Ako sa žije na chalupe v Oravskej Lesnej

27.06.2017  |     

Tam, kde sa aj čas zastaví, aby sa prizrel tej nádhere. Kde hranica medzi prírodou a človekom neexistuje, ľudia tu žijú vedno s ňou a vzájomne si pomáhajú. Kde sa lesná zver túla v blízkosti príbytkov. A kde ticho prehluší len náraz vetra, dážď a rúbanie dreva. V lone nedotknutej prírody. Na Orave.

Aspoň raz do roka – nezáleží na tom, v ktorom čase – prichádzame do Oravskej Lesnej. Nie dole do dediny, jej ľudnatosť nás odrádza. Smerujeme hore, do kopcov, priamo do stredobodu nefalšovanej prírody. Okolo je len zopár chalúp a tesne pod tou, do ktorej vkročíme, bľačí krava. Hlási sa už na dojenie. Príchod je vždy takýto. Navôkol pokoj a sila prítomného okamihu. Tá sa pretavila do všetkého, čo tu je, a podpísala sa aj na Oravčanoch. Ťažko je žiť ľahko.

Okolo pece sa toho vždy napečie najviac 

Už sa na nej varí čaj a pražia chleby vo vajíčku. Nech je kuchyňa menšia ako malá a nech je nás rok čo rok zas o niečo viac, tu je miesto, kde trávime náš chalupový čas. Za drevenými dverami s malým oknom, ktoré najmä zrána dodáva miestnosti čarovnú atmosféru, sa všetci schádzame. Tí, ktorí sa práve budia, aj tí, ktorí chystajú raňajky, až po tých, ktorí už majú za sebou rannú prechádzku.

Jedlo z pece funguje ako tmel. Ešte sa nestalo, že by niekomu nechutilo alebo by si pri ňom nenašiel s ostatnými spoločnú reč. A keď sa raňajky skončia, priloží sa do pece znovu. Chalupárska tradícia nepustí. Vymiesime cesto, uvaríme puding. Upletie sa pletenec, ktorý musí nakysnúť, a šup s ním do rúry. Kým naberie na farbe, chuti a objeme, dojeme šišky, ktoré nám na cestu zabalila babička. Stálo pri nich: „Buchty som zbabrala, kvasnice mi nevykysli, potom mi ani cesto dobre nevykyslo. Dajte ich psom, nie sú dobré.“


Na Orave skrátka tak. Čerstvý vzduch, viac pohybu si vyžiada väčšiu spotrebu. Žiadne degustačné menu. Čo sa uvarí a prinesie, to sa aj zje. Okamžite.

Len pár krokov z chalupy do kôlne a z kôlne k ohnisku

Do kôlne po drevo, ktorým sa kúri v chalupe, ale aj po drevo, ktorým pri nej založíme oheň. Keď sa počasie umúdri a vyjde slnko, chalupárske dni naberú úplne iný ráz. Presúvame sa von, pod holé nebo. Kuchynské prvenstvo prevezme ohnisko a drevené lavice spolu s ním. Kto by sedel vnútri, keď je tak krásne? Príde aj Milan, len čo zaopatrí zver. Lenivejšie dni sú také. Sme vonku a nič sa nerobí. Stačí tu byť. V pozadí jemne počuť zvuky traktora, ozvú sa aj zvieratá alebo je úplné ticho. Vo vzduchu cítiť, čo sa chystá. Kotlíkový guláš s čerstvým chlebom.

V lesnej lesy a v nich huby

Budík nezvoní. Netreba ho. Už z oravského zvyku sa vstáva so slnkom. Po nočnej búrke nezostalo stopy. Dnes sú všetci hore ešte skôr ako po iné dni. Hubársky deň znamená nachystať „lepeňáky“, zbaliť batohy a vydať sa s košíkmi na cestu. Lesy sú neďaleko od chalupy, stačí si vybrať,zísť svahom dole a zbystriť zrak.


 
Takto tu plynú dni. Jeden za druhým sa striedajú bez stereotypu. Lúčime sa. Znovu. O rok, keď sa vrátime, bude to tu presne také isté – čisté a divoké. Možno len Milan bude mať o malého býčka navyše a snehu bude aj v apríli po kolená.

Pod kopcom je ujo Milan  

Vždy pomôže, s čím sa dá. To on sa stará o tú kravu aj o ovce či koníka, na ktorom sa prevážajú deti z okolia. Vstáva s nimi a zaspáva rovnako, ako tu vstáva a zaspáva slnko. Zlákal ho oravský život, kde sa človek môže spoľahnúť len sám na seba, susedskú pomoc a na okolitú prírodu.


Tak, ako každé ráno, aj toto kráčame okolo jeho chalupy po lúke. Zdvíhame pravicu na pozdrav, niečo z diaľky zakričíme a pokračujeme ďalej. Prechádzajúc okolo ovečiek, sa zastavíme. Hľadia na nás, neustúpia o krok vzad, neutečú. Neboja sa. Milan si ich dobre vychoval. Také sú každodenné prechádzky, hneď ako sa rozvidnie. V nekonečnosti lúk a lesov, kde po nás kvety zakrývajú stopy, môžeme ísť stále vpred. Psy bežia pred nami. Bez plotu, hraníc a obmedzení. Je však čas pomaly sa vrátiť a vymeniť nekonečnú slobodu za niečo, čo zaženie hlad.

Neobyčajné veci jednoduché

Z digitálu na ručičky. Vypadáva signál, volať sa nedá. A ani netreba. To, čo potrebujeme, máme na dosah. Berieme do rúk kúsky dreva, ktoré zostali po rúbaní, a vreckovým nožíkom dávame drevenú podobu tomu, čo vidíme pred sebou. Čas na Orave plynie inak. Občas sa zastaví, občas pobehne, stále je ho ale akosi viac.

V zime lopaty, v lete kosa a hrable, zbierajú sa kvety, kála drevo. Kedykoľvek sa ale môžeme zastaviť, pozrieť okolo seba, zhlboka sa nadýchnuť. A hlavne byť s ostatnými. Kým sa zvečerí a my si ľahneme do postelí, ticho prehluší poriadna vrava. Konečne po toľkom čase máme chvíľu jeden na druhého. A aj zdanlivo nezmyselné debaty spájajú rodinu, ktorá bude počas dlhšieho obdobia mimo Oravy od seba znovu vzdialená.

Je čas ísť spať. Z ohňa zostal len tlejúci popol. Aj obloha sa zatiahla, padli prvé kvapky. Ráno vraj múdrejšie večera. Dáme si pozdrav na dobrú noc. Len jeden z nás je vždy na stráži. Noci sú chladné, a tak prikladá do kozuba.

Text a foto: Lucia Pristachová Hô-Chí

Zdroj: Tvorivé bývanie 2/2017

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Z mesta na vidiek: Druhú šancu na kúpu tohto domu už neprepásli

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky