Všetci ju od kúpy starej „barabizne“ odhovárali. Išla za snom a dnes má z domu nádhernú chalupu
Pred desiatimi rokmi Inga hľadala niečo, čo ju osloví. A našla to v Starých Horách. Odhodlaná nedať sa uväzniť mestom odsťahovala sa do neveľkej obce v baníckom srdci Slovenska.
{R1}
Počítačová práca, potreba mať čistú hlavu po robote a iné podružnosti udali smer… Žiadala sa zmena. „Pochodila som všetky bystrické satelity, nič sa mi nepáčilo. Potom som náhodou šla do Starých Hôr a našla túto staručkú chalúpku. Nič porobené. Ale tie hviezdy hore. Zrazu som vedela, že som prišla domov,“ spomína Inga na zoznámenie sa so svojím súčasným domovom.
Odolala tlaku najbližšieho okolia, ktoré ju odhováralo a vytýkalo jej, že kupuje starú „barabizňu“, že sama to nemôže zvládnuť a ešte aj pamiatkarov si zavesí na krk. Je pravda, že s tými si Inga prvé dva roky vôbec nerozumela – všetko, čo urobila, nebolo dobré. Časom však zvládla aj pamiatkarsky dozor, ako sama povedala, vďaka humoru, no pri načatom rozhovore nadobúdam dojem, že nemalý podiel na tom mala aj činorodá energia, ktorú cítiť z každého jej slova a pohybu.
Prerábalo sa všetko – opatrne a miestami aj s panikou, či to pamiatkari schvália. Stav drevenice si vyžiadal kompletnú výmenu materiálov, až na hrady v dolnej izbe a komín. Z počiatočného zámeru ponechať si na prízemí dve izby napokon vzišlo a jedna sa zmenila na kuchyňu, z druhej, prednej, je dnes obývačka. V nej dominuje pec, ktorá vlastne nie je pec, ale obmurovaná kozubová vložka obložená kachlicami. „Pol roka som chodila kade-tade a zháňala staré kachlice. Sú také autentické, že často počujem otázku: Ako sa ti podarilo do tej starej pece narvať kozubovú vložku?“
„Keď za mnou prišli susedovci, práve som kosila v záhrade kosou. A ich prvá reakcia bola: Z mesta! Ženská a inžinierka! Veď si ublížite!“
DVOJTVÁR DREVENICE sa ukáže, keď vystúpite po schodoch. Zatiaľ čo prízemie sa krčí v medovom pološere drevených obkladov, na poschodí sa ocitnete v úplne inom svete. Možno práve otvorená dispozícia, svetlý a vzdušný priestor nedávajú pocítiť, že stojíte na pôjde starej dámy z roku 1850.
Hneď napravo od schodiska je Ingina spálňa. Pohľadom ponorená do pútavej tapety a trochu prikrčená prekračujem prah dverí vysokých iba meter sedemdesiat. Tu je azda najviac citeľná záľuba majiteľky v zachraňovaní starých vecí a jej schopnosť naservírovať ich v miestnosti tak, aby ju nezaťažili. Kto by chcel, našiel by za tým nielen vyštudovaný interiérový dizajn, ale predovšetkým cit skĺbiť dva a viac svetov do jedného súčasného.
Neskutočne príjemná atmosféra je akoby upletená z príbehov vecí samotných. Napríklad kreslá má od spolužiaka zo strednej, ktorý sa ženil a potreboval vypratať zopár izieb v dome. Jeho nebohý otec mal podobne ako Inga záľubu v zbieraní starých vecí, no citová väzba nedovolila synovi predať otcove srdcovky. A tak celkom prirodzene vyvstalo riešenie: darovať kreslá Inge. Veď kde inde by im mohlo byť lepšie? S ich reštaurovaním jej pomohli dvaja ľudia – jeden dôsledný reštaurátor z múzea v Kremnici a čalúnnik so zlatými rukami zo Žiaru nad Hronom.
Táto drevenica mala šťastie. Inga a Jurko do nej vnášajú novú miazgu a ona im aj s priľahlým okolím na oplátku poskytuje neskutočný priestor na život. A na občasné chmáry je tu hviezdne nebo, ktoré Inge svojím jasom vždy pripomenie, že tu sú naozaj doma.