Návšteva v dome pre ľudí a pre prostredie

05. 04. 2011
Zdieľať

Ani sa im nemálilo, ani ich netrápilo, že ich dom nebude mať dve poschodia, veľa izieb, pôsobivé presahy, niky či hru architektonických objemov. Zažiadalo sa im bývania na vidieku, najlepšie konča dediny, chrbtom k ulici a s ránami naplnenými výhľadom do záhrady. Nemali sa zadĺžiť, a predsa chceli dom pre rodinu ako sa patrí...

Dieťa a dvaja dospeláci mali dosť bývania v paneláku. Nebolo to zlé, ale bývania na 40 m2 už stačilo. Žiadalo sa im voľného priestoru, dotyku s prírodou a pokoja od panelákové ruchu. Kto žil v panelovom dome, ten vie, že taký panelák nikdy celkom nespí. Dom na vidieku mal byť spôsobom, ako prirodzene vnímať premeny dní na noci, ako byť súčasťou striedania ročných období. Majitelia mali dobrú štartovaciu pozíciu: pracovne sa poznali s architektom, ktorému je blízky liptovský región, nie je ľahostajná vidiecka architektúra a neodťahuje sa od navrhovania rodinných domov. Opatrným opatrením na nemilé prekvapenia pri splácaní dlžoby, bolo prosté rozhodnutie stavať bez hypotéky, úveru alebo iného finančného bremena. Vybavili si síce štátny príspevok, ale na začiatok im pomohli najmä našetrené peniaze a dobrý nápad, ako vykompenzovať náklady na stavbu domu. Najprv to mala byť samostatne stojaca garáž a potom sa zrodila myšlienka, že však ich vieska nie je ďaleko od Bešeňovej a turistov sa tu vždy potĺka dosť, tak prečo sa nepustiť do podnikania v malom. Namiesto garáže si postavia priestory pre turistov! Neboli to plané reči, ale súčasť projektu. K hlavnému objektu – ich rodinnému domu – sa mal pristavať apartmánový domček a na parkovanie áut domácich i príchodzích im architekt môže navrhnúť spoločnú spevnenú plochu.

Oni a architekt

Architekt Peter Abonyi nie je typ človeka, ktorý by vyhľadával publicitu. Novinári si ho našli sami cez stavby, ktoré pôsobia vo svojom prostredí výnimočne. Tak ako chatolode na brehu Liptovskej Mary, ako kostoly Božského Srdca v Lomnej či v Liptovských Sliačoch alebo jeho zvonice a niekoľko v poslednom desaťročí dostavaných rodinných domov. Výnimočnosť týchto stavieb sa premieta v pocite pozorného okoloidúceho, ktorý nadobudne dojem, že nič iné ako práve toto tu nemohlo vyrásť. Pozastaví sa nad tým, že tú stavbu dôverne pozná, i keď ju uzrel prvýkrát v živote. To však v prípade domu v Partizánskej Ľupči platí viac o cezpoľných pozorovateľoch ako o miestnych obyvateľoch. Tí si, veru, museli zvyknúť na jednoduché obrysy domu, čo ani vikiera nemá, verandu mu tiež nedopriali a na západnej stene namiesto poriadnych okien dom zíza veľkým zasklením smerom do záhrad. Ešte k tomu všetkému sa tvári ako taká stodola!

Pokoj na okraji obce

V Mikuláši dobre, ale v Partizánskej Ľupči lepšie: „Obišli sme niekoľko dedín v okolí Liptovského Mikuláša, kým sa nám zapáčil tento kus zeme. Stavali sme, ako sa vraví, na zelenej lúke. Bolo to pred siedmimi rokmi. Náš dom tu stál prvý, potom sa dostaval zvyšok ulice, pribudli domy susedov. Základný architektonický návrh toho nášho vyšiel od architekta, stavebný projekt vyhotovil Ing. Pavol Tkáč. Najprv sme však uvažovali o montovanej drevenej stavbe. Ponuka na trhu sa nám vtedy cenovo nepozdávala. Rozhodli sme sa murovať a dom postaviť tak, aby sa síce svojimi vlastnosťami blížil nízkoenergetickému, ale aby nás hneď na začiatku finančne nevyčerpal. V tom čase nám skôr šlo o ekonomiku počiatočných nákladov. Teraz asi možno stavať energeticky úsporné domy o niečo lacnejšie, ale vtedy sme si to nemohli dovoliť. Potrebovali sme bývať čo najskôr a za čo najnižšiu cenu.“ Kúpili si teda trojuholníkovitú parcelu konča dediny, ktorá bola a aj ostala celkom na kraji parciel s novostavbami. Za nimi len polia a lúky a výhľad na tatranské končiare. Rozlohu pozemku chceli väčšiu, ako býva teraz zvykom. Ona síce chvíľu váhala, ale on mal hneď jasno.

Stavať sa malo tak, aby bolo okolo ich obytného priestoru dostatok vlastnej zelenej plochy, výbehu pre psích spoločníkov, voľnosť pre dieťa, dosť miesta na širokú otvorenú terasu a aby plot bol čo najďalej od stien ich drevostavby. Pôvodná myšlienka, že budú bývať v modernej drevostavbe, sa po preskúmaní cien, možností spolupráce s dodávateľmi a zohľadnení miestnych podmienok zmenila na rozhodnutie postaviť murovanú omietnutú stavbu. V tom čase sa už na upresňovaní obrysov budúceho nepodpivničeného domu pre trojčlennú rodinu podieľal architekt. V dispozícii domu sa zhodli – pohodlné bývanie nepotrebuje zbytočné chodby. Teraz majú vnútorný priestor bez pocitu stiesnenosti či obmedzenia množstvom priečok. Spoločenský priestor sa otvára veľkým zasklením do záhrady, pôdorys je rozumne otvorený do stredu domu, kde sa voľný priestor obývačky, kuchyne a jedálne dvíha až pod šikminy sedlovej strechy. „Stavali sme podľa prvého architektonického návrhu, hoci sme uvažovali aj o jeho obmenách. Jednoduchá stavba s obytnou plochou 120 m2 a drevenou odvetranou fasádou napokon pripomína drevostavbu. Pred rokom sme zavolali miestnych tesárov a nechali si dom obložiť červeným smrekom. Obklad by mal odolať vonkajším podmienkam.“

Zamyslenie nad konvenciou

„Na Slovensku sa málokedy navrhuje absolútny dizajn. Všetko navrhnúť naraz a perfektne nie je v našich končinách bežné. Ľudia si skôr od architekta nechajú poradiť, ako vypracovať kompletný projekt. Ľupčianskemu domu som navrhol základnú architektúru, k detailom sa majitelia dopracovali sami. Sú príkladom ľudí, ktorých netreba obracať a ani presviedčať o tom, čo je pre nich dobré,“ vraví o svojich klientoch Peter Abonyi a po krátkom zamyslení dopĺňa: „Kolektívne vedomie vidieka funguje, premieta sa aj v tradícii stavania. Zakorenia sa spôsoby, ktoré sa len postupom času obmieňajú. Ojedinelý a jediný príklad modernej stavby miestnych spočiatku skôr zneistil, ako priťahoval.

Po niekoľkých rokoch akceptujú vzhľad domu, ale zatiaľ jeho príklad nenasledujú. V mysliach ľudí ešte žije archetyp domu s typickou valbovou strechou z druhej polovice minulého storočia. Typ domu sa tu obmieňa a ľudia si možno neuvedomujú, že fungujú zo zvyku, a tak stavajú len obmeny toho istého archetypálneho domu. Je to výsledok myšlienkového prefabrikátu. Ten ich zatiaľ nepustí ďalej. Pre väčšinu je ešte stále cudzí profesionálny prístup, pri ktorom im architekt analýzou konkrétnych podmienok navrhne vhodné bývanie.“ Majiteľka pripomenula jednu z príhod: „Nemôžem povedať, že by našu stavbu ľudia nebrali. Zastavil sa tu nedávno mladý pár zo Žiliny. Že vraj tadeto prechádzali pred dvomi rokmi a takto nejako by si radi postavili vlastný dom, či si to môžu pozrieť.“ Pozreli.

Autor architektonického návrhu:
Ing. arch. Peter C. Abonyi, absolvent  FA SVŠT v Bratislave, 1983 – 1988. Žije v Ružomberku. V roku 1997 získal spolu s Martinom Bišťanom Cenu Dušana Jurkoviča za spoluautorstvo architektonického návrhu rímskokatolíckeho kostola v Lomnej na Orave.
Miesta pôsobenia:
PÚOCR Bratislava, pobočka Ružomberok, 1988 – 1990, Projekting Ružomberok, 1990 –1992, združenie s Ing. arch. Martinom Bišťanom, 1992 – 1994, od 1994 samostatne pôsobí ako autorizovaný architekt SKA  
Filozofia tvorby:
Od konca osemdesiatych rokov sa filozofia tvorby architekta Abonyiho zamerala na organické koncepty, nie však na formálnu, ale skôr na obsahovú stránku organického svetonázoru v rámci postmodernej plurality. Profesionálne sa orientuje na koncepčnú autorskú architektonickú tvorbu najmä v oblasti sakrálnych a kultúrnych stavieb, stavieb v oblasti cestovného ruchu a administratívy, vytvoril niekoľko originálnych rodinných domov.
Referencie:
Kostol Lomná, s M.Bišťanom, 1994
Námestie slobody, Ružomberok, s M. Bišťanom, 1995
Zvonica, Sklabiňa pri Martine, 1996
rodinný dom Motykovcov, Ružomberok, 1997
Kláštor OSF, Ružomberok, s M. Bišťanom, 1998
Zvonica, Terany,  Maďarsko, 1999
Kostol Liptovské Sliače, s J. Hyravým, 2000
Administratívna budova Dve veže, Žilina, 2008
Vila na plese, Nová Lesná, 2008
Administratívna budova GasOil, Poprad, 2009
Rodinný dom Rusnákovcov, Ružomberok, 2009

Ing. arch Peter Abonyi o vzťahu architekta s jeho klientelou:

Ferdinand Milučký je preňho guru slovenskej architektúry. Hovorí sa, a on sám to priznáva, že ho ovplyvnilo dielo Imre Makovcza. Možno to nie je také badateľné vo výsledkoch architektonickej práce Petra Abonyiho ako v jeho spôsobe myslenia a používaní intuície:
„Znakom dobrej architektúry bola a je schopnosť vnímať signály času a miesta. Duch miesta s duchom času sa stretáva v istom konkrétnom priestore.
Ešte pred začatím stavby treba projektom vytvoriť také podmienky, v akých majú ľudia možnosť kontrolovať svoje prostredie a kde sa cítia doma. Návrh im treba predostrieť vopred, a nie ich postaviť pred hotovú stavbu. V problémoch často nejde o nič vecné, sú ľudia zameraní na minulosť a sú iní, ktorí sa sústreďujú na budúcnosť. Ani jedni by nemali mať pocit, že ostávajú s problémami stavby sami.
Nielen vzťahom architektov k ľuďom, ale aj k celej spoločnosti chýba návrat k osobnému. Aby záujemcovia o dobrú architektúru našli k nej vzťah, nemusia sa vedieť odborne vyjadrovať. Živá architektúra má svoj priebeh, vzdáva sa predpojatí ideologických programov, vyznáva slobodu nepresadzovať svoju vôľu. Život je vždy nový, prekvapujúci, i keď poznačený tým, čo bolo. Tak aj k tvorbe patrí schopnosť vynosiť v sebe myšlienku i v období neistoty a pochybností, až kým sa v človeku, ktorý je inkubátorom všetkého, čo nasal, nezrodí niečo nové, prekvapujúce.“

Kategória: Bývanie Návšteva
Tagy: architekt bývanie návrh interiéru návšteva obec projekt rodinný dom
Zdieľať článok

Diskusia