Keď sú dvaja nad vodou
Neviem, či vodorovný objekt na železobetónových nôžkach hlboko zapustených do neistého podložia možno vôbec nazvať chatou. Možno skôr miestom, kde architektúra splýva s riekou... Obaja – on i ona majú silné puto k vode a dôverný vzťah k súčasnej architektúre.
Miesto pri zátoke veľkej rieky bolo rozhodujúce. Rodina žije rušným pracovným i spoločenským životom medzi dvoma veľkomestami, a tak z času na čas potrebuje zmeniť rytmus dňa. Hľadali prostredie, ktoré by bolo úplným protipólom mestského života. Nakoniec vniesli do vidieckej atmosféry závan veľkého sveta. Väčšinu víkendov ich navštevujú známi a priatelia.
Dni otvorených dverí už trvajú pekne dlho a popritom sa stále dokončuje a upravuje. Priam filmová pohoda nad riekou, šum lužných lesov, kde-tu plesne rybička o vodnú hladinu, spev vtáctva a dom, ktorý sa otvára do panorámy krajiny. Idylka pre mešťanov. „Voda sa stále obmieňa: raz je zelená, inokedy modrastá, potom sa v nej odráža množstvo kvetov, neskôr rozvinutého lístia.
Každé ráno je tu iné, súťaže spevu vtáctva zo širokého okolia a úžasné meniace sa pohľady do krajiny celkom vylúčili z nášho života rádio i televíziu,“ dôvodí ona a prikladá polienko do ohňa v kozube. Potom vystrie ruku smerom k lesu na druhej strane rieky a s úsmevom dodá: „Ani sedačka nemohla byť ani za mak vyššia. Potom by prekážala vo výhľade a aj tak na nej nikto nesedí, všetci si robia pohodlie ležmo. Dom je na ležato, krajina sa nikam neponáhľa, voda pokojne plynie, a tak aj ľudia sa tu chcú zvodorovniť.“
Nadnesený dom
Dom sa vyznačuje jednoduchou formou a nekomplikovanou architektúrou, prírodnými povrchmi a veľkými zasklenými stenami. Je osadený v jednej línii s okolitou krajinou. Otvorenou časťou je privrátený k rieke. Sklená stena oddeľuje alebo skôr spája vonkajšie sedenie na celodrevenej terase s obývačkou a jedálňou. Stavbu založili na subtílnych stĺpoch, ktoré prenášajú zaťaženie od konštrukcie domu do pilót. Takéto základy sú nevyhnutné, ak sa stavia na nesúdržnom podloží. Navyše, voda z rieky sa často a bez výstrahy v nepravidelných intervaloch vracia až k nohám domu.Návrhy a vizualizácia chaty je autorským dielom architektky Andrey Očkovej. Počas realizácie sa oproti pôvodnému návrhu zmenilo umiestnenie vonkajšieho schodiska. |
Brucho chalupy na betónových nôžkach však musí ostať za každých okolností v suchu, a tak nohy vyrástli viac ako pol metra nad úrovňou hladiny rozvodnenej rieky, ktorú dosiahla storočná voda. Pre meniace sa podmienky v podloží bolo treba rozhodnúť, či stĺpy budú masívnejšie, alebo sa obytné miestnosti ocitnú na viacerých tenších nosných stĺpoch obutých do pilót. „Nechceli sme, aby pôsobili masívne, preto ich muselo byť viac. Podmienkou bolo, aby ich usporiadanie neprekážalo pri parkovaní auta i člna. Na prízemí je malá miestnosť s vodáckymi potrebami a dielňa. To je všetko, k čomu by sa voda mohla dostať.“
Opýtali sme sa Ing. arch. Andrey Očkovej na spôsoby architektky na brehu tichej rieky “Postavili sme chatu v zátoke, ale perspektívne sa má stať príjemným bývaním pre rodinu. Tri spálne zatiaľ slúžia nájazdom hostí, ktorí sa tešia z výhľadu na rieku. Ani exteriér a ani interiér sme nezaťažovali žiadnymi prvkami navyše. Kompozíciu som navrhla vyslovene pre potreby tejto rodiny. Majitelia chceli viesť rodinný i spoločenský život v otvorenom priestore spojenom s vonkajším prostredím, na ktoré sa veľmi tešili. A prečo “kockatá” architektúra? Konštrukčne sme museli začať na pilieroch až vo výške dva a pol metra. Ak by sme chceli pridať ešte zošikmenú strechu, dostali by sme sa minimálne do deväťmetrovej výšky domu. Nechceli sme, aby dom trčal. Úlohou bolo, aby sa stratil v prírode nielen medzi stromami, ale vďaka svojej nenápadnosti aj pod popínavým paviničom. Navyše, kraj je rovinatý, takže si tu nájde svoje miesto jednoduchá a funkčná architektúra. |
Ohňom a vodou
Do zariadenia veľa neinvestovali. Primerane – tak, aby mali veľký jedálenský stôl pre všetkých členov rodiny a víkendových hostí. Okolo stola sa rozohráva aj dispozícia kuchyne s ostrovčekom a umiestnenie obývačky sústredenej medzi výhľadom na rieku a kozubom v strede miestnosti. Ona i on sa tešili na veľký presvetlený priestor, ktorý spojí jedáleň, kuchyňu a obývačku do uceleného interiéru.Tento námet sa síce opakuje vo viacerých moderných domoch, ale architektka neváhala a spoločenskú zónu obohatila aj o možnosť rozšíriť sa o ďalšiu miestnosť: na spálni stačí odtiahnuť posuvné dvere a tá sa stane súčasťou celého priestoru.
„Mám rada poéziu ohňa. Centrum interiéru spája v sebe prírodné živly – oheň i voda sú prítomné, rovnako ako obraz úrodnej zeme a čistého vzduchu. Na kozub vidno z každého kúta obytného priestoru, dokonca aj zo spálne,“ rozhovorila sa ona.
Svietidlá objavili vo Viedni: ona prútené stropné osvetlenie, on stojacu lampu – mužský a ženský princíp. Na povrchoch stien a podláh si dali záležať.
Zvíťazil názor, že najlepším nábytkovým kusom je samotný dom. Prírodné materiály: kameň a drevo „zariadili“ dom v presne takom duchu, ako si predstavovali. Nevtieravo, ale veľkou mierou vkusu.
Stavba: Orbán Vojtech – ORSTAV, Okná: RB Production TRNAVA, vonkajšie žaluzie: Monty s.r.o