Prístupové cesty, chodníky a vstupné plochy

30.12.2005  |     

Prístupovú cestu k domu i chodník v záhrade potrebujeme na to, aby sme mohli za každého počasia pohodlne chodiť na najčastejšie navštevované miesta. Najfrekventovanejšie cesty a chodníky robíme v záhrade prísne účelovo. Pre prístupové cesty, vstupné chodníky a chodníčky spájajúce okrasnú a úžitkovú časť je najlepšie, ak sú čo najkratšie.

Chodník vedúci k vzdialenejšiemu odpočívadlu nemusí byť najkratšou spojnicou, ale môžeme ho viesť v mäkkom oblúku či viacerých krivkách. Všetky cesty a chodníky však musia smerovať jednoznačne, nesmú chodca zavádzať. Rovnosť povrchu a jeho nešmykľavosť je podmienkou bezpečného a pohodlného riešenia.

Umiestnenie

Výraznou líniovosťou a odlišným materiálovým stvárnením chodník delí priestor záhrady. To môžeme využiť na oddelenie dvoch prostredí: trávnika od kríkových výsadieb a trvalkových záhonov, zeleninovej záhrady od ovocného sadu, okrasnej časti od úžitkovej. Viaceré línie však plochu záhrady, najmä trávnika, dojmovo rozbíjajú, preto chodníčky budujeme s mierou. K menej navštevovaným miestam môžeme prechádzať aj cez trávnik. Umiestnenie a vedenie chodníka závisí od veľkosti a šírky pozemku. Na veľkom pozemku si môžeme dovoliť i kombináciu rovných a oblúkových línií, no čím je záhrada menšia, tým menej ju treba deliť chodníkmi. Do malej a úzkej záhrady je vhodný jeden rovný chodník, ktorý nie je umiestený osovo, alebo môžeme cestičku nahradiť sústavou rôzne stvárnených a na seba nadväzujúcich plôch.

Chodníky a cestičky umiestňujeme v rovnakej úrovni s okolitým terénom. Neponárame ich, lebo pri daždi by sa stali neschodné pre naplnenie ryhy vodou, ani nevyvyšujeme, lebo by prekážali pri kosení trávnika. Líniu cestičky musíme prispôsobiť utváraniu terénu na pozemku, najmä pri svahovitom profile. Chodník má byť v pozdĺžnom smere vodorovný alebo môže mierne stúpať či klesať. Bez stupňov môže prekonávať len malé terénne nerovnosti. Ak sú terénne rozdiely väčšie, treba vložiť do trasy chodníka stupne alebo schody.

Rozmery

Rozmery chodníkov a prístupových ciest sú dôležité nielen pre celkové architektonické stvárnenie priestoru záhrady, ale aj z prevádzkových dôvodov. Šírka musí zodpovedať predpokladanému využitiu a intenzite prevádzky. V záhrade používame prístupové cesty a širšie hlavné chodníky a užšie vedľajšie. Dĺžka závisí od konkrétneho umiestnenia pozemku a prístupu naň. Pre prístupové cesty má byť čo najkratšia, vedenie ostatných závisí od celkového členenia konkrétnej plochy.

Základný rozmer chodníka odvodíme od optimálnej priechodnej šírky pre jedného chodca, čo je 60 až 70 cm. Túto šírku môžeme pri väčších pozemkoch, s rozsiahlejšími plochami, zväčšiť na pohodlnejších 100 až 120 cm pre hlavné chodníčky.

Prístupový chodník k domu, ktorý nadväzuje na vstupnú bránku a vchod do domu, má mať minimálne rovnakú priechodnú šírku ako tieto prvky, spravidla 120 až 150 cm, aby sa na ňom mohli pohodlne obísť dve osoby idúce oproti sebe. Chodníky nadväzujúce na schodiská a priechody sa musia šírkou prispôsobiť týmto stavbám. Šírka príjazdovej cesty pre auto má byť prispôsobená jeho šírke, pričom berieme do úvahy i šírku vozidiel, ktoré zabezpečujú hospodársku prevádzku len príležitostne. Pri rovnom vjazde postačí šírka 2,2 až 2,5 m. Pre nákladné autá potrebujeme najmenej 3 m a rozdiel bude i v zakladaní konštrukcií – hĺbke a únosnosti podkladových vrstiev a povrchu. Oblúkové vjazdy treba primerane rozšíriť.

Povrch

Cesty a chodníčky v záhrade sa používajú za každého počasia, preto je dôležitý ich povrch. Najlepší je spevnený, lebo ho môžeme používať bez zablatenia nôh a po vybudovaní už nevyžaduje nijakú údržbu. Z dôvodu bezpečnosti musí byť rovný, schodný bez zakopávania a primerane drsný, aby sa zamokra nešmýkal. Povrchová úprava a konštrukcia chodníkov a cestičiek bezprostredne ovplyvňujú ich vzhľad, kvalitu a životnosť. V súčasných záhradách používame takmer výhradne spevnené povrchy, urobené z betónových dlaždíc alebo dosák z prírodného kameňa, prípadne tehál alebo drevených klátikov. Kladú sa nasucho do pieskového lôžka, betónovej malty alebo suchej maltovej zmesi.

Veľmi vhodným materiálom na záhradné chodníky sú dosky z prírodného kameňa. Majú zvyčajne teplejšiu farbu než neprifarbovaný betón, a preto sa najlepšie začleňujú do okolia. Prírodný kameň vynikne najmä pri stupajových chodníčkoch, lebo platne sú od seba oddelené a zapustené v trávniku. Na dlažbu je najvhodnejší kameň vrstevnatej štruktúry, ktorý má aspoň jednu stranu rovnú a platne majú hrúbku 5 až 8 cm.

Dlažba z betónových dlaždíc je veľmi variabilná, lebo na výber je veľké množstvo druhov – od drobných kociek (10 až 25 cm) po platne väčších rozmerov (od 30 × 30 do 50 × 80 cm), od štvorcov po obdĺžnikové tvary, no drobné sa vyrábajú i v tvare šesťuholníka a ďalších variácií tvarov zapadajúcich do seba. Dôležitá je však ich hrúbka, ktorá zabezpečuje nosnosť konštrukcie.

Do exteriéru možno použiť aj tehlovú dlažbu urobenú z ostropálených mrazuvzdorných tehál. Majú výbornú teplú farbu, ktorá dobre ladí so zeleňou záhrady, sú však menej pevné než kameň alebo betón. Dajú sa z nich poskladať rôzne vzory a sú veľmi vhodné i na kombinácie s inými materiálmi pravidelných tvarov, lebo ich oživujú.

Drevená dlažba má všetky prednosti a nedostatky dreva. Je nehlučná, teplá, rýchlo schnúca a na pohľad príjemná farbou i charakterom povrchu. Prirodzene pôsobí v podhorskom a horskom prostredí, pri chatách i zrubových stavbách, ale aj v detských kútikoch na hranie. Robí sa z guľatých klátikov (s výškou 15 až 20 cm) tvrdého dreva. Vhodné sú buk, dub, agát, čerešňa, brest, borovica, smrekovec, pričom do dlažby môžeme použiť i viaceré druhy dreva.

Spevnený trávnatý povrch dosiahneme použitím zatrávňovacích dlaždíc. Sú to betónové prefabrikované tvarovky s roštovou štruktúrou, ktorá chráni mačinu trávnika pred zošľapovaním. Výsledný efekt tvorí povrch spevnený betónovými plôškami, ale doplnený zeleňou trávnika vyrastajúceho z medzier medzi nimi. Roštové dlaždice majú rozmery od 30 × 40 cm do 40 × 80 cm, prípadne i viac. Hrúbka dlaždice sa musí zvoliť podľa predpokladaného zaťaženia, ale najmenej 8 cm. Povrch treba v lete pravidelne zalievať.

Spádovanie chodníkov

Aj rovný povrch chodníka musí byť zošikmený, aby mal spád, ktorý je nevyhnutný pre rýchly odtok vody. Spádovať môžeme v priečnom alebo pozdĺžnom smere, prípadne v zložitých pomeroch môžeme oba spôsoby kombinovať. Pri hladších povrchoch z liatych materiálov (betón, asfalt) postačí spád od 1 do 2 %. Pri ostatných povrchoch, najmä hrubých a drsných dláždených (viac využívaných pri záhradných cestičkách), z ktorých voda zle steká, je prípustný i väčší spád – do 3,5 %. V rovinnom teréne je vhodný priečny spád. Pri svahovitých terénoch je pozdĺžny spád daný konfiguráciou.

Pri napájaní komunikácie na budovu, terasu či inú spevnenú plochu začíname vždy jednostranným spádom od objektu. Pri dlhších chodníčkoch treba v pozdĺžnom smere vytvoriť niekoľko obojstranných spádov (s odvedením vody) alebo využiť kombináciu pozdĺžneho a priečneho spádovania.

Konštrukcia

Okrem povrchovej úpravy ovplyvňuje kvalitu chodníka aj jeho konštrukcia – spôsob založenia v teréne. Konštrukcia sa skladá z výkopu a úpravy dna odkrytého terénu, položenia nosnej vrstvy a krycej povrchovej vrstvy. Konštrukčnou súčasťou ciest sú i obrubníky a odvodňovacie úpravy. Úprava pláne – dna výkopu – je dôležitá z dôvodu odvodnenia konštrukcie a jej životnosti. Dno treba vždy vyrovnať a zhutniť. Pri chodníkoch a prístupových cestách ho treba upraviť aj do požadovaného spádu smerom k odvodňovacím jamám, drénom alebo podpovrchovým zvodniciam. Podkladová vrstva konštrukcie je nosnou vrstvou, preto sa musí riešiť tak, aby bola sama, nezávisle od krycej vrstvy, dostatočne únosná vzhľadom na plánovanú prevádzku. Musí to byť pevný, homogénny podklad, schopný odolávať nepriaznivým vplyvom vody a mrazu. Nosnú vrstvu tvorí hrubý netriedený štrk, ktorý má byť z kvalitného ostrohranného kameňa. Pevnejší a pružnejší podklad vytvoria dve vrstvy, spodná z hrubšieho štrku a vrchná z jemného triedeného. Podkladovú vrstvu treba postupne valcovať alebo hutniť vibrátorom.

Krycia povrchová vrstva môže byť z rôznych materiálov. Použitie dlažobných prvkov je výhodné pre možnosť vytvárať rôzne vzory pri ukladaní, čo môže urobiť každý chodník iný, charakteristický pre záhradu i vkus majiteľa. Kryciu vrstvu – povrch – môžeme urobiť dvoma spôsobmi: dlažobné prvky kladieme do piesku alebo cementovej malty. Ukladanie do piesku – suchý spôsob – je lacnejšie a rýchlejšie.

Kladenie dlažby na cementovú maltu (mokrý spôsob) má veľa výhod. Dlažba je nielen pevná, bez nepríjemných škár pre opätky, ale pri práci s prírodným kameňom môžeme využiť aj malé, inak nevyužiteľné kusy. Úplne odpadne pletie škár.


Foto: autorka, Semmelrock, archív Jaga group
Zdroj: Ing. Ľubica Lešinská

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Rozsiahly dom na samote sa ukrýva pod zelenou strechou

Najnovšie knihy a časopisy

Záhrada 8/2019
v predaji


Najkrajšie rastliny v novembri




Predplatné

 

Kúpiť v e-shope

 

 

Najnovšie príspevky