Ako si šikovný farár opravil a zariadil evanjelickú faru pod Nízkymi Tatrami

24.10.2016  |     

Kto by si pomyslel, že farár si faru opraví, zariadi? Vždy som si predstavovala, že sa páni farári nasťahujú do hotového, teda aspoň do zhruba hotového. Boli sme na evanjelickej fare v dedinke pod Nízkymi Tatrami.

Pre ľudí z mesta, ktorým chýba kus prírody a ktorým sa dovolenka v horách bez oddychu neráta, je to kraj ako vyšitý z predstáv o malebnej slovenskej krajine. Obyvatelia na tomto mieste žili v drevených domčekoch skôr, ako rozrastajúcu sa banícku osadu koncom 17. storočia uznali za obec. V obci síce už teraz nežije toľko obyvateľov ako pred polstoročím, no turisti a lyžiari sem radi zavítajú, a tak dolina sezónne ožíva.

Spomalenie času a pohodu vecí, ktoré našli na fare svoje miesto, podvedome cítiť už s príchodom na priedomie. Drevenou bránkou sa tu vchádza na dlhý gánok. Zastali sme. Chcelo sa nám chvíľu vstrebávať, spočinúť v samých sebe. Dvorom sa veľkopansky niesol páv, obďaleč sa špacírovala popred kôlňu pávica.

Oblačilo sa, spŕchlo, vzduch vyčistilo. Opretí o zábradlie gánku, v suchu pod presahom strechy, sme chvíľu len tak prehadzovali slovká, nevdojak pohládzali srsť čierneho psa. Koleso z voza, kravské zvonce, košíky, sekerka, Anjel Liatinový, Ježiš Ukrižovaný, veci pozemské zmiešané so zhmotnenými odkazmi „Zhora“. Kompozície pracovného náčinia s okennými rámami, časti piecok, nakálané drevo, artefakty zašlých čias v naoko a aj v naozaj náhodných kompozíciách.

„Chantal Polívková to výborne vystihla v jednom rozhovore, keď povedala, že pri starých veciach sa človek nemôže rozčuľovať ani trieskať dverami. Hrozí, že sa nábytok rozpadne. Musí chodiť ticho a po špičkách, lebo nerada dáva opravovať svoje zariadenie. Som tiež taký.“

miestny evanjelický farár

Na fare 

Asi v polovici dediny, na mierne vyvýšenom pahorku, sa už od 20. rokov 19. storočia belie evanjelický kostol. Poniže, oproti priečeliu kostola, stačí prejsť krížom cez príjazdovú cestu k nízkej rozložitej stavbe. Jej valbovú strechu pri opravách pokryli plechom, nanovo vymurovali nadstrešnú časť komínov, vybrali staré nahnité trámové stropy nad kuchyňou a vymenili ich za nové v pôvodnom duchu.

Fara tu stojí od roku 1871, dnes je pamiatkovo chránená. Tridsať rokov na nej nik nebýval, v evanjelickom kostole bolo ticho. Keď sem zavítal terajší farár, urobil sa kus roboty, miestni pomáhali, koľko sa len dalo. Pán farár si neprišiel na hotové. Všetko si organizoval, vybavoval, zlepšoval, doviezol vlastný nábytok, zbierky dobových hračiek, obrazy, lásku k veciam z čias minulých a zmysel pre priam monthypythonovský humor: „Keď sa doviezol nábytok a otvorila sa korba ‚náklaďáku‛, jedna z našich ženičiek na to: ,Pán farár, dreva na kúrenie je tu dosť, načo ste ho sem viezli až z Bratislavy!´“ 

Štúdiá, šopy, ľudia 

Pán farár je starý Prešporák, hoci po predkoch v ňom zostala aj duša Banskobystričana. Najprv študoval na katedre estetiky, potom na Evanjelickej bohosloveckej fakulte na Univerzite Komenského v Bratislave, teraz farárči pod Tatrami. Priniesol si sem kus rodinnej histórie a spomienky na výrazné osobnosti výtvarného a spoločenského života Bratislavy. Dotkol sa ich príbehov počas svojich štúdií.

Obrazy na stenách patria k rodinnému dedičstvu, veľa ich pribudlo vďaka záujmu a znalostiam majiteľa, niektoré zachránil zo smetiakov, šôp, uchránil pred ľudskou nedbalosťou. Podobne sa tu darí aj nábytku. Veľa pocitov, príbehov, dojmov, správ nesú v sebe veci z fary. Majú svojho rozprávača, človeka, ktorý ich má rád, vie alebo tuší veľa o ich vzniku a pôvode. 

Veci a príbehy

Vždy v tomto dome bola fara. Aká bola jej pôvodná dispozícia, keď bola novopostavená, to už nikto nezistí. V 50. rokoch minulého storočia sa tu všeličo menilo, posúvali sa priečky, nad chodbou ostala doteraz na povale udiareň. Po tom, ako sa sčasti vymenili drevené trámové stropy, pustil som sa do úpravy podhľadov, obnovy pôvodných drevených podláh. Všetky vykurovacie telesá sú rovnako na okrasu, ako aj na vykurovanie. Majster a kachliarsky vizionár Vlado Institoris zrekonštruoval staré pece, postavil aj nové. Ľudia si mýlia význam pojmov, v ktorých s Insťom máme jasno: kozub bola nutnosť chudoby a slúžil aj na prípravu jedla, krb (vraj čechizmus) bol panským huncútstvom a musel rovnako krášliť, ako aj vykurovať. Nech si vravia slovenčinári, čo chcú,“ žartovne hovorí farár, kým pohládzame glazované reliéfne kachlice na dobovej peci.

„V latrínach za farou som našiel rozobratú starú pec. Tá ešte v 30. rokoch stála v spálni. Keď sme ju dali do použiteľnej podoby, nasťahovali sme ju do kancelárie. A tie poličky sú z fragmentov starých kostolných lavíc. Museli sme ich v kostole preriediť. Mali prehnité spodky a ľudia už v nich neobsedeli. Priestor v laviciach je pre súčasníkov primalý, silnejší človek sa do nich horko-ťažko súka.“

Prechádzame izbami, obdivujeme obrazy, čudujeme sa hračkám, pýtame sa na pôvod nábytku. „Všetky tvorivé zámery sa podarili nechtiac,“ smeje sa farár, keď sa chcem prezvedieť, ako vymyslel, aby vláčiky pasovali do políc, aby obraz sadol k obrazu, a či si tie meštianske lustre špeciálne vymyslel k dreveným trámovým stropom.  

„Tam sú obrazy Krista, ako sa vzniesol k slnku od Igora Faška. Portrét mojej starkej, sestry herca Ďura Sarvaša, maľovala pani Králiková. Časť nábytku je po profesorovi Macuzinskom. Silvia a Rudolf Macuzinskí tvorili známe klavírne duo.  Kus starej Bratislavy je aj tu, na fare. Mosadzné kľučky na dverách sú každá z iného domu. Takého, aké do 70. rokov stáli v bratislavskom podhradí. Pred ich zbúraním sme ako deti chodili odmontovávať kľučky. A tak teraz na verandu fary vedú dvere s najkrajšou kľučkou. Je secesne tvarovaná do podoby ženy s rozviatymi vlasmi.“

Bábiky tak trochu strašidelné

„Všetky bábiky z rokov 1913 až 1915 majú vycerené zúbky. Túto spravili na objednávku, hlavičku má z viedenskej dielne – v takej veľkosti sa bežne bábiky nerobili. Bábiky na niekoho pôsobia ako ,zombíci‘, no krásne sú. Jedna je z roku 1900 s plechovou hlavou a trochu vydeseným pohľadom. Papierová bábika sa šila v Čechách. Niektoré bábiky vedia revať, skoro všetky sú žmurkacie, sú aj také škuľavé, môžu v kĺboch hýbať nôžkami. Mnohé z nich majú telíčka z kozinky, ktorá sa používala na výrobu rukavičiek.

Koniec 19. storočia bol zlatým obdobím bábik. Porcelánové, o ktorých si myslíme, že sú najvzácnejšie, boli vtedy najmenej zaujímavé (porcelán sa robil vo veľkom), voskované boli najväčšou atrakciou (ich zrod bol zložitejší), vyrábali sa aj celuloidové bábiky (prvé mali plastové hlavičky). Bábiky podľa detskej hollywoodskej hviezdy Shirley Templovej navrhovali ku každému jej filmu zvlášť. Bábika z roku 1826 je tu na fare najstaršia. Patrí k tým, ktoré mali dospelý výraz. S takými sa dievčatká edukovali pod dozorom vychovávateliek. Bábiky síce nezbieram, no aj tak ich mám 50. Tú v modrých šatách som dostal od tety ako prvú. Priniesla ju v igelitke. Ako som bábiku vybaľoval, vypadla po kusoch. Ďalšia so závojom je z roku 1905, má aj náušničky,“ ukazuje farár Štefan jednu hračku po druhej.

„Voľakedy sa deti hrali s hračkami len pod dohľadom dospelých. Keď sa do domčekov začali vyrábať aj bábiky-chlapci a pribudli malé toalety, trvalo nejaký čas, kým to spoločnosť prijala. Dokonca sa k vláčikom robili staničné záchody, no v 1915 sa ich výroba zakázala. Šlo o nemorálnu hračku, lebo chlapci cez otváraciu strechu hračkárskeho domčeka videli aj do dievčenských toaliet, čo bolo neprípustné. No a vláčiky sa asi spočiatku vyrábali pre dospelých mužov ako salónna zábavka.

Najstarší vláčik na svete sa zachoval z Goetheho rodiny z roku 1805. Nevie sa, či sa s ním hrali malí Goetheho synovci alebo si vláčik kúpil pre seba. Dnes majú hračky bezpečnostné prvky, nátery, materiály. Vtedy sa napríklad do hračkárskej parnej lokomotívy naliala voda a zapol sa kahanec. Kým sa lokomotíva pohla, bola horúca. Zastaviť sa dala len kliešťami. Nikde nie sú zaznamenané úrazy detí, domy nevyhoreli. Dnes by to do výroby nikto nepustil. Tento hojdací koník je z roku 1890 z polosériovej výroby. Každý koník bol trochu iný. Aj sa na ňom hojdalo, aj ťahať sa dal. Teraz mu chýbajú kolieska. Veľa toho dostanem, zachránim, keď to iní chcú vyhodiť,“ dodáva pán farár a zadíva sa na vystavené poklady. 

text: Marína Ungerová
foto: Miro Pochyba
produkcia: Mária Vrábelová
zdroj: Tvorivé bývanie 4/2016

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Energeticky sebestačný mobilný dom ponúka plnohodnotné bývanie

Najnovšie knihy a časopisy

Urob si sám 09/2019


Časopis pre domácich majstrov




Predplatné

 

Kúpiť v e-shope

 

Najnovšie príspevky