Batika - jedna z najstarších textilných techník ma stále čo ponúknuť

12.12.2015  |     

Zachovávanie tradičných remesiel a postupov by malo byť samozrejmosťou aj pre moderného človeka. S Jarmilou Rybánskou, majsterkou ľudovej umeleckej výroby, sme hovorili aj o jednej z najstarších textilných techník – o batikovaní.

Začneme možno z opačného konca. Ako sa dá získať taký nevšedný titul – majsterka ľudovej umeleckej výroby?
Titul majster ľudovej umeleckej výroby udeľuje ÚĽUV spolu s ministerstvom kultúry. Oceňujú výrobcov, ktorí vo svojom tradičnom remesle niečo dokázali, prezentovali sa kvalitnými výrobkami. Na to však potrebujete nielen roky praxe, ale prirátajte aj hodiny a hodiny štúdia. A zabudnúť nesmiete ani na lásku k tomu, čo robíte. Odmenou vám bude radosť z toho pekného, čo ste vytvorili, ale aj hrdosť na svojich nasledovníkov, ak zvládnu niečo z toho, čo ste sa ich snažili naučiť. No a spomínaný titul už je svedectvom o tom, že to asi robíte dobre. 

Technika batikovania je stará niekoľko tisícročí. Čím je príťažlivá pre moderného človeka?
Možno tým, že sa na nej nedá nič pokaziť (smiech). Látka zdobená batikou má vždy neopakovateľný efekt. Kombinácia farieb a vzorov je jedinečná, to mi môžete veriť. Ešte nikdy – a to sa ľudovým technikám profesionálne venujem viac ako 20 rokov – sa mi nepodarilo vytvoriť rovnaký vzor v rovnakej farebnej škále. Batikovanie je v istom zmysle slova dobrodružstvom – neviete, ako chytila farba, či sa podarilo vytvoriť ornament, aký ste chceli. Pozitívum vidím aj v tom, že sa používajú prírodné materiály – bavlna, hodváb. No a ako pracovné pomôcky poslúžia veci, čo máte doma – obyčajný špagát, štipec na bielizeň, gumička alebo ihla a niť. Vďaka tejto technike získate originálne tričká, sukne, šatky, nákupné tašky, závesy – v závislosti od toho, čo vymyslí vaša fantázia. Tak aj zo starších látok alebo kusov oblečenia môžete spraviť niečo nové, netradičné. 

Živím sa tým, čo ma baví, a baví ma to, čo ma živí.

Žijeme v 21. storočí, a aj preto sa musím opýtať: nedostávajú sa tradičné techniky a postupy do konfliktu s modernou dobou? 
Či chceme, alebo nie, oba svety sa prelínajú a ovplyvňujú. Vnímam to ako prirodzené a normálne. Veď kto by ešte pre niekoľkými rokmi uvažoval o tom, že batikovať sa dá aj v mikrovlnnej rúre. Ani pri farbení látok si už nevystačíme iba s prírodnými produktmi a siahneme aj po umelých farbivách. Teší ma, že mnohí výtvarníci sa inšpirujú a využívajú vo svojej tvorbe ľudové prvky a motívy, že rozvíjajú a uchovávajú tradičné hodnoty. Ale som presvedčená o tom, že to treba robiť citlivo. Tak, aby sa nestratilo to, čím sú naše tradičné ľudové výrobky a techniky jedinečné.

Už dlhé roky odovzdávate svoje skúsenosti účastníkom kurzov v Regionálnom centre remesiel ÚĽUV v Bratislave. Kto chodí na tieto kurzy?
Každý, kto sa chce niečo naučiť. Ženy, ale aj muži, deti aj vysokoškoláci. Dokonca na kurz, ktorého témou bolo vyrábanie tkaníc, sa prihlásili aj chlapci zo skupiny historického šermu. Potrebovali šnúry a tkanice ako súčasť svojho výstroja, no a najjednoduchšou cestou, ako získať presne to, čo potrebovali, bolo naučiť sa ich vyrábať. Motívy sú naozaj rôzne. Pre mňa je veľkým zážitkom, radosťou aj zadosťučinením, ak prídu deti, ktoré nevedia ani navliecť niť do ihly a na konci kurzu dokážu napríklad paličkovať krásne obrázky, vyrobiť si batikované šatky či utkať gobelín. 

Je záujem o  tradičné umelecké výrobky v zahraničí?
Určite je. Vo svete sa konajú mnohé festivaly ľudových techník. Moje práce predstavili kultúrne bohatstvo Slovenska takmer na všetkých kontinentoch. Takáto možnosť prezentácie je však pre mňa iba čerešničkou na torte. Oveľa viac ma teší, že tomu, čo ma baví, sa môžem venovať aj profesionálne. Živím sa tým, čo ma baví, a baví ma to, čo ma živí. Neviem, koľko ľudí má takéto šťastie, ale ja ho mám...

Jarmila Rybánska

majsterka ľudovej umeleckej výroby v oblasti textilnej výroby
ovláda všetky textilné techniky – od batikovania a výroby tkaníc cez paličkovanie, tkanie na krosnách aj na ráme až po sieťovanie a výrobu strapcov a zápästkov
je autorkou niekoľkých odborných publikácií vydaných Ústredím ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), vďaka ktorým sa môžete naučiť rôzne remeselné techniky
- od roku 1996 pracuje v ÚĽUV-e, od roku 2001 je lektorkou v Regionálnom centre remesiel ÚĽUV v Bratislave

Čaro nechceného

VIETE, ČO SPÁJA POSKAKUJÚCU POKRIEVKU NAD HRNCOM S VRIACOU VODOU, HANDRIČKU S BIELYMI BODKAMI, JABLKO PADAJÚCE ZO STROMU ALEBO PLESEŇ, S KTOROU NIKTO NERÁTAL? AK MÁRNE HĽADÁTE SPOLOČNÉHO MENOVATEĽA, NAŠEPKÁME VÁM. SPRÁVNA ODPOVEĎ JE: NÁHODA NA ZAČIATKU SVETOVÉHO VYNÁLEZU.

Kým o pánoch, ktorí stáli pri zrode významných vedeckých objavov – Wattovi, Newtonovi alebo Flemingovi, objaviteľoch parného stroja, zákona gravitácie a penicilínu – máme overené zdroje a poznatky, v prípade „handričky s bielymi bodkami“ je trochu problém. Možno trochu pomôže, ak sa zamyslíme nad významom slov, od ktorých sa pri riešení hádanky môžeme odpichnúť. Pri dešifrovaní vychádzame zo slov amba, čo znamená písať, a titik, ktoré v preklade znamená bodka. No a len na vysvetlenie, oba výrazy sú z jazyka, ktorým sa hovorí na Jáve, ostrove v ďalekej Indočíne. 
Batika totiž rovnako ako spomínané vedecké objavy vznikla asi náhodou. Traduje sa, že dievčine, ktorá s obľubou využívala pri farbení látok modrú a fialovú, si sadla na farbenú látku mucha. Keď ju neskôr odstránila, na látke zostala biela bodka. A tak nejako vraj vznikla myšlienka o tom, že jednofarebné látky nemusia byť iba jednofarebné.
A prečo hovoríme vraj? S odhalením identity onej devy je trocha problém. Celý príbeh sa totiž odohral približne 2 000 rokov pred naším letopočtom a dejiskom bol spomínaný ostrov Jáva. Ak chceme, uverme náhode a pripíšme zásluhu na vzniku jednej z najstarších textilných techník neznámej dievčine. (Alebo skôr muche?) Nič nás to predsa nestojí...

NA ZAČIATKU BOL VOSK Na Jáve, ale neskôr aj v Egypte, Číne, Malajzii, Nigérii, Senegale, Azerbajdžane alebo na Srí Lanke sa pri batikovaní využíval vosk. V Indočíne sa na látku nanášal špeciálnym nástrojom – cantingom. Pripomína plniace pero skrížené s ceruzkou. Na dolnom konci ceruzky je pripevnená nádobka, do ktorej sa nalieva tekutý vosk. Z nádobky vedie trubička, ktorou vosk vyteká na pripravenú látku. Tento princíp skôr zodpovedá našej predstave o pere. Cantingy majú rôzne hrubé trubičky, aj preto namaľované bodky, čiary alebo znaky môžu mať rôznu hrúbku. 
Voskom sa na prírodné materiály, bavlnu či hodváb maľovali vzory, ktoré mali na látke zostať nezafarbené. Ako farbivo sa využívali iba prírodné produkty. Nebolo to teda maľovanie v pravom zmysle slova, ale uchovávanie pôvodnej farby podkladovej látky vzormi vytváranými voskom. Po zafarbení sa vosk rozpustil a vzor vynikol v celej svojej kráse.
Batika sa v krajinách Ďalekého východu považuje za mimoriadne umenie. Na látkach sú znázornené rozličné motívy – rastliny, zvieratá, tajomné náboženské symboly, ktoré majú priniesť bohatstvo a šťastie alebo odháňať zlých duchov. Pôvodne boli batikované látky určené iba pre kráľovskú rodinu, pretože boli výrazom mimoriadneho postavenia ich nositeľov v spoločnosti. Dodnes sa nosia v niektorých štátnych inštitúciách ako uniforma.

Jedinečnosť a výnimočnosť batikovania ocenilo aj UNESCO. V roku 2009 ju vyhlásilo za národné kultúrne dedičstvo Indonézie. 

text Oldřiška Luptáková
foto Dano Veselský, thinkstock.cz
zdroj časopis Tvorivé ekobývanie 2/2015, JAGA GROUP, s.r.o.

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Z mesta na vidiek: Druhú šancu na kúpu tohto domu už neprepásli

Najnovšie knihy a časopisy

Tvorivé bývanie 5/2019 v predaji


21 horúcich jesenných trendov




Predplatné

 

kúpiť v e-shope

 

 

 

Najnovšie príspevky