Delirium Collectoris
Priznávam, názov článku pochádza z knihy žurnalistu-zberateľa, ktorý nás pustil do blízkosti svojich Najbližších. Vojsť do súkromia človeku, ktorého raz a navždy opantalo spoznávanie výtvarného umenia, vášnivé hľadanie jeho skvostov a osudným sa mu stala nevyhnutnosť spolužitia s Nimi, potvrdilo, že podstatu domova si nosíme sami v sebe.
Diagnóza obrazy
Už aj v našich končinách sa čoraz častejšie stáva obyčajom vybudovanie interiéru, ktorý je odrazom súčasných štýlov a sám pôsobí ako obraz. Neraz však iba ako obraz architektovej vôle a finančných možností budúcich obyvateľov domu. Sú však obydlia vytrvalcov vlastného byto- či domovyznania, ktorí sa nevzdávajú a naťahajú (nasťahujú) do svojich obydlí všetky svoje úchylky. Na tú svoju „doplatil“ nielen sám zberateľ, ale aj jeho dom – od hlavy až k pätám, vrátane záhrady. Tá sa vinie a dvíha tak, aby sa na nej honosili milované plastiky od duševne spriaznených výtvarníkov. Obrazy veľmajstrov slovenského, českého i európskeho pôvodu či insitného umenia podpísané menami, pri ktorých sa až dych tají, zaberajú steny od pivnice až k najvyššiemu trámu pod strechou domu.
Domu, ktorý pred pár rokmi kúpili od známeho maliara. Zlákalo ich miesto v blízkosti lesa a interiér, v ktorom podkrovie zostupuje otvoreným dreveným schodiskom do ešte viac otvorenej dispozície prízemia. „Drogou nie je len rituál získavania vecí do zbierky, drogou je najmä opojenie z krásy, z potešenia… Poznal som prebdené noci, keď som myslel len na vyhliadnutý obraz či sochu. Môj zberateľský pud sa ukojil až v okamihu, keď som sa stal majiteľom diela, vešal ho na stenu, kládol na podstavec či do vitríny,“ netajil sa Ivan Melicherčík.
Pohoda a VIP
Počas rozhovoru som pohľadom prechádzala po stenách a márne hľadala odpoveď na tajomstvo rozvešiavania obdivovaných kúskov, z ktorých nejeden som poznala iba z katalógov a učebníc. Možno miesto vo významnej galérii by sa im postaralo o viac priestoru a svetla, ale určite by ich aj zbavilo kontaktu so zabývaným priestorom. Musela som si priznať, že stretnutie s umením v atmosfére domácej pohody bolo osobnejšie, bezprostrednejšie. Podobne, ako spoločensky konverzovať na veľkej recepcii je omnoho povrchnejším zážitkom, ako sa spoznať s niekým na súkromnej návšteve, tak aj vnímanie obrazov v tejto domácnosti sa podobá viac stretnutiu so starými známymi.
„Nevymýšľam ako ich zavesiť, kam ich položiť. Miesto si nájdu, keď ich nesiem k ostatným obrazom. Navyše, každý obraz si zaslúži rám a príjemného suseda,“ odvetil náš sprievodca, ktorý považuje svoju zbierku za živého tvora. „Niečo z nej odíde, iné pribudne, niekedy obrazy zmenia miesto a iné sú zavesené od začiatku tak, ako som ich prvý raz umiestnil.“
Steny plné obrazov
Ktorá cesta k príjemnému domovu je najlepšia? Ktorákoľvek, ale vlastná jeho obyvateľom. Ak sa k tomu pridá aj svojrázny štýl, je to len bonus k pochopeniu samých seba a miesta, v ktorom sa zabývame. Tým, ktorým sa páčia steny plné obrazov, je zbytočné prízvukovať, že obraz, najmä veľký, potrebuje dýchať a nech okolo neho nechajú voľný priestor, nech ho vyzdvihnú na poloprázdnej stene, nasvietia v obývačke, nech miestnosť nepreplnia nábytkom…
To sú všetko pravidlá, ktoré zberateľ dôsledne poruší, a predsa sa vie tešiť dokonca aj v garáži z toho, čo rokmi a znalosťami nadobudol. Ku cti mu slúži, že do kráľovstva svojich obrazov a sôch sa neuzatvoril.
Naopak. Ivan Melicherčík vydal niekoľko katalógov svojej zbierky, monografie, publikáciu o zberateľstve i africkom umení, vystavuje, a ak treba stáva sa aj kurátorom výstav, a tak odhaľuje poklady súkromnej zbierky pred zrakmi milovníkov umenia. Jednoducho – jeho vášeň nevyrástla z túžby po dobrej investícii. Našla ho v osobnom vzťahu k tvorcom, k prostrediu, v ktorom diela vznikali. Pochopil ich hodnotu skôr, ako sa stala všeobecne platnou.