Nevyužité podkrovie sa premenilo na krásnu dievčenskú izbu
„Tak toto bola ozaj pekná dievčenská izba. Romantická, ale pritom žiadna presladená torta.“ skonštatoval cestou z Pezinka s uznaním Dano, náš dvorný fotograf. Pravdu povediac, izba slečny, ktorá nás k sebe pozvala na návštevu, nás dostala obidvoch.
{R1}
Osemnásťročná Nikola si v podkroví vytvorila svoj originálny svet takmer sama. „No, ja som si niečo vymyslela a rodičia mi to potom pomohli zrealizovať,“ priznáva. Má tu priestor, aký jej môže závidieť väčšina rovesníkov, a navyše sa dostala aspoň o pár metrov ďalej od rodičovskej spálne a spod maminho starostlivého dohľadu.
Povala, pracovňa, telocvičňa, fotoateliér…
„Predtým som mala izbičku dolu pri kuchyni, ale nemala som tam žiadne súkromie,“ vedie nás Nikola hore schodmi do svojho kráľovstva. Zapôsobilo hneď na prvý pohľad. „Naši sa ma snažili odhovoriť, že je to tu pre mňa zbytočne veľké, ale nemali na výber,“ chichoce sa komentujúc náš neskrývaný obdiv.
Za komínom a bielym závesom je Nikolina princeznovská spálňa, s posteľou vyrobenou zo starej skrine: „Tá posteľ je taká moja vysnívaná. Lebo ja som vysoká, tak som si tu vydobyla dva matrace, aby som mala dosť miesta na nohy aj na ruky.“ „Mne sa to zdá veľmi nízko pri zemi,“ nezdieľa dcérino nadšenie mama. „A mne sa tam spí dobre,“ nedá sa dcéra. „Aj tá kožušina je tu veľmi užitočná, lebo občas mám také medvedie vstávanie – ráno sa ledva vykotúľam po štyroch z postele,“ zazubí sa.
Dano Veselský
Dano venoval prvé zábery posteli: „Je tak esteticky rozhádzaná – také fajn hniezdočko,“ pochvaľoval si. Väčšinu lôžok musí totiž pri fotení aj upraviť, ale pri tomto sa mu to nežiadalo. „S tou posteľou čo si porobila?“ zhrozí sa mama. „Ja som to zasa rozhádzala,“ priznáva dcéra bez mučenia. „Mama mi ju ustlala, ale mne sa to tak nepáčilo,“ vysvetľuje nám nonšalantne. „Nedovolila mi ani prezliecť periny, ani nič upratať… vankúš má pomaľovaný…“ posťažuje si starostlivá mama. Lenže vlastný štýl je vlastný štýl, dávame aj s fotografom svorne za pravdu mladej generácii.
Dano Veselský
Dano venoval prvé zábery posteli: „Je tak esteticky rozhádzaná – také fajn hniezdočko,“ pochvaľoval si. Väčšinu lôžok musí totiž pri fotení aj upraviť, ale pri tomto sa mu to nežiadalo. „S tou posteľou čo si porobila?“ zhrozí sa mama. „Ja som to zasa rozhádzala,“ priznáva dcéra bez mučenia. „Mama mi ju ustlala, ale mne sa to tak nepáčilo,“ vysvetľuje nám nonšalantne. „Nedovolila mi ani prezliecť periny, ani nič upratať… vankúš má pomaľovaný…“ posťažuje si starostlivá mama. Lenže vlastný štýl je vlastný štýl, dávame aj s fotografom svorne za pravdu mladej generácii.
„Konštrukciu tej stoličky som našla na povale. V posteli mávam slúchadlá a knihy, – vždy niečo počúvam alebo si čítam, ale nezmestila sa mi sem žiadna skrinka, kam by som si mohla všetky tie veci odložiť. Tak som si vymyslela namiesto nočného stolíka takýto stoličkový vak, do ktorého si všetko hádžem. Aspoň to nie je rozhádzané len tak vedľa postele.“
Dano Veselský
„Konštrukciu tej stoličky som našla na povale. V posteli mávam slúchadlá a knihy, – vždy niečo počúvam alebo si čítam, ale nezmestila sa mi sem žiadna skrinka, kam by som si mohla všetky tie veci odložiť. Tak som si vymyslela namiesto nočného stolíka takýto stoličkový vak, do ktorého si všetko hádžem. Aspoň to nie je rozhádzané len tak vedľa postele.“
Dano Veselský
„Konštrukciu tej stoličky som našla na povale. V posteli mávam slúchadlá a knihy, – vždy niečo počúvam alebo si čítam, ale nezmestila sa mi sem žiadna skrinka, kam by som si mohla všetky tie veci odložiť. Tak som si vymyslela namiesto nočného stolíka takýto stoličkový vak, do ktorého si všetko hádžem. Aspoň to nie je rozhádzané len tak vedľa postele.“ 🙂
Nikolini rodičia kúpili starý dedinský dom, keď bola ešte malá – vtedy tu bola typická povala, plná rôznych „vecí, čo sa ešte zídu“, aj jednoznačných harabúrd. Dom zrekonštruovali, niečo dostavali, a z povaly sa stala pracovňa domáceho pána. Ten však časom zistil, že takéto vysunuté pracovisko má aj svoje nevýhody, a keď už mal behania hore-dolu po schodoch naozaj dosť, presťahoval sa na prízemie, bližšie k zákazníkom zvoniacim pri bránke. Bolo to podstatne praktickejšie pre otca a ako sa neskôr ukázalo, tento krok ocenila aj dcéra. Medzitým však bola povala ešte chvíľu územím nikoho, na ktorého ďalšom osude sa rodina akosi nevedela dohodnúť. Rodičia tu chceli urobiť napríklad miesto na odkladanie sezónnych vecí, mama tu mala svoju „telocvičňu“… „Na jeseň som tu fotila kamarátku a vtedy som si všimla, že je to naozaj pekný priestor a že by z neho mohla byť perfektná izba,“ uzatvára pestrú históriu podkrovia jeho nová obyvateľka. Cez zimu teda plánovala, hľadala inšpirácie na internete a „lámala“ rodičov, a na jar sa pustila do práce. „Toľko sme ju prehovárali, ale ona má vo všetkom svoju hlavu,“ posťažuje si mama. „Myslím, že teraz je to tu využité lepšie než predtým,“ nedá sa Nikola, „ja mám pokoj od vás a vy odo mňa,“ uškrnie sa.
Kedysi tu mal otec pracovňu, už dlho však bola táto časť podkrovia v dome prázdna. Teraz ju okupuje Nikola: „Bolo mi ľúto, že taký úžasne veľký priestor je nevyužitý. Nič tu nebolo, len sa tadeto prechádzalo do izieb mojich dvoch bratov. To, že mi teraz chodia cez izbu, mi vôbec neprekáža – je to len dvakrát za deň, ráno do roboty a večer z roboty. A aj to ešte ráno väčšinou spím.“
Dano Veselský
Hoci vyzerá, že už má niečo za sebou, zrkadlo je úplne nové. „Nikdy som nemala veľké zrkadlo, tak som si to teraz takto pekne vykompenzovala – toto je úplne kráľovské. Aj pred ním trávim dosť času. Mám k nemu taký srdcový vzťah,“ potmehúdsky sa usmieva Nikola. |
Parádne zrkadlo objavila Nikola v obchode celkom náhodou. „Hneď som povedala, že ho berieme. Ledva sa nám zmestilo do auta, a doma som zas nevedela, kam ho zavesím. Lebo tu nie je ani kúsok rovnej steny. Keď sme ho priniesli, opreli sme ho o komín – akože zatiaľ, kým mu nájdeme nejaké miesto. A odvtedy tu takto stojí.“ |
Letné sídlo?
Základ romantickej atmosféry podkrovnej izby položili staré trámy – bol by hriech skrývať ich. Veď sa na nich kedysi domáci aj narobili, pri rekonštrukcii ich museli vyčistiť, napustiť proti červotočom, namoriť… Na rozdelenie priestoru ozaj kráľovských rozmerov využila Nikola závesy domácej výroby. „Rodičia uvažovali aj nad nejakou pevnou priečkou, aby izbu oddelili od dverí do novej časti domu a od schodiska, ale podľa mňa by sa tým celý priestor zničil, keby sa takto rozdelil. Lebo práve tým je pekný, že je taký veľký a otvorený, a pritom členitý. Navyše takto lepšie vynikne trámová konštrukcia.“ „A keď ju to tu omrzí, tak dáme závesy preč a všetko sa ľahko uvedie do pôvodného stavu,“ pridáva svoj pohľad na výhody závesových priečok mama. Ako obvykle, dcéra má na vec iný názor: „Prečo by ma to malo omrzieť? Ale dá sa to jednoducho preorganizovať nejako inakšie, to je výhoda.“
Jedna stolička bola čierna, druhá hnedá. Natreli ich teda nabielo a ušili im ladiace čalúnenie. Hoci má mama výhrady k dokonalosti vyhotovenia, laické oko na ňom chybu nenájde. „Rodičia sú naozaj šikovní,“ uznáva Nikola. „Bohužiaľ, ja som to po nich nezdedila. Aj som mala nejaké pokusy na šijacom stroji, ale po prvom zlyhaní som to vzdala.“
Dano Veselský
Chaise longue oproti posteli je jedným z mála nebielych kusov nábytku v Nikolinom podkroví. „Bielu mám rada. Je taká čistá, preto sa mi páči,“ vysvetľuje jeho obyvateľka. „Ale keby ste sa ma spýtali pred troma rokmi, tak by som bielu medzi obľúbenými farbami asi vôbec nespomenula – vtedy som chcela mať všetko čo najfarebnejšie. Teraz som tu do toho taká zaľúbená, ale uvidí sa, kedy ma toto biele obdobie prejde.“
Terajšia gymnazistka by sa raz chcela venovať foteniu. Estetické cítenie určite má.
Dano Veselský
Nevýhodou Nikolinho nového sídla je, že je to zatiaľ len sídlo letné. Nie je tu totiž vyriešené kúrenie. „Kedysi tu boli elektrické konvektory,“ spomína mama, „ale to sa ešte dalo elektrinou kúriť. Teraz už je to veľmi drahé.“ Nikole by sa páčilo, keby na komín v strede izby pripojili liatinovú piecku, tento nápad jej však rodičia neschválili – kombinácia pevného paliva a bielych závesov sa im totiž nezdala najšťastnejšia.
„Nikolka nie je veľmi poriadkumilovná,“ prezrádza mama. „Ale ona tvrdí, že v tom svojom bordelíku si vždy nájde, čo potrebuje.“ „Veď preto to mám vyriešené tak, ako to mám,“ má opäť dcéra vlastný názor. „Predtým, v malej izbe, bolo všetko na kope, tam bolo neporiadok hneď vidno. Ale tu sa tak nejako stratí. A načo potrebujem mať poriadok napríklad v posteli?“ |
„Obľúbené miesto? Asi najviac času trávim na sedačke s notebookom na kolenách, ale najobľúbenejšia je určite posteľ,“ priznáva vzhľadná slečna (inak Miss Pezinok a Miss foto Bratislava). |
„Truhlicu sme priniesli z chaty. Určite je poriadne stará – otec povedal, že je vojenská, tak jej tak hovorím. Na burze som si k nej kúpila zámok a používam ju na veci, ktoré by mamina nemala vidieť. Lebo mamina nájde občas aj to, čo by nemusela, takže som sa takto zabezpečila. A ja ju tiež radšej neotváram…“ zazubí sa Nikola na mamu. |
1107225 |
„V lete je mi tu dobre, teplo mi nevadí, ale keď sa vonku viac ochladí, je tu dosť zima. Aj keď je pod nami kozub, v ktorom sa od jesene kúri a cez schodisko mi ide trochu tepla aj sem hore, na tých pár najchladnejších mesiacov som sa musela presťahovať dolu do tepla,“ konštatuje Nikola trochu sklamane. „No časom možno aj to kúrenie nejako vymyslíme,“ dodáva jej optimizmus mama.
Jedna stolička bola čierna, druhá hnedá. Natreli ich teda nabielo a ušili im ladiace čalúnenie. Hoci má mama výhrady k dokonalosti vyhotovenia, laické oko na ňom chybu nenájde. „Rodičia sú naozaj šikovní,“ uznáva Nikola. „Bohužiaľ, ja som to po nich nezdedila. Aj som mala nejaké pokusy na šijacom stroji, ale po prvom zlyhaní som to vzdala.“
Dano Veselský
Vysoký stolík bol pôvodne podstavcom na výrobu keramiky – Nikola ho zachránila pred vyhodením do kontajnera pred ĽŠU, keď ju likvidovali. „Brigádovala som vedľa v kaviarni, a keď som videla, ako to všetko vynášajú, hneď som volala otcovi, nech zoberie auto a príde. Veď by to bola škoda, keby sa to zariadenie zničilo. Pôvodne som mala v pláne pridať k vysokému stolíku barovú stoličku – mala by som tu také vysoké sedenie, taký pracovný kútik, ale zatiaľ sa to nepodarilo.“ Stolík so škatuľovými nohami pri sedačke je z rovnakého zdroja – pôvodne bol hrnčiarskym kruhom.
Za pár drobných a plechovku farby
Pri zariaďovaní prejavila Nikola poriadnu dávku fantázie aj praktického uvažovania. Využila dostupný materiál aj starý nábytok, niečo prispôsobila, niečo len natrela (biela farba je tu jasným jednotiacim elementom). „Pozvláčala som sem, čo sa dalo a skade sa dalo. Vlastne všetko, čo tu je, už bolo určené na vyhodenie. Jednotlivé kusy sú len zreparované alebo prerobené. Iba zopár kúskov je tu nových – napríklad sedačka je z Ikey.“ Aj vďaka tejto originálnej metóde zariaďovania sa tu takmer ku každému kusu nábytku viaže aj spomienka alebo príbeh: „Vešiak je z burzy na Červenom Kameni a keby ste videli, ako vyzerali tie stoličky, keď sme ich doniesli…“ Tak tomu hovorím interiér, na ktorom sa odrazila osobnosť obyvateľky.
Závesy domácej výroby využila Nikola na rozdelenie veľkej miestnosti, aj na oddelenie úložných priestorov. „Všetky steny sú tu šikmé, takže sa sem nedala dať klasická veľká skriňa,“ vysvetľuje.
Dano Veselský
Závesy domácej výroby využila Nikola na rozdelenie veľkej miestnosti, aj na oddelenie úložných priestorov. „Všetky steny sú tu šikmé, takže sa sem nedala dať klasická veľká skriňa,“ vysvetľuje.
Dano Veselský
Poháre začala zbierať už dávno. „Mám totiž veľmi rada kávu, ale času je väčšinou málo, tak si ju brávam so sebou, do papierového pohára. Ten som si vždy doniesla až domov a položila ho ešte v mojej starej izbe na poličku. Teraz to už prerástlo priam do zberateľskej vášne – odvšadiaľ si nosím papierové poháre, a už nielen od kávy. Som tým úplne posadnutá. A k mnohým sa mi viažu spomienky – kde som bola, čo sa tam stalo…“
Dano Veselský
Poháre začala zbierať už dávno. „Mám totiž veľmi rada kávu, ale času je väčšinou málo, tak si ju brávam so sebou, do papierového pohára. Ten som si vždy doniesla až domov a položila ho ešte v mojej starej izbe na poličku. Teraz to už prerástlo priam do zberateľskej vášne – odvšadiaľ si nosím papierové poháre, a už nielen od kávy. Som tým úplne posadnutá. A k mnohým sa mi viažu spomienky – kde som bola, čo sa tam stalo…“
S náročnejšími prácami pomáhali rodičia – ušili závesy, očalúnili stoličky, ocino dal dokopy posteľ… „Ja by som to nezvládla,“ priznáva Nikola. „Ja som bola taký art director – len som povedala, že toto pôjde sem, toto tam a ocino s maminou to porobili. Teda väčšinou, samozrejme, že na niečom som sa podieľala aj ja. Hlavne na takých jednoduchších prácach ako natieranie. Lebo vlastne nič z toho, čo tu vidíte, nebolo pôvodne biele. A potom som ešte dva týždne chodila celá od farby, taká som ja šikulka,“ .
Vysoký stolík bol pôvodne podstavcom na výrobu keramiky – Nikola ho zachránila pred vyhodením do kontajnera pred ĽŠU, keď ju likvidovali. „Brigádovala som vedľa v kaviarni, a keď som videla, ako to všetko vynášajú, hneď som volala otcovi, nech zoberie auto a príde. Veď by to bola škoda, keby sa to zariadenie zničilo. Pôvodne som mala v pláne pridať k vysokému stolíku barovú stoličku – mala by som tu také vysoké sedenie, taký pracovný kútik, ale zatiaľ sa to nepodarilo.“ Stolík so škatuľovými nohami pri sedačke je z rovnakého zdroja – pôvodne bol hrnčiarskym kruhom. |
Za šikminou podhľadu na konci schodiska sa skrývajú police – ako inak, za závesom, nie za dvierkami. |
