Zlaté ženské ruky premenili sivú opachu na rozprávkový domov

19.03.2015  |     

Danka je moja dávna priateľka zo základnej školy. Každá sme mali talent na iné, ja na písanie a všakovaké poskakovanie a ona, veľká rétorka, sa činila aj s ihlou, ihlicami, háčkovkami... Handričky ju najviac bavili, kým z nich niečo komponovala. Mali sme rady naše snívanie. Život plynul a my sme sa nanovo ''objavili'' pred tromi rokmi. To už Danka so Šanim žili vo svojom rozprávkovom domčeku v Ľubietovej. A bolo sa na čo pozerať, a bolo aké príbehy počúvať.

Ich dom vlastne nie je dom, skôr postupne stavaný hrad – ako skala dovolila a svah pustil. „Náš dom postavili v roku 1930. Na tie časy to bola ,panská‘ stavba pre pána financmajstra, žiadna dedinská svojpomoc. Aspoň tak sme počuli. Vlastníme originálny projekt, v ktorom pôdorys domu vyzerá úplne inak ako realita. Projekt ukazuje ideálne L, no v skutočnosti má dom odskoky v múroch, steny sa stretávajú v tupých alebo ostrých uhloch podľa toho, či obchádzali skalu alebo prameň,“ pomaly obchádzame s Dankou ich rodinné sídlo.

Hovoria mu „dom s charakterom“, veď v ňom skoro niet pravého uhla, izby sú lichobežníkové, voľne štvoruholníkové ako z marcipánu, popri stenách neradno spúšťať olovnicu. „Nájsť v takom dome všetkému miesto tak, aby sa tvar nábytku dohodol s krivoľakými múrmi, bolo svojráznym potešením,“ smeje sa Danka.

SÍDLISKO UŽ NIE

Obaja, Danka aj Šani, vyrástli v rodinných domoch. Potom prvé roky spoločného života spokojne prežili v paneláku. Keď však na dcéry prišla puberta, bolo rodičom jasné, že ich dievčatá nebudú posedávať na lavičke pred panelákom ani sa zašívať kdesi po pivniciach. To nedopustia. Navyše, u jednej z dcér sa objavili zdravotné problémy.

Vtedy už bolo nadobro rozhodnuté: odísť zo sídliska. „Ak sme si roky hovorili, že to nejde, že nemáme peniaze na dom, tak vtedy nás to už donútilo hľadať spôsoby a nie dôvody. Zmapovali sme trh s realitami a zistili, že za cenu bytu by sme mohli teoreticky zohnať starý dom. Samozrejme, nie v meste. Na mape Banskej Bystrice a okolia sme nakreslili v mierke kruh s polomerom asi 20 km a začali sme hľadať v dedinách, najlepšie v lone hôr. Ľubietovský dom bol asi siedmy v poradí, do ktorého sme nazreli. Zvonku sa nám nejavil taký úžasný. Taká veľká sivá opacha to bola. Potom nás však zaujala malá uzavretá átriová záhradka zarastená pŕhľavou vyše hlavy a po pansky vysoké izby zaliate slnkom,“ spomína Danka, kým nám zalieva čaj a krája domáci koláč.

Dobre si pamätá neľahký rozbeh k zabývaniu päť rokov neobývanej nehnuteľnosti. „Museli sme si pohnúť. Pred zimou nám zostali ledva dva mesiace na to, aby sme stihli základnú prerábku. Trochu sa to odvtedy s ďalšími úpravami natiahlo. Naše rodinné sídlo s malými prestávkami prerábame dobrých dvadsať rokov. Vždy to záviselo nielen od financií, ale aj od momentálnych potrieb rodiny. Z letnej kuchyne s vchodom od dvora sa po prebúraní priečky stala „teplá“ kuchyňa, z bývalej kuchyne jedáleň. Po dvoch rokoch sme sa konečne prestavali aj k spálni. Tá zaujala miesto bývalej maštale. V prednej časti domu sme z jednej veľkej izby urobili dve detské, namiesto gánku bola veranda.“ 

 

Od detstva ma bavili ručné práce, vyšívanie, šitie, pletenie, dokonca som aj paličkovala. Kým boli deti malé, šila som ako mnoho iných žien – skoro všetko. Neskôr obchody ponúkli pestrosť, šiť sa neoplatilo. Pre seba som však objavila novú radosť: patchwork. Táto technika nepochádza z našich končín, mne však vyhovuje. Páči sa mi, že kúsky textílií majú druhý život, ukážu sa v novom svetle. Každá prikrývka či obliečka je jedinečná,“ prechádza Danka prstami v rukavičke po prikrývke, ktorú dokončuje pre svoju kolegyňu.

STARÉ SA VYNOVILO

„Neviem, či je to profesionálna deformácia stredoškolskej profesorky dejepisu alebo som naozaj povahou starinárka, ako hovorieva moja mama, no interiér domu sa nedožil nového nábytku okrem niekoľkých menších kusov a doplnkov. Zariadili sme sa tým, čo sme našli v dome. Na starú, hoci nie starožitnú spálňu stačili šmirgeľ, štetec a farby. Aby sa deti dočkali svojho nábytku, vynovili sme staršie skrinky a poličky.

Veľa vecí sme „podedili“ po svokrovcoch, keď robili poriadok vo svojom. Mnohého sa zbavovali aj susedia a my sme si vybrané kúsky adoptovali. Niektoré z nich sú zreštaurované odborne, na vylepšenie iných sme sa odhodlali sami.

Dokonca som skúsila prečalúniť aj starú sedačku. Na sedenie bola ako stvorená, poťah bol však otrasný, už keď sme ju kupovali. V istých rokoch sa na poťah nepozeralo, ak bol nábytok ako-tak k svetu. Dnes si naše deti ani nevedia predstaviť, aký biedny bol vtedy výber. K čalúnnickým postupom som sa napokon prepracovala pri rozoberaní starého čalúnenia. Všetko som si postupne fotografovala tak, aby som potom v opačnom poradí vedela spájať vrstvy, až kým nenatiahnem nový poťah. Počas čalúnenia secesnej stoličky som si kúpila aj odbornú knihu. Zistila som, ako viazať pružiny, vrstviť materiály, prešívať jednotlivé vrstvy,“ prekvapila nás Danka, pre mňa žienka mnohých remesiel a nedosiahnuteľný vzor gazdinej.  

PATCHWORK ĽUBIETOVSKÝ

Niečo sa naučila z časopisov, niečo z internetu, veľa jej dali stretnutia so skupinou žien z Patchworkárskeho cechu. S nimi sa zúčastnila aj niekoľkých výstav. Tam sa ešte viac rozhľadela v patchworkových štýloch a technikách. „Teraz som rada, že ku mne chodí mladá suseda, ktorej môžem posunúť patchworkové grify. Šani ma v mojich záľubách podporuje, to je fajn. Som majiteľkou kvalitného šijacieho a tzv. quiltovacieho stroja, mám aj mašinu na vyšívanie či šitie úpletov. Niekedy si hovorím, že mašina je múdrejšia ako gazdiná. Ešte stále mám pocit, že by tie mašinky dokázali viac, keby som lepšie vedela, ako na ne.“

SO SPANÍM POD ŠIKMINY

Danka celý čas snívala aj o zobytnení podkrovia. Hoci to po čase vyzeralo nereálne a vlastne aj zbytočné, paradoxne, na podkrovné zmeny prišlo, keď už so Šanim zostali sami. „Všetky deti síce poodchádzali, no my sme zistili, že aj keď prichádzajú len občas, vždy docestujú všetky, na dlhšie a naraz. Aj vnúčatá pribudli a tak pri rodinných zrazoch nie je nikdy dosť miesta. Pred dvomi rokmi sa náš sen o podkroví zmenil na skutočnosť. Pod strechou máme ďalšie obytné priestory.“ Do podstrešia Danka a Šani presťahovali aj spálňu. A na jej pôvodnom mieste v prízemí vznikol patchworkový ateliér a krajčírska dielňa v jednom.


Text: Marína Ungerová
Foto: Dano Veselský Produkcia: Mária Vrábelová
Zdroj: časopis Tvorivé bývanie

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Rozsiahly dom na samote sa ukrýva pod zelenou strechou

Najnovšie knihy a časopisy

Môj dom 10/2019 v predaji


Byt plný paliet a nádeje




Predplatné

 

 

 

 

 

 

 

Najnovšie príspevky