Nezľakli sa a schátralý mlyn v Štiavnických vrchoch si prerobili na úžasné bývanie

10.07.2019  |     

Vodné koleso sa tu už dávno netočí, stíchol klepot hasačerta (osievací mechanizmus), nepočuť mlecí stroj ani hukot vody, ako padá zo žľabu na koleso. O vodný náhon sa roky nik nestaral a tak mlynský ostrov splynul s rovinatým terénom doliny. Až kým sa jedného októbrového dňa nerozhodla pre život na samote mladá dvojica.

Stojí len sto metrov pod svahom, ktorým sa ťahá hradská od Banskej Štiavnice smerom na Prenčov a ďalej na juh. Málokto o ňom vedel, kým sa dávnejšie neobjavil v televíznej relácii. Tam usadlosť s mlynom ponúkali nádejným kupcom, no tí sa zľakli množstva práce, ktorá by ich čakala.

 „Máme pekných 5 700 m2 pozemku. Ruch od cesty je minimálny. Skutočný hlavný ťah ide z Banskej Štiavnice na Banskú Belú. Tadiaľto prechádzajú len miestni, zriedkavo z iných krajov. Stále tu cítiť divočinu."

Ako odvážnym doprial mlyn šťastia

Dom v blízkosti potoka Štiavnica, v tôni tajomných lesov Štiavnických vrchov, mal svoju charizmu. Nasťahovala sa doň mladá dvojica. Lekárka Júlia a Michal, chlap od dreva, hrazdených konštrukcií, rezbárčiny. Obaja rodáci zo Zvolena. Ich povolania tradične zviazané s vedomosťami o podstate ľudského bytia a prežitia ich podvedome ťahali k životu na samote. No možno je ich príbeh o niečo prozaickejší.

Svoju romantiku už zažili v priestrannom byte s terasou priamo v historickom centre starobylej Banskej Štiavnice. Človek z väčšieho mesta sa najprv podiví, že sa im chcelo odísť do divočiny a pustiť sa do poľudšťovania dávno neobývaného mlyna.

„Mlyn sa pre nás stal domovom. Keď sme sa preň rozhodli, tak to bolo na celoročné bývanie. Predali sme len nedávno prerobený byt v meste, dali dokopy rodinu, aby pomohla. Sám som si vzal niekoľkomesačné voľno od všetkých iných povinností. Aby rekonštrukcia, dostavba a zobytnenie starého mlyna nabrali na obrátkach, aby sa prestavovalo podľa našich predstáv, tak som tomu musel dať svoj čas a energiu. Živím sa prácou s drevom, staviam hrazdené domy, vytváral som domoradia a architektonické nuansy povestného banskoštiavnického betlehema. Skoro celý rok môj čas patril len mlynu,“ vysvetľuje Michal, kým prechádzame z terasy na verandu.

Neprehliadnite:

Záchranou starého mlynu na okraji Stupavy získali bývanie s neopakovateľnou atmosférou

V prebudenom priestore mlyna sa vďaka otvorenej zasklenej verande rozjasnil aj interiér pôvodnej časti domu. „Mnohí prišli, pozreli sa a zľakli. Ťažký vzduch a tma pri zatvorených oknách mohli síce pôsobiť tajomne, no súčasne si ľudia nevedeli predstaviť, že v takom dome možno naozaj žiť. Vítali ich tu kuny a netopiere. Veď prerobiť a prispôsobiť viac ako tristoročnú stavbu, v ktorej sa dlhé roky nežilo, si žiada viac ako len počiatočnú finančnú investíciu. Raz toľko, ako sme investovali do kúpy, bolo treba postupne platiť za stavebné a dokončovacie práce. Aj nábytok čosi stál,“ hovoria mladí, kým si fotograf nastavuje svetlá, aby zachytil atmosféru pod oblúkmi.

Tie akoby oddávna patrili k domu. „Mlyn voľakedy vyhorel, omietky opadali samy. To, čo sa javí ako zvlhnuté murivo na vonkajšej fasáde, sú len soli, ktoré sa prirodzene vyzrážali z kamenného muriva. Obvodové murivo sa z vonkajšej strany odkopalo, položila sa drenáž, hydroizolácia, zviedli sa odkvapové rúry. Dom je celkom suchý aj v pivničných priestoroch, voda sa k nemu nedostane.“

Tip: Všetok nábytok do spálne na jednom mieste

Ako mlyn dolinou ožíva

„Bližšie k terase trávnik opatrili krtkovia, no kôpky hliny ďalej vo výhľade sú už dielom diviakov. Viac ako autá tu počuť v noci potok. Počas ruje sa jeden jeleň hlási zo stráne, druhý niekde z čistinky nad potokom a tretí z lesa za cestou. Celá dolina sa ozýva a náš štvornohý František už nevie, kam sa pozrieť. V noci sa na lesné ruchy nebudí, len my sme si dlhšie zvykali na hlas divočiny.

Aby s ňou boli v kontakte, aj keď sa z domu nepohnú, vystavali si veľkorysú terasu. Na jej zhotovenie chceli najprv dubové drevo, no dostať sa ku kvalitnému nie je jednoduché. Smreková terasa ich stála omnoho menej času a financií.

„Dosky sme natreli zo spodnej strany a zboku smolou, vrch nalakovali lodným lakom. Zatiaľ funguje, ako má. Každý rok ju treba jemne zbrúsiť a prelakovať. Som človek od dreva, neprekáža mi to. Aj v alpských krajinách majú väčšinu drevených konštrukcií z ihličnanov,“ hovorí Michal.

Spoza zasklenia verandy pozorujeme dolinu, počasie sa mení každú chvíľu. Hore v Banskej Štiavnici majú sneh. Tu sa dolina podchvíľou halí dažďom, ten sa mení na krátke sneženie, zrazu sa údolie otvorí v slnečnom jase. 

Prečítajte si tiež:

Prázdny podkrovný priestor v centre Štiavnice premenili na poetické bývanie

V 80 cm hrubom kamennom murive sme vybúrali dva také veľké otvory, aby sa voľne mohlo prechádzať zo zasklenej verandy do vnútrodomu. Vyššie klenutie nad priechodmi do staršej časti domu sa nedalo vyskladať pre betónový veniec. Zaklenutie nie je celkom tradičné pre náš kraj. Stavali sme podľa šablóny, no nie do oblúka s najvyšším bodom zaklenutia v strede. Napätia a tlaky sa teraz roznášajú v ohyboch po stranách oblúka. Pri murovaní miernejších klenieb pomáhali štiavnický architekt a ďalší murár.“  

Na samote

Mlyny sa už od stredoveku budovali v prvom rade ako stroj, bývať v nich bolo nevyhnutnosťou, druhoradou záležitosťou. Samotných mlynárov považovali ostatní osadníci za čudákov, podivné bytosti s ešte nepochopiteľnejšími znalosťami techniky. Veď mlynári mali ktovie odkiaľ vedomosti o mechanizmoch, stavbe mlyna, hydrotechnike, menili smer potokov a riek, aj o rybníkoch vedeli svoje. Bratali sa s vrchnosťou, a pritom mali svoju nezávislosť.

Mlynárske obydlia odvážne vyrastali pri potokoch a riekach na okraji dedín alebo na úplnom „odľudí“. Mlyny a ich obyvatelia budili rešpekt zmiešaný so strachom. Nezainteresovaní sa neraz nazdávali, že mlynár „má čosi za lubom“. Ten však musel byť staviteľom, tesárom, mechanikom, údržbárom a veriť, že výdatný prietok vody vydrží počas roka čo najdlhšie. 

 

Dávny mlyn nabral nový dych

Bývalý majiteľ dal murivo z fasádnej strany vyrovnať, nový gazda zas vonkajšok stavby ešte opravil, hĺbkovo napenetroval a natrel bielou fasádnou farbou. „Hrubá stavba je malina. Veľa ľudí má veľké oči, ako to dobre odsýpa, kým sa ťahajú múry, robí strecha. No až potom sa to všetko naozaj začne. Remeselníci, murári, tesári, izolácie, elektrika, rozvody... a vôbec – dokončiť dom si žiada viac času ako hrubá stavba.“

Od októbra, keď búrali otvory a vstavali stĺpy, zavrel sa dom doskami, základy sa prehĺbili, pod terasou sa vybetónovala nosná platňa, potiahol sa poter na podlahy. V zime stavba vyzrela, až v marci sme pokračovali. Záver zabývania, zariaďovanie a skrášľovanie mala na starosti najmä Júlia.

Vybrala stoličky z Ikey, lavica sa sťahovala zo starého bytu, veľa štýlového nábytku je z Kiky, doplnky a menšie nábytkové kusy zo štiavnického obchodu Dom a dvor, stolíky majú od mám, gitary po otcoch, piano už prešlo všetky Júliine bývania. Sedačku vyrobenú v Anglicku si doviezli z Prahy, hreje ich tu liatinová kozubová piecka z Nórska, štýlovo sa inšpirovali interiérmi Normandie. Kuchyňu si vybrali v Decodome modrú. Ako zariadiť kuchynský ostrov a mať výhľad pri umývaní riadu do krajiny, vyhútal Michal.

„Od linky máme kontakt s hosťami, no aj tak sa všetci zhlučia okolo ostrova, kým sa niečo dobré chystá,“ smeje sa Júlia.

TEXT: REDAKCIA
FOTO: MIRO POCHYBA
ZDROJ: časopis Tvorivé bývanie

Tagy:
rodinné domy rekonštrukcia domu starý mlyn rekonštrukcia mlynu

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Energeticky sebestačný mobilný dom ponúka plnohodnotné bývanie

Najnovšie knihy a časopisy

Môj dom 8/2019 v predaji


„Polovičný dom“ za polovičnú cenu




Predplatné

 

kúpiť v eshope

 

 

 

 

 

 

Najnovšie príspevky