Ako to vyzerá, keď je záhrada inšpiráciou pre dom umelca

05. 01. 2017
Zdieľať

Dom sa desaťročiami a spôsobom života svojich obyvateľov tvaroval, až dozrel do podoby, v ktorej sa uvoľnene otvoril prízemím do záhrady za svojím chrbtom. Tá mu je zázemím, inšpiráciou, nasáva z nej energiu prírody. V dome sa žije v prítomnosti výtvarných diel, nábytku a doplnkov rôznych štýlov a pôvodu. Súlad veciam každodenným a výnimočným určil výtvarník, poetická duša a profesor na Katolíckej univerzite Ján Kudlička.


„Dom si v základných rysoch zachoval pôvodnú podobu z 50. rokov. V roku 1984 som si vstaval do podkrovia ateliér a v 2006 sme prerobili prízemie domu do otvorenej dispozície.“

„Dom si v základných rysoch zachoval pôvodnú podobu z 50. rokov. V roku 1984 som si vstaval do podkrovia ateliér a v 2006 sme prerobili prízemie domu do otvorenej dispozície.“
Miro Pochyba

Čo znamená bývať na tomto mieste, usadiť sa na terase vysunutej pred celozasklenú zimnú záhradu v priamom dotyku so svahom viacvrstvovej záhrady, o tom hovorí domáci pán: „Som síce v meste, no naplno vnímam hory, blízkosť prírody, premeny záhrady v hrách svetla a farieb. Vo svojej tvorbe sa najviac zaoberám krajinou, obrazy záhrady v toku ročných období som premietol aj do svojich poetických textov.“

Výtvarník, ktorému rodný kraj prirástol k srdcu i štetcu, si nadlho nevedel predstaviť, že by sa vzdal svojho prostredia, pôdy po predkoch, stromov, ktoré sadil ešte jeho otec.


„Našu záhradu nám nenavrhol záhradný architekt ani sme si ju nedali urobiť na objednávku. Pôvodný ovocný sad vysadil môj otec na pozemku, ktorý naša rodina vlastní 2 storočia. Voľakedy tu boli lúky a polia, otcove pozemky v 50. rokoch vyvlastnil štát.

„Našu záhradu nám nenavrhol záhradný architekt ani sme si ju nedali urobiť na objednávku. Pôvodný ovocný sad vysadil môj otec na pozemku, ktorý naša rodina vlastní 2 storočia. Voľakedy tu boli lúky a polia, otcove pozemky v 50. rokoch vyvlastnil štát.
Miro Pochyba

Mnohé z nich doteraz miestami splietajú svoje konáre so zeleňou, ktorá rokmi pribúdala do záhradných zákutí a kompozícií. Zeleň v záhrade pripodobenej parku vytvarovali ihličnany, listnáče a kroviny sadené podľa citu a výtvarného gusta Kudličkovcov. Ráz záhrady, odtiene zelenej a hnedej, rozmanitosť sivých tónov, bujnosť, mäkký, trávnato-machový koberec a rýdziky sa rodia a obnovujú z kyslej pôdy. Z takej tu vyrastajú lesy okolitých hôr a lúčne porasty, ktoré si pamätá tunajšia záhrada.

„Jej prírodný charakter sa prejavuje najmä na miestach, ktoré cielene počas jari nevykášam. Nekosený porast zakvitne zvončekmi, margarétami, púpavou, za skorej jari sa tu belie záľaha snežienok. Pokosený trávnik pristane júlovej záhrade.“


Ako to vyzerá, keď je záhrada inšpiráciou pre dom umelca

1896531
Miro Pochyba

Keď priečelie záhradu neprezrádza

Mestská zástavba obklopuje rad rodinných domov. Múr z oravského sivého pieskovca s obdĺžnikovými priehľadmi oddeľuje dom od ruchu frekventovanej cesty. Priečelie stavby nesľubuje priveľa, a predsa tu vďaka parkovej výsadbe, množstvu zelene a spôsobu, akým sa dom otvára záhrade, zostáva mesto za hranicami bytia tých, ktorí tu žijú.

Návštevníka, ktorý sem prvý raz zavíta, prekvapia zákutia, záhyby, vrstvenia zelene, chodníčky a čistinky s kamennými plastikami. „Hmotný“ dom uvoľňuje svoj priestor smerom do svažitej záhrady; zasklená zimná záhrada je pokračovaním otvorenej dispozície prízemia. Stavba domu akoby si vydýchla cez drevenú terasu a vzápätí nabrala silu a voľnosť priamo zo záhrady. „Človek tak ako priečelie domu môže tvárou alebo oblečením klamať, pritom jeho vnútro a zázemie sú iné,“ poznamená výtvarník Kudlička.

Svetlo záhrady presvecuje interiér, rozoznieva farebnými vibráciami zasklené steny domu, vinie sa otvoreným obývacím priestorom, svetelné odkazy záhrady rozsýpa po jedálenskom stole, až sa napokon zlejú so svetlom ulice.


Domáca pani Viera Kudličková žensky doladila a zateplila domov, v ktorom tvorí akademický maliar a vyrástli ich synovia. Dom hneď od ulice neprezrádza o sebe priveľa a ani o svojom intenzívnom vzťahu so záhradou. Tá je jeho zázemím, spája s ňou svoje vnútro, rovnako ako ľudia, ktorým to tu patrí a ktorí si desaťročia tvarujú bývanie vnútri stavby a v záhrade do jedného spojitého priestoru.

Domáca pani Viera Kudličková žensky doladila a zateplila domov, v ktorom tvorí akademický maliar a vyrástli ich synovia. Dom hneď od ulice neprezrádza o sebe priveľa a ani o svojom intenzívnom vzťahu so záhradou. Tá je jeho zázemím, spája s ňou svoje vnútro, rovnako ako ľudia, ktorým to tu patrí a ktorí si desaťročia tvarujú bývanie vnútri stavby a v záhrade do jedného spojitého priestoru.
Miro Pochyba

Modrá váza od výtvarníčky z Košíc inšpirovaná Mexikom susedí s nábytkom, ktorý vytvoril profesor Kudlička. 


Barokový anjel z pozostalosti Martina Martinčeka. Rezbu kúpili voľakedy vo Viedni. Povrch konferenčného stolíka vyskladal majiteľ z fragmentov drevených mreží z arabských palácových okien a do jeho stredu, pod sklom nakomponoval úlomky džbánov a skla z vykopávok z tretieho obdobia starej egyptskej kultúry.

Barokový anjel z pozostalosti Martina Martinčeka. Rezbu kúpili voľakedy vo Viedni. Povrch konferenčného stolíka vyskladal majiteľ z fragmentov drevených mreží z arabských palácových okien a do jeho stredu, pod sklom nakomponoval úlomky džbánov a skla z vykopávok z tretieho obdobia starej egyptskej kultúry.
Miro Pochyba

Taký nečakaný altánok

Altánok, architektonický solitér, rozhľadňa do krajiny a do zátiší domáceho parku, miesto stíšenia, vábnička svetla a tieňa. Za jeho vzhľad môže túžba a predstavivosť pána Kudličku, architektonické majstrovstvo jeho dcéry Magdalény a zaťa, architekta Richarda Kalmára. Vplyv na podobu altánka mal aj mladší z rodu Kudličkovcov – Boris, známy najmä za našimi hranicami scénografickými dielami pre divadlá v Poľsku a Amerike. Všetky tie ľudské a záhradné vibrácie zhmotnil altánok podobný len sám sebe. Sedí sa v ňom ako v meditačnom stánku, myseľ sa uberá krajinou, dušu kolíše pokoj medzi ružomberskou zemou a nebom.

„Vybral som na altánok vyvýšené miesto. Zasklená pyramída vo vrchole strechy drevenej stavby nemala byť ani tak astrálnym prvkom ako oknom do neba.“ Na oblohu sa tu hľadí cez konáre. Načahujú sa ponad strechu, spolu s oblakmi kreslia pohyblivé obrazy.

„V podstreší sme nechceli svietiť elektrinou, preto kruhový kovový luster nesie sviečky. Presne pod ním sa kruh opakuje: kto sa pozrie do odrazu na sklenenom povrchu kruhového stola, ten nadobudne pocit, že hľadí do studne. Kruhy v strede altánka so štvorcovým pôdorysom možno vnímať symbolicky: štvorec symbolizuje človeka a kruh Boha.“ Ako slnko prechádza počas dňa ponad stavbu altánka, tak sa lamelami jeho stien obmieňajú obrazy krajiny, svetlo po vrstvách vykresľuje záhradné zjavenia. 


Okenné parapety prízemia zdobia sošky z Číny a Kostariky, artefakt z benátskej lagúny, na kozube obloženom doskami z ónyxu ležia alabastrové misky.

Okenné parapety prízemia zdobia sošky z Číny a Kostariky, artefakt z benátskej lagúny, na kozube obloženom doskami z ónyxu ležia alabastrové misky.
Miro Pochyba

Keď dom plní súlad

Dom plní súlad umeleckých diel, nábytkových solitérov, historických artefaktov, spomienok na cesty svetom, odraz farebných premien záhrady. Cítiť tu tvorivú energiu. Hodiny hlbokými údermi oznamujú neskoré popoludnie, fotograf loví posledné zábery v odrazoch slnečného svetla. Vkročíme do zóny medzi jedálňou a obývačkou, obdivujeme modrú vázu z dielne košickej výtvarníčky, ktorá istý čas pobudla v Mexiku, pristúpime ku komode a rohovej skrinke, ktorých vzhľad čerpá zo štýlu art déco, a pritom ide o autorské kusy nábytku. Tie vznikli podľa návrhu maliara Kudličku.

Dozvieme sa: „Keď sa tu stoluje, nič neprekáža výhľadom do záhrady, vnímame jej atmosféru.“ Opakovanie motívu Madony uzrieme v niekoľkých kudličkovských dielach, neodoláme a dotýkame sa fialovozelenej keramiky a plastík na okenných parapetoch, ktorých hodnotu objavil pán Kudlička v obchodíkoch a bazároch. Vo svojom dome dal týmto vecičkám dôstojné miesto.

„S Jankom sme spolu vytvorili niekoľko interiérov. Vie zariadiť priestor tak, že sa zbierky umenia a nábytkové kusy celkom prirodzene dopĺňajú. Tu sa s výtvarnými dielami majiteľa domu zišli diela našich umelcov a umenie z ďalekých krajín. Historické, umelecké a spomienkové predmety sa v priestore domu jednotia v nových obrazoch,“ objasňuje schopnosti svojho kolegu a kamaráta architekt Peter Abonyi.


„Netúžil som po vystrihanom trávniku, neláka ma sterilita mnohých súčasných záhrad. Záhradný minimalizmus vyznie len pri architektúre v podobnom duchu, nie pri dome, ako je náš. Tu sme zachovali ducha prírodnej záhrady, genofond lúčnych porastov starých viac ako 100 rokov. Roky som v kontakte so záhradou. Takáto vzniká desaťročia. Kto si myslí, že ju vytvorí za kratší čas, mýli sa. Viac o záhrade píšem, ako ju maľujem. Svoje zážitky som zaznamenal v poetických textoch v knižke Atmosféry I.“

„Netúžil som po vystrihanom trávniku, neláka ma sterilita mnohých súčasných záhrad. Záhradný minimalizmus vyznie len pri architektúre v podobnom duchu, nie pri dome, ako je náš. Tu sme zachovali ducha prírodnej záhrady, genofond lúčnych porastov starých viac ako 100 rokov. Roky som v kontakte so záhradou. Takáto vzniká desaťročia. Kto si myslí, že ju vytvorí za kratší čas, mýli sa. Viac o záhrade píšem, ako ju maľujem. Svoje zážitky som zaznamenal v poetických textoch v knižke Atmosféry I.“
Miro Pochyba


Ako to vyzerá, keď je záhrada inšpiráciou pre dom umelca

1896547
Miro Pochyba

Ateliér pod strechou

„V lete žalúzie na strešných oknách odrazia horúce slnečné lúče. Nebýva tu viac ako 30 °C. Aj tu cítiť a vidieť záhradu,“ rozpráva maliar, kým pohľadom prechádzame po drevorezbách insitného oravského umelca Štefana Siváňa.

„Jeho ľudové rezbárstvo má silu, ktorá sa nezopakuje ďalších 100 rokov, podobne ako ani sila tvorby Ľudovíta Fullu, miestneho rodáka. Takíto dvaja géniovia žili na Orave a Liptove a ani o sebe nevedeli,“ filozofuje architekt Peter Abonyi pri drevorezbe povestného Siváňovho leva, ktorému jeho tvorca nepovedal inak ako „panský pes“. 


Kúpeľňu od záhrady delí len veľká zasklená plocha. „Chceli sme priestrannú kúpeľňu, obetovali sme na ňu celú jednu izbu.“

1896575
Miro Pochyba


Kúpeľňu od záhrady delí len veľká zasklená plocha. „Chceli sme priestrannú kúpeľňu, obetovali sme na ňu celú jednu izbu.“

O niekoľko krokov majster zastane uprostred ateliéru: „Na cestách po Egypte som v káhirskom obchode so starožitnosťami kúpil za malé peniaze umelecky veľkú vec: indickú Madonu. Niečo z mojich diel vzniklo v Toronte v časoch, keď som sa inšpiroval indiánskym totemovým umením. Fotografie z New Yorku boli scénografickými pohľadom do výkladov. Tie sú už v archíve. Tu sú zas spomienkové zábery z čias našej spolupráce na filmových scénach s Eduardom Pontim, synom Sophie Loren.

V našej rodine máme za sebou silné umelecké a ľudské stretnutia doma aj v zahraničí. Priatelím sa s mnohými básnikmi, silnými osobnosťami. Tak vznikla aj publikácia Rosa Mystica. Poeti sa dívajú na svet a na umelecké diela inak ako kunsthistorici. Dávajú zo seba pocit, bez ovplyvnenia trendmi v interpretovaní umenia idú do slovných vyjadrení svojím vnútrom.“

K rodinným priateľom patria Mila Haugová, Juraj Kuniak, Ivan Laučík, Ľubo Feldek, Ján Zambor, Rudo Jurolek a iní. Ručná väzba kníh vychádza z japonskej tradície.

„Aj na našej terase vznikali texty inšpirované poetikou záhrady a farebných vnemov. Vtedy som maľoval textom,“ počúvame, sediac už v záhrade. Peter privonia k jablku, pozrie k zimnej záhrade: „Janko má obrovský, a pritom nezámerný vplyv na okolie. Inšpiroval veľa ľudí k tomu, aby si dali záležať na prostredí, v ktorom žijú.“ 


Ako to vyzerá, keď je záhrada inšpiráciou pre dom umelca

1896533
Miro Pochyba

„Našu záhradu nám nenavrhol záhradný architekt ani sme si ju nedali urobiť na objednávku. Pôvodný ovocný sad vysadil môj otec na pozemku, ktorý naša rodina vlastní 2 storočia. Voľakedy tu boli lúky a polia, otcove pozemky v 50. rokoch vyvlastnil štát. Aby mu ostala táto parcela, musel postaviť dom a na vyše 1 000 metroch štvorcových vysadiť ovocný sad.

Otec bol vášnivý záhradkár, rástli tu slivky, čerešne, hrušky, ríbezľové kríky. Doteraz sa urodia voňavé jablká plnej chuti zo starej a dnes už zriedkavej odrody ’Matkino‘. Záhradu som 2 desaťročia pretváral, formoval, časom tu bude lapidárium. Takáto zbierka kamenných plastík, starožitností a artefaktov rastie postupne,“ ukazuje maliar na jednu z plastík na záhradnej vyvýšenine.

Niekde vynikne plastika pred zelenou stenou, inde potrebuje socha otvorený priestor, stáročná krstiteľnica, predtým odložená pod schodiskom kostola, si našla svoje miesto vedľa kmeňa slivky: „Konáre mal strom zosušené, tak som ich poodrezával. Snáď z toho, čo na kmeni ostalo, čosi porastie.“ 


Kto tu žije? Prof. akad. maliar Ján Kudlička, ArtD., rodák z Ružomberka, študoval v ateliéri  Ladislava Čemického, neskôr sa špecializoval na figurálnu kompozíciu a krajinomaľbu u Jána Želibského.

Kto tu žije? Prof. akad. maliar Ján Kudlička, ArtD., rodák z Ružomberka, študoval v ateliéri Ladislava Čemického, neskôr sa špecializoval na figurálnu kompozíciu a krajinomaľbu u Jána Želibského.
Miro Pochyba

Kto tu žije?

Prof. akad. maliar Ján Kudlička, ArtD., rodák z Ružomberka, študoval v ateliéri Ladislava Čemického, neskôr sa špecializoval na figurálnu kompozíciu a krajinomaľbu u Jána Želibského. Sám pôsobil ako profesor na VŠVU na Katedre úžitkového umenia II vo svojom rodisku, kde doposiaľ žije aj s rodinou. Ako maliar a pedagóg pôsobí na medzinárodnej scéne, vyučuje na Pedagogickej fakulte Katolíckej Univerzity v Ružomberku. Verí, že človek má tvorivosť v sebe. Vie, že túto danosť treba kultivovať, starať sa o jej naplnenie, sýtiť ju podnetmi. Svoju činorodú povahu odovzdáva umeniu, pedagogickej činnosti, svojej rodine a záhrade. 

TEXT: Marína Ungerová
FOTO: Miro Pochyba
PRODUKCIA: Mária Vrábelová
ZDROJ: časopis Tvorivé bývanie 5/2016

Kategória: Návšteva
Tagy: rodinný dom záhrada
Zdieľať článok

Diskusia