pomocou ktorých sa zároveň prízemie domu v potrebnej miere zdvihlo nad zvažujúci sa terén. Vrchná stavba je murovaná z tehál Porotherm 44) a zateplená
5-centimetrovou vrstvou polystyrénu, strechu tvorí drevený krov, doskový zákop a krytina z asfaltovaných pásov s kamienkovým posypom.
Vykurovanie:
Plynový kotol, podlahové vykurovanie v kombinácii s radiátormi. Náklady na vykurovanie sú do 40 € mesačne.
Náklady na stavbu:
približne 97 000 € pri čiastočne svojpomocnej výstavbe

 

Vizitka architekta:

Ing. arch. Tomáš Guniš
sa narodil v roku 1977, Fakultu architektúry STU ukončil v roku 2002. Projektuje hlavne nízkoenergetické domy a jeho srdcovou záležitosťou sú drevostavby.
www.archisystems.sk

Mám rád nízkonákladové projekty. Vtedy podľa mňa môžu vzniknúť veľmi zaujímavé domy. Žiaľ, väčšina ľudí začne šetriť už pri projekte a kúpi si dom z katalógu. Málokedy sa nájde niekto, kto chce postaviť za menej, a pritom je ochotný investovať o niečo viac do projektu. Ak je však dom dobre vymyslený, dá sa nielen pomerne lacno postaviť, ale finančne nenáročná bude aj jeho prevádzka. Podmienkou je len to, aby bol človek otvorený novým myšlienkam.

 


Text: Erika Kuhnová
Foto: Dano Veselský
Zdroj: časopis Môj dom JAGA GROUP

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Rozsiahly dom na samote sa ukrýva pod zelenou strechou

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky