Najkrajší dom architektonickej moderny v Českej republike. Jedinečné technické riešenia. Najdrahšia vila predvojnového Československa. Dom s najpohnutejším osudom. Vila Tugendhat v Brne. Toto je príbeh jej rekonštrukcie, vďaka ktorej opäť žiari na Čiernych poliach biely klenot modernej architektúry.
Prudké stúpanie smerom do Černopoľnej ulice náhle zvoľní. Ulica sa rozleje do delty neveľkého námestia a doprava sa prakticky okamžite upokojí. Zvuky hlučných električiek zostali hlboko v údolí. Medzi historizujúcou zástavbou brnianskych mestských víl upúta pozornosť skôr svojou nenápadnosťou a neokázalosťou. Biele plochy, jasne definované horizontály kopírujúce vrstevnice svahovitého pozemku. A veľa miesta – dom si neuzurpuje celú parcelu, práve naopak. Necháva ulicu dýchať. Je taká iná, a napriek tomu všetkým známa. Napísať čokoľvek nové o najslávnejšej modernej stavbe v niekdajšom Československu je celkom nemožné. Jej príbeh je dostatočne známy, jej konštrukcia sa vyučuje na odborných školách a jej osud priťahuje pozornosť aj ľudí, ktorým je inak architektúra ukradnutá. I tak však stojí za to si ju pripomenúť.
1152324 David Židlický
To je ona, slávna Miesova vila v Brne. Prvorepubliková stavba je unikátna ako svojou konštrukciou, tak aj priestorovým usporiadaním a vybavením interiéru. Dnes patrí vila Tugendhat k najznámejším reprezentantom svetovej architektonickej moderny.
Rodinná história
Fritz Tugendhat (1895 – 1958) a jeho žena Greta (1903 – 1970) pochádzali zo židovských nemeckých rodín priemyselníkov a obchodníkov, ktorí v Brne žili už niekoľko generácií. Tugendhatovci boli spolumajiteľmi brnianskych vlnárskych tovární Feldhendler et Co. a Max Kohn. Ešte pred svadbou požiadali architekta Ludwiga Miesa van der Rohe o projekt rodinného domu. Lokalita rezidenčnej štvrte Čierne polia bola vopred daná, pretože pozemok bol súčasťou Gretinej rodičovskej, takzvanej Löwovej-Beerovej vily. Mies prišiel do Brna v septembri 1928 a očarený exkluzívnou stavebnou parcelou, ktorá ponúkala nádherný výhľad na historickú panorámu Brna, zákazku prijal. „Videli sme najskôr pôdorys jednej obrovskej miestnosti s jednou polkruhovou a jednou voľne stojacou stenou. Potom sme si všimli malé krížiky v päťmetrových odstupoch. Opýtali sme sa: ‚Čo je to?’ Nato Mies celkom samozrejme: ‚To sú oceľové podpery, ktoré ponesú celú stavbu.’‛Vtedy ešte nebol žiadny súkromný dom postavený s oceľovou konštrukciou. Niet divu, že sme boli prekvapení. Napriek tomu sa nám plán veľmi páčil,“ spomína Greta Tugendhat. Mies, prekvapený vysokou úrovňou brnianskej architektúry a staviteľstva, neváhal realizáciu zveriť do rúk tunajšej stavebnej firmy (brnianskej firmy bratov Artura a Morica Eislerovcov). Stavať sa začalo v lete 1929 a stavba bola hotová za štrnásť mesiacov. Po dokončení interiérov sa rodina v decembri 1930 mohla nasťahovať. Tugendhatovci žili v dome s troma deťmi, Hanou, Ernstom a Herbertom do mája 1939. Pred hrozbou vypuknutia vojny odišli do Švajčiarska a v januári 1941 do Venezuely.
Pohľad na vilu v časoch, keď slúžila svojim investorom. Muzeum mesta Brno
Začiatkom októbra 1939 bol dom skonfiškovaný gestapom a od januára 1942 sa stal majetkom Nemeckej ríše. K radikálnym stavebným zmenám došlo v štyridsiatych rokoch, keď tu mal byt a kanceláriu Walter Messerschmidt, riaditeľ Klöcknerwerke v Brne. Ten dal napríklad zamurovať zasklenú mliečnu stenu v uličnom priečelí a priechod na hornú terasu, zvýšiť komín a vstavať ďalšie priečky v interiéroch. Pri oslobodzovaní Brna sovietskou armádou v apríli 1945 sa na devastovaní domu podpísal jazdecký oddiel maršala Malinovského. Od augusta 1945 do júna 1950 pôsobila vo vile súkromná tanečná škola profesorky brnianskeho konzervatória Karly Hladkej. V októbri 1950 bol objekt prevedený do vlastníctva československého štátu. Potom slúžil ako rehabilitačné stredisko pre deti s poruchami chrbtice, a to až do konca sedemdesiatych rokov.
Prvá zásadná komplexná obnova a rekonštrukcia vily sa realizovala v rokoch 1981 – 1985, síce podľa kvalitného projektu, ale celkom v duchu normalizačnej pracovnej morálky. Výsledkom bol čudný polotovar, ktorý si síce zachoval genia loci majstrovského diela, dlhé roky podivného hospodárenia sa však podpísali na interiéri v podobe neodborných zásahov, znefunkčnenia unikátnych technológií a celkového zanedbania tejto kultúrnej pamiatky. (V roku 2002 bola vila Tugendhat zapísaná na listinu svetového dedičstva UNESCO.)
Pohľad na vilu v časoch, keď slúžila svojim investorom. Muzeum mesta Brno
Fénix z popola
Ak ste mali to šťastie a navštívili ste tento fenomenálny dom v minulosti, nebolo jednoduché nájsť si k nemu vzťah. Neodborné zásahy skôr zvýraznili jednoduchosť až „neosobnosť“ architektovho riešenia. Unikátny Miesov koncept „voľného pôdorysu“ (plan libre) bol témou diskusií už v čase vzniku vily. Otázku: Je možné vo vile Tugendhat bývať? vyslovil historik umenia Justus Bier už v roku 1931. V polovici 90. rokov bola teda vila už len tieňom svojej niekdajšej slávy a namiesto symbolu prosperity medzivojnového Československa a progresívnych myšlienok sa stala skôr miestom rozpadu a rozkladu. Skutočnosť, že v nej došlo k faktickému potvrdeniu rozpadu spoločného štátu v roku 1992, tento dojem len potvrdila.
Plány na zásadnú rekonštrukciu sa objavili až po tom, keď bol stav konštrukcie posúdený ako havarijný. Ako toľkokrát v minulosti, aj v 21. storočí bola vila príčinou kontroverzií a svárov. Verejnú súťaž na jej rekonštrukciu niekoľkokrát spochybnili a až následné potvrdenie jej výsledkov umožnilo začať zásadnú obnovu tohto kultúrneho dedičstva.
Trojpodlažná vila, osadená vo svahu, je orientovaná na juhozápad. Z ulice sa do nej vstupuje cez tretie podlažie, kde je priechod na tzv. hornú terasu, vstupná hala, izby rodičov, detí a vychovávateľky a príslušenstvo. Samostatne je prístupný byt šoféra s garážou. Prostredné (druhé) podlažie tvorí predovšetkým hlavný obytný a spoločenský priestor so zimnou záhradou a terasou, ako aj kuchyňa s príslušenstvom a miestnosti pre personál. Na spodnom, prvom podlaží je technické zázemie vily. RAVAK
Premenou prešla nielen stavba, ale aj záhrada. RAVAK
Vedecká rekonštrukcia
Cieľom obnovy bolo vrátiť stavbu do podoby čo najbližšej 30. rokom minulého storočia. Stavebné zásahy sa zamerali na sanáciu schátranej konštrukcie a na obnovu niektorých technológií. Podľa podpisu Karla Říhu zo spoločnosti Amos Design, ktorá zvíťazila v súťaži na realizáciu interiéru, spočívala rekonštrukcia interiéru najmä v odstránení neskorších stavebných zásahov, obnove zachovaných pôvodných prvkov a nábytku a vytvorení replík pôvodných kusov. Obnove predchádzal dôsledný prieskum všetkých dostupných materiálov – dobových fotografií, projektových podkladov uložených v múzeách (napr. MOMA v New Yorku) či dostupnej literatúry, a tiež v kontaktoch s rodinou pôvodného majiteľa aj architekta. V rámci prieskumu sa architekti taktiež vydali na mnohé stavby Miesa van der Rohe po Európe a USA. Potom pripravili rozsiahlu výrobnú dokumentáciu – bolo potrebné vyhotoviť množstvo replík zámkov a pántov, dielov na kompletizovanie skríň, stolov či skriniek. Využili sa pritom len pôvodné materiály ako latovky, preglejky alebo špeciálne dyhy. Nikde sa nepoužil súčasný doskový materiál, dnes bežne používaný na výrobu nábytku, dobové technológie sa uplatnili aj pri spájaní materiálov. V interiéri sa okrem iného uplatnili aj 100-percetný zinkový plech, pružná rúrková oceľ, ručne vypracované kože, pergamen, opaxit, čierne a krištáľové sklo, zelený mramor, množstvo textilných poťahov a pochopiteľne, množstvo drevených materiálov a európskych a tropických dýh. Ako finálna úprava sa na dyhy aplikoval – rovnako ako v čase výroby pôvodného nábytku – syntetický olej s alkydovými živicami. Tento špeciálne vyrobili len pre potreby rekonštrukcie podľa dobových receptúr. Pôvodný materiál poslúžil aj na čalúnenie pohoviek či postelí. Svoju renesanciu pritom zažili juta, konský vlas, africké trávy alebo klasické kovové pružiny. A neraz sa ukázalo, že profesie, ktoré boli kedysi na realizáciu interiéru potrebné, sú dnes už zabudnuté.
Intímna horná terasa s priamym vstupom do izieb manželov Tugendhatovcov. David Židlický
Izba domácej panej sa, rovnako ako ostatné súkromné priestory, nachádza na najvyššom podlaží vily s výstupom na hornú terasu. David Židlický
Dobrodružstvo s polkruhom
Zásadnou udalosťou sa stalo navrátenie polkruhovej makassarovej steny jedálne. Jedálenská stena zmizla z objektu vily počas druhej svetovej vojny, v roku 1940, a považovala sa za úplne stratenú. Historik umenia Miroslav Ambroz však v roku 2010 oznámil nález časti tejto steny v jednej frekventovanej brnianskej budove, kde 70 rokov slúžila rozobratá ako obklad stien v menze. Obkladové panely bolo potrebné demontovať, zreštaurovať, doplniť novými časťami a vrátiť na ich pôvodné miesto, tam, kam patria. „Tisíce ľudí ročne videlo pôvodné panely z jedálne vily Tugendhat a nikto si túto súvislosť nevšimol,“ hovorí Karel Říha zo spoločnosti Amos Design. „Aj pre rodinu Tugendhatovcov išlo o mimoriadny zážitok, keď zistili, že stena je opäť na svojom mieste.“
Svet „za oponou“ – knižnica a pracovňa za stenou z marockého ónyxu, za sklom úzka zimná záhrada. David Židlický
Nízke kreslá Barcelona, ikonické kusy nábytku od architekta Miesa van der Rohe. David Židlický
Dve z mohutných okien hlavnej obývacej časti, zelenej len elementmi závesov a ľahkej ónyxovej či makassarovej priečky, po stlačení tlačidla s tichým vrčaním zmiznú pod podlahou. Ilúzia spojitého otvoreného priestoru je dokonalá. David Židlický
V kúpeli
Pôvodné obklady a zariaďovacie predmety odstránili už v osemdesiatych rokoch 20. storočia a nahradili ich vtedy bežnými typovými výrobkami. Na výrobu replík obkladov a dlažieb bola vybraná spoločnosť Lasselsberger, výrobca keramiky Rako. „Z pôvodných vzoriek, ktoré sa odobrali zo stien a podláh vily, bol okamžite zrejmý rozdiel medzi vtedajšou technológiou výroby a súčasnými možnosťami moderných a výkonných strojových celkov,“ hovorí Ing. František Oujiří, CSc., vedúci vývoja a technológie, ktorý sa spolu s kolegami podieľal na vývoji obkladov, a proces ďalej komentuje: „Z originálnych vzoriek obkladačiek na nás dýchla história. Vyrábali sa dvojžiarovým spôsobom zo surovinových zmesí označovaných ako kaolinitový črep, ktorého biela farba bola taká charakteristická a cenená na vtedajších československých keramických belninových obkladoch. Druhou, typickou a vo svete cenenou vlastnosťou bola rozmerová presnosť vtedy vyrábaných obkladačiek, ktorá sa dosahovala kalibrovaním na strojoch vyvinutých a vyrobených v Horní Bříze na základe československých patentov.“ Repliky keramických obkladov Rako sú teraz vo vile všadeprítomné. Nájdete ich v oboch kúpeľniach, kuchyni, komore, kotolni. Jedinou miestnosťou, kde sa zachovali pôvodné obklady, je miestnosť na kožuchy.
Polkruhová stena jedálne z ušľachtilého makassaru, ktorá v pohnutých časoch II. svetovej vojny i po nej slúžila ako obklad brnianskej menzy, sa vrátila na svoje miesto. Okolo „rastúceho stola“ repliky originálnych stoličiek s názvom Brno. David Židlický
Kovový originál
Vo vile je dnes umiestnený zrekonštruovaný kovový nábytok v pôvodnom vyhotovení z roku 1930, aký žiadny súčasný výrobca nevyrába a aký nemožno v tomto vyhotovení nikde kúpiť. Keďže veľa stoličiek a stolov vzniklo v tom istom roku, v ktorom sa stavala vila, alebo boli priamo pre vilu navrhnuté, išlo o prototypy, ktoré sa neskôr rôzne upravovali. Väčšinou z konštrukčných a užívateľských dôvodov, čo bolo spôsobené nedostatočným vyskúšaním nábytku. Nábytok sa totiž v tých časoch netestoval v skúšobniach, preto nebolo možné dopredu zistiť jeho skutočné vlastnosti či výdrž.
Zjednodušenia a úpravy nábytku sa začali už pred druhou svetovou vojnou pokračovali aj po nej. Pre rekonštrukciu vily sa spracovali úplne nové výrobné výkresy s odkazom na pôvodnú Miesovu dokumentáciu a existujúce pôvodné stoličky a kreslá. Významná časť pôvodného kovového nábytku (známe kreslo Barcelona, takzvaná brnianska stolička, ktorú Mies navrhol priamo pre vilu Tugendhat a v upravenej verzii sa vyrába dodnes, otoman, stôl Dessau, chaise lounge, stôl MR) je vo vlastníctve Múzea mesta Brna, rodiny Tugendhatovcov a dedičov Miesa van der Rohe. Nábytok odmerali, zakreslili, dôsledne zröntgenovali a dohľadali pôvodné výkresy. Podrobné výkresy mali zmapovať stav z obdobia vzniku nábytku a poslúžiť ako dôkladný výskumný materiál, ale aj porovnanie súčasnej a pôvodnej výroby kovového nábytku.
Aj taká zdanlivo banálna záležitosť ako je vstup do domu sa dá vyriešiť elegantne a atraktívne. David Židlický
Biele mliečne sklo predsiene prepúšťa slnečné svetlo dnu, v noci zase umelé zvnútra von – a spolu s ním iba siluety obyvateľov vily. David Židlický
Prechádzka vilou
Jednotlivé kusy nábytku či makassarová stena sú však len kúskami skladačky s názvom Vila Tugendhat. Dom treba zažiť. Len tak zistíte, akým geniálnym riešením je napríklad mliečne sklo, tvoriace stenu vstupnej časti. Jedine osobná návšteva vám ukáže napríklad umývadlo ukryté vo vstavanej skrini alebo vysoko umiestnené okná v kúpeľni, s ťahadlami na ich „diaľkové ovládanie“, alebo geometrickú zimnú záhradu, ktorá kedysi tvorila zelenú stenu zasklenej obývacej časti vily či ikonický otvorený priestor prostredného podlažia s ónyxovou stenou ožiarenou slnkom, ktorá dom preslávila. Obrovské okná, ktoré s tichým bzučaním zájdu do suterénu a otvoria obývačku záhrade…
Biela živicová podlaha (predchodca „linolea“) spôsobovala vrásky na čele pani domácej už v časoch svojho vzniku. Aj vďaka nej však i najvyššie podlažie, rozdelené na menšie izby, pôsobí kompaktne, ako jeden priestor. David Židlický
Túto izbu obýval Fritz Tugendhat. Za zmienku stoja, okrem iného, napríklad veľkoformátové dvere, až na výnimky v technických priestoroch dôsledne navrhnuté na plnú výšku miestností. Napriek svojim rozmerom sa ovládajú prekvapivo ľahko a jednoducho. David Židlický
Technológia ako unikát
… a v suteréne motor s prevodmi, ktorý ovládanie okien umožňuje. Najnižšie podlažie, rozľahlé ako priemerný rodinný dom, kde sa pamätalo na sklad záhradného nábytku aj úkryt kožuchov pred moľami. Strojovňa vzduchotechniky s unikátnym prírodným filtrom, ktorý zbavoval ohriaty vzduch olejového zápachu. Prepad na uhlie, mechanické ovládanie technológií, vykurovacie telesá v podobe chrómových rúrok, decentne prikrčené pod veľkoformátovými oknami. Kuchynský výťah, tmavá komora… Výsledkom rekonštrukcie vily Tugendhat je stav, ktorý sa maximálne priblížil vzhľadu z roku 1930 a ktorý je v podobnom meradle svojou detailnosťou a dôslednosťou v rekonštrukcii modernej architektúry dvadsiateho storočia celkom výnimočný. A návštevníkom dokáže interiér sprostredkovať návrat v čase do roku 1930, keď vilu dokončili. Ak ste sa objednali na návštevu (treba s dvojmesačným predstihom!), pokojne si, milí páni, oblečte oblek s vestou a do ruky zoberte vychádzkovú paličku. Dámy nech neváhajú a klobúk doplnia štýlovou kabelkou. Vila Tugendhat je návrat v čase, kedy sa život domov, rovnako ako život ľudský, nemeral v sekundách.
Kúpeľňu zdobia repliky pôvodných obkladov a dlaždíc Rako od firmy Lasselsberger. David Židlický
Mies van der Rohe nebol len geniálnym architektom, dokázal svoje stavby premyslieť do úžasných podrobností. Toto je technická miestnosť vzduchotechniky, ktorá pomáhala vykurovať celý priestor vily. David Židlický
Pôdorys 2. podlažia David Židlický
Pôdorys 3., vstupného podlažia David Židlický
Vila Tugendhat sa považuje za najvýznamnejšie predvojnové dielo Ludwiga Miesa van der Rohe, otca modernej architektúry 20. storočia. Určila nové charakteristiky moderného bývania a patrí k základným dielam svetovej modernej architektúry (funkcionalizmu). Známy je najmä zasklený hlavný obytný priestor so zimnou záhradou, stavba však bola vo svojej dobe prevratná aj z iných dôvodov – napríklad otvoreným, neprerušeným obytným priestorom či zasklenými stenami. Pôsobivé sú aj okná, ktoré sa dajú spustiť do podlahy, vďaka čomu interiér splynie s prírodou v záhrade. Konštrukciu budovy tvorí oceľový skelet a stropy poschodí nenesú steny, ale pochrómované piliere.
