Sivá, nie šedivá krása
Ťažko by sme hľadali stavbu, ktorá tak málo pripomína predstavy väčšiny z nás o útulnom domove. Sivé betónové steny, dramaticky vystupujúce horné podlažie... že by tu niekto nedokončil svoju prácu? Opak je pravda, Vila Lea patrí medzi najznámejšie a najoceňovanejšie rodinné domy nového milénia.
Lea je typický prípad domu, ktorý vyvoláva len dva druhy emócií. Buď absolútny odpor, alebo oddaný obdiv. Hranica medzi oboma pólmi vnímania unikátnej stavby by sa pritom mohla narysovať podľa pravítka – na jednej strane laická verejnosť, na druhej architekti, odborná kritika a neveľká skupina milovníkov moderných architektonických konceptov. Myšlienka postaviť na okraji kúpeľného mesta, na hranici zástavby rodinných domov v tesnom susedstve priľahlých polí, sivý solitér sa zrodila zo spolupráce odvážneho investora a progresívneho architektonického ateliéru. Nešlo o prvú vzájomnú spoluprácu – ateliér A69 – architekti navrhoval pre investora i projekt súkromného sanatória a jeho ďalšie rozšírenie, takže myšlienka spojiť vzájomné úsilie aj pri navrhovaní súkromného sídla vznikla veľmi prirodzene. Ateliér je tiež známy svojimi unikátnymi návrhmi nezameniteľných rodinných domov – vždy však s ohľadom na možnosti investorov. Aj v prípade Vily Lea sa teda stretla odvaha budúceho majiteľa s priehrštím architektonickej invencie.
Princíp kontrastu
Stavba je navrhnutá ako dvojpodlažný objekt prísne oddeľujúci dennú a nočnú časť dispozície. Prízemie sa otvára do okolia extrovertnými veľkoplošnými zasklenými plochami, kým introvertné zázemie súkromných priestorov chránia proti pohľadom zvonka betónové átriá. Zdôraznenie introvertného či extrovertného charakteru bývania je akýmsi leitmotívom celého architektonického konceptu. Z masívneho betónu je odliata škrupinka veľmi subtílneho pocitu bezpečného domova. Preto sú i „otvorené“ priestory prízemia riešené na dvoch výškových úrovniach – hlavný obývací priestor je čiastočne zahĺbený pod terén. Svojím užívateľom tak ponúka zdanlivo tradičnejší pohľad z okna, ako by sa mohlo zdať pri pohľade z ulice. Pohľady a výhľady sú veľkou témou aj na poschodí. Každá z izieb lemuje betónové átrium.
Otvory v betónovej škrupine rámujú okolitú krajinu do podoby unikátnych prírodných obrazov. Ako hovorí jeden z autorov stavby architekt Prokop Tomášek: „Steny sú buď z betónu, alebo zo skla, len ťažko si na ne môžu domáci zavesiť nejaký obraz. Tak sme im navrhli obrazy vytvorené zo samotného priestoru.“ V snahe odlíšiť inak súmernú a pravidelnú dispozíciu podlažia vymysleli architekti zaujímavý detail, ako každej zo spální vtisnúť jedinečnú identitu. Každé z átrií má inú podlahu – jedna je zhotovená z drevených palubiek, druhá vysypaná štrkom, tretia je zatrávnená a štvrtá – prázdna. Na takej terase si síce opaľovacie ležadlo asi neroztiahnete, betónový rám však okrem estetickej funkcie jednoty architektonického výrazu slúži aj ako unikátne tienenie.
Pôdorys prízemia | Pôdorys poschodia |
Legenda 1 obývacia časť, 2 hosťovská izba, 3 jedálenská časť, 4 kuchyňa, 5 komora, 6 technické zázemie, šatník, kúpeľňa a WC, 7 bazén, 8 schodisko, 9 kúpeľňa, 10 spálňa |
Odliaty z betónuVzťah architektonického výrazu a použitého materiálu je v prípade Vily Lea mimoriadne dôležitý. Tvorcovia sa rozhodli pre pohľadový betón, vedomí si rezerv aj výhod materiálu. Opäť zdôrazňujú kontrast medzi introvertným a extrovertným, medzi krehkou ľahkosťou sklenených plôch a solídnou hmotou odlievaného betónu. Kontrast vynikne najmä pri pohľade cez okná so zapustenými rámami. Prechod medzi oboma materiálmi je prekvapujúco plynulý. Pokiaľ ide o samotnú technológiu stavby, autori odlíšili stavbu i spôsobom finálnej povrchovej úpravy. Spodné podlažie nesie odtlačok debnenia z drevených nehobľovaných dosák, horné sa debnilo systémovými dielcami. Aby sa odstránili tepelnoizolačné nedostatky betónu, sú obvodové steny zhotovené ako „sendvič“.
Vonkajšiu betónovú stenu dopĺňa primurovka z porothermu (pre akumulačné vlastnosti), parozábrana a 10-centimetrová vrstva tepelnej izolácie z kamennej vlny. Stropy sú zateplené bohatšou vrstvou izolácie. Vďaka tomuto – aj keď nie práve lacnému – riešeniu získali obyvatelia priestor s prijateľnou tepelnou pohodou (a to aj v miestnosti s bazénom) bez straty priameho kontaktu s betónom. Steny debnené nahrubo do drevených fošní ešte prebrúsili do hladka – štruktúra dreva ostala prítomná len na pohľad, bez nežiaducej plasticity. Ešte väčšmi sa tak zdôraznil kontrast materiálu debnenia a použitého materiálu. Nemenej dôležitou výhodou použitého materiálu je jeho konštrukčný potenciál. Vlastnosti betónovej konštrukcie architekti zúročili v tvare a osadení horného podlažia – vybiehajúce konzoly, betónové rámy i orientácia jednotlivých miestností by sa pri použití iného materiálu realizovali veľmi komplikovane. V tomto prípade autori využili vlastnosti použitej technológie takmer bez zvyšku.
Dom zvláštnej chuteVila Lea sa svojou kontroverziou nijako netají. Napokon emócie, ktoré vzbudzuje, sú akýmsi spoločným príspevkom investorov i architektov do diskusie o podobe súčasných rezidenčných štvrtí. Pravda je, že majitelia si za svojím rozhodnutím stoja. Stavba sa stala jedným z najdiskutovanejších rodinných domov v Česku – jej kvality si všímali porotcovia architektonických súťaží i vydavatelia prestížnych zahraničných periodík. Spôsob, akým dom majitelia zabývali, vypovedá o prekvapujúcej životaschopnosti dvoch veľmi odlišných prístupov k životu.
Betónová substancia vytvára solídny základ pre „tak trochu iný život obyčajných ľudí“. Vidieť a nebyť videný, kontrast introvertného a extrovertného prístupu – to všetko sú základné princípy unikátnej architektúry, ktorá sa pravdepodobne za čas objaví aj v domácich (prinajmenšom) architektonických učebniciach. Či si však získa všeobecné uznanie a akceptovanie verejnosti, zostáva otázkou. Určite však stojí za to o kráse betónovej vily minimálne na chvíľu popremýšľať.