Poschodová detská izba (video)
Ktoré dieťa nad desať rokov by netúžilo po vlastnom kútiku niekde vo výške, kam nedohliadne pozorné oko rodičov, nedoľahne hlas súrodenca, kde je človek utajený, a predsa má prehľad o všetkom okolo? O takom niečom sníva asi každé. Galéria či veľká posteľ na poschodí však nemôže byť v každej izbe. Ak by bola nevhodne umiestnená alebo priveľká, mohla by detskú izbu premeniť na temnú kobku či priúzky vagón.
Je pravda, že spanie na galérii sa nehodí do každej miestnosti. Jedenásťročná Anetka však mala šťastie – do jej detskej izby sa podobná konštrukcia priam pýtala. I keď nie každý tento tichý hlások počul… „Nad touto detskou izbou som si lámala hlavu dosť dlho,“ spomína naša stála spolupracovníčka, dizajnérka Jasna Opavská. „Miestnosť je totiž pomerne úzka a zároveň veľmi vysoká – v najvyššom mieste má až 4,2 metra. Od začiatku ma preto lákalo vytiahnuť zariadenie do výšky. Najmä Anetkina mama sa však najskôr tejto myšlienke bránila. Bála sa, že to izbu priveľmi uzavrie a že sa svetlá miestnosť zmení na depresívnu kuticu – nízku a tmavú,“ vysvetľuje dizajnérka. {R1}
Pozrite si VIDEO novej detskej izby
Našťastie sa myšlienka spania na poschodí natoľko zapáčila mladej slečne, že spolu s Jasnou časom presvedčili aj mamu. Ani mamine čierne predpovede sa napokon nenaplnili, pretože izba bola na takúto konštrukciu nielen dostatočne vysoká (posteľ je vo výške 2,2 metra nad zemou, čo je pohodlná podchodná výška; izby v bežných bytoch sú často len o 30 centimetrov vyššie), ale aj dostatočne svetlá. „Miestnosť bola predtým až privysoká, takže jej proporcie nepôsobili príjemne. Konštrukcia drevenej galérie s veľkou posteľou ju preto neznehodnotila, práve naopak, zútulnila ju. Teraz je tu malý apartmánik – dolu má slečna priestor na učenie aj pre návštevy, hore zasa skrytý, súkromný kútik len pre vyvolených. Práve posteľ pod stropom je nakoniec na tejto izbe to najzaujímavejšie. Dáva jej šmrnc,“ uzatvára Jasna.
Malá izba, aj keď nezvyčajne vysoká, nestačila svojimi odkladacími priestormi – školáčka potrebovala viac miesta na knižky a počítač. Navyše, zariadeniu chýbala iskra. |
Trápenie so šťastným koncom
Izba je, samozrejme okrem postele, zariadená sektorovou skladačkou – skrinková zostava aj študentské pracovisko sú vyskladané z nábytku dostupného na našom trhu. Posteľ na galérii sa však robila na mieru – a nebol to nepodstatný diel práce. „Nerodilo sa to ľahko,“ priznáva autorka návrhu. „V niečom zlyhali dodávatelia a niečo jednoducho trvalo dlho preto, lebo veci sa museli dobre premyslieť,“ vysvetľuje. Galéria s posteľou nie je obyčajným kusom nábytku, a tak bolo potrebné ju nielen vymyslieť priestoru presne na mieru, ale musela byť aj dostatočne únosná, pohodlne a prakticky prístupná a, samozrejme, bezpečná. „Keď sa vymýšľa niečo nie celkom bežné, zvyčajne to chce viac času,“ vraví dizajnérka. „Treba všetko domyslieť do detailov – vymyslieť konštrukciu a ukotvenie, zvoliť vhodné rozmery a umiestnenie, vybrať drevo.“
Návrh Jasna niekoľkokrát konzultovala s investormi aj so stolárom, aby vychytali čo najviac detailov. „Napríklad zábradlie som pôvodne navrhla nižšie – také, aby slečna nespadla, keď spí alebo na posteli sedí,“ spomína. „Na mamin podnet je však nakoniec vyššie, aby bolo dievčatko v bezpečí, aj keď sa napríklad v noci na posteli postaví a správne sa v priestore nezorientuje.“ Zariaďovanie detskej izby teda nebolo otázkou niekoľkých týždňov, ako sa pôvodne plánovalo, ale mesiacov. Anetka aj mama však boli, našťastie, trpezlivé a všetko nakoniec dobre dopadlo – posteľ bezpečne tróni na svojom vyvýšenom mieste a Anetka, mama aj Jasna sú spokojné: „To, čo bolo z celej izby najťažšie, je napokon aj najkrajšie,“ mieni dizajnérka.
Farby aj na druhý pohľad
Ako zvyčajne, aj pri plánovaní Anetkinej izby priniesla Jasna na jedno z prvých stretnutí rôzne katalógy detského a tínedžerského nábytku – Anetka mala 11 rokov a viac než bábiky ju už začínali zaujímať tajnosti s kamarátkami. „Presne si pamätám, ako rázne odmietla všetko ružové a romantické àla malá princezná,“ usmieva sa dizajnérka. „Mama aj ja sme sa pokúšali dotlačiť ju k stredomorskej farebnosti a patinovanému nábytku. Slečna však presne vedela, že toto nechce.“ Nakoniec padlo rozhodnutie: pomerne striedmy nábytok, od ktorého sa odvíjala aj farebnosť celej izby – modrá a krémová. „Modro-krémová je pokojná, možno na prvý pohľad nevýrazná, ale podľa mňa je to kombinácia, ktorú človek ocení časom. Nie je síce na prvý pohľad taká atraktívna ako napríklad oranžovo-zelená, kombinácie atraktívne na prvý pohľad sú však zároveň pomerne dynamické až agresívne, čo nie každému vyhovuje. Navyše, pri výraznej kontrastnej farebnosti, ktorá zaujme na prvý pohľad, hrozí, že sa rýchlo zunuje,“ vraví dizajnérka.
Jasna teda Anetku na iné farby neprehovárala. Voľba farby je totiž veľmi individuálna a pre interiér aj jeho užívateľa zároveň veľmi dôležitá. Práve od farebnosti totiž vo veľkej miere závisí, akým dojmom bude miestnosť pôsobiť aj ako sa v nej bude jej obyvateľ cítiť. „To, aké farby sú človeku v interiéri príjemné, závisí napríklad aj od povahy a táto pokojná a jemná farebná kombinácia podľa mňa Anetku celkom vystihuje. Je to totiž zvláštna, podľa mňa výnimočná slečna, takže je prirodzené, že rovnako zvláštna je aj jej detská izba. Navyše sme sa vo výbere jednoznačne zhodli,“ dodáva Jasna s úsmevom.
Článok bol uverejnený v časopise Môj dom