Pod kostolnou vežou
Nenápadný dom je dobre ukrytý pred pohľadmi náhodných okoloidúcich. Ak nezídete z hlavnej cesty na poľnú cestičku medzi záhradkami, unikne vám. Napriek tomu, že svojim majiteľom slúži len necelé dva roky, pri pohľade na stavbu s červenou strechou a gotickou vežičkou kostola v pozadí sa zdá, akoby tu stál od nepamäti.
Hneď pri bránke nás víta sympatická pani majiteľka, a hoci nás pozýva dovnútra, ani veľmi nenástojí, keď odmietame – krásne letné počasie láka skôr na prehliadku okolia. Sama isto vie, že rozľahlá záhrada tvorí možno polovicu neopakovateľnej atmosféry, ktorou dýcha dom i jeho okolie. Zatiaľ čo sa naše nohy zabárajú do poctivo vypestovaného trávnatého koberca, na ktorom sa mihajú tiene stromov kývajúcich sa v miernom vánku, domáca pani začína rozprávať príbeh neobyčajnej stavby.
Na záhrade u starej mamy
„Výber lokality bol jednoduchý – učarovala nám záhrada starých rodičov. Dom sme situovali tak, aby jej pôvodný charakter ostal zachovaný, vyrastené stromy, členenie,“ opisuje, zatiaľ čo si obzeráme stavbu zo všetkých strán. Dom sa rozprestiera na západnom okraji plochého návršia, ktoré sa po niekoľkých metroch prudko zvažuje do všetkých svetových strán. Na pozemku vyrástli štyri prepojené objekty: prvým od západu je prístrešok na auto, naň nadväzuje dielňa s pultovou strechou a štvorcovým pôdorysom 6 × 6 m a cez ustúpenú vstupnú halu hmota prerastá do samotného obytného objektu s obdĺžnikovým pôdorysom 9 × 12 m. „Výber architekta bol priam daný – brat je architekt, takže nebolo treba veľmi špekulovať,“ usmieva sa majiteľka. I keď guľatú pečiatku má len on, architekt Bohdan Špaček nikdy nezabúda uvádzať sestru a švagra ako spoluautorov celého projektu. Ich nápady, potreby i námety tvorili dôležitú súčasť celého navrhovania i samotnej stavby. Keďže peňazí veľa nebolo, veľký diel práce vykonali investori svojpomocne. „Napríklad všetky drevené podlahy vyrobil manžel na kolene. Drevenú trámovú konštrukciu takmer tiež, len na ňu nebol sám,“ rozpráva pani domáca. Zvolená technológia i konštrukcia takémuto riešeniu nahrávali.
Jednoduché tvaroslovie
Dom navonok pôsobí ako z rozprávky; obdĺžnikový pôdorys zastrešený sedlovou strechou s červenou pálenou škridlou odkazuje na tradičnú výstavbu. To už sa postupne presúvame dovnútra a odhaľujeme tajomstvá jeho konštrukcie. Neboli sme ďaleko od pravdy – tradícia je tu živá, ibaže inak, než by sa na prvý pohľad zdalo. Cementotrieskový exteriérový obklad ukrýva konštrukciu typickú skôr pre historické nemecké stavby či staré tatranské hotelíky, aj keď tu je typické hrázdenie ukryté pod vonkajším obkladom. Všetky objekty majú nosnú drevenú konštrukciu – smrekové trámy a stĺpy spojené čapmi a zavetrené vzperami. Krov sedlovej strechy tvorí zavetrená séria väzníkov osadená na „hranol“ prízemia.
Pod sivou šupkou cetrisiek sa znútra ukrývajú neomietané steny z nepálenej tehly. „Tu sme možno mohli zvoliť iný spôsob výmurovky – drevo totiž stále pracuje, a preto sa uvoľňujú škáry v tehlových stenách. Nabudúce by sme murovali až za drevom, tak aby tehly neboli zovreté v drevených trámoch,“ dopĺňa skúsenosti z výstavby investorka. Ďalšiu vrstvu obvodových stien tvorí zateplenie z minerálnej vlny s hrúbkou160 mm, zvonka chránené fóliou z materiálu TYVEK a spomínanými cementotrieskovými doskami. Dielňa so vstupnou halou majú extenzívnu zelenú strechu s vysadenými skalničkami, parkovacie státie a kôlňa sú zastrešené dutinkovým polykarbonátom (Lexan). Podlahy sú rovnako ako steny drevené alebo keramické, v časti stavby – v dielni – je hladený betón. V zimnej záhrade a vo vstupe použili na zemi prírodnú bridlicu. Jednoduchú hmotu stavby zvonku rozbíja len zimná záhrada otvorená až do krovu – sklenené dvere dopĺňa zasklené zastrešenie v línii strechy.
Hlavne otvorene
Keď nazrieme do interiéru, hneď na prvý pohľad je jasné, že domáci nepatria medzi tých, čo hromadia nepotrebné rárohy či zbytočný nábytok. Prekvapia otvorené priestory s jasne čitateľnou konštrukciou a úplne šokuje absencia televízora. Zato poteší prítomnosť klavírneho krídla v rohu, v tesnej blízkosti zimnej záhrady. V prízemí sa okrem hlavného obývacieho priestoru s jedálňou nachádza aj voľne prepojená kuchyňa, a tiež kúpeľňa a toaleta, technická miestnosť, zázemie a budúca pracovňa. Nenápadným detailom, ktorý má mimoriadny vplyv na vnútornú klímu stavby, sú vstupy otvorené takmer na všetky svetové strany. Do domu sa dá vojsť hlavným vchodom, zozadu zo záhrady, cez zimnú záhradu aj cez dvere na východe, ktoré vedú na terasu v tieni vysokých stromov. Prirodzené vetranie je tak vždy zaručené a účinné.
{R1}
Majitelia sa netaja skutočnosťou, že dom vyrástol vo veľkej miere svojpomocne. Donedávna obývali len dolné podlažie, detské izby na poschodí i rodičovská spálňa sú výsledkom len nedávnych dokončovacích prác. A sú si dobre vedomí, že práca na dome sa neskončí nikdy: „Trošku ma mrzí, že obklad západnej fasády je teraz trocha smutný,“ ukončuje domáca pani. „Všetko drevo sme ošetrili rovnakým náterom, len iným odtieňom. Západný štít je však viac vystavený pôsobeniu dažďa a slnečného žiarenia, preto musel byť už niekoľkokrát prebrúsený a znova natretý,“ vysvetľuje architekt. „Rozdiel je aj v materiáli – dielňa je obložená červeným smrekom, štíty obyčajným.“
Vo zvonoch
Končí sa aj naša návšteva. Ešte skontrolujeme niekoľko záhradných zákutí, ktoré tak rady využívajú dcéry majiteľov na svoje hry, poobdivujeme „motýľovník“, citrusy a najmä detské ihrisko, ktoré taktiež vyrástlo pod šikovnými rukami pána domáceho. S posledným zavŕzganím záhradnej bránky sa rozoznejú zvony blízkeho kostola a my si do redakcie okrem krásnych fotografií odnášame priam mystický pocit voľnosti, harmónie a súzvuku s miestom, domom i jeho obyvateľmi.