Priestor rozumu a citov
Ona a on sú základom rodiny, on a ona vytvárajú domov. Ten správny domov by mal mať trochu z nej a trochu z neho. V dome, ktorý sme navštívili, sa stretli história a súčasnosť, muž a žena, rozum a cit. A v spoločnom priestore našli rovnováhu.
Ona priam srší energiou, je spoločenská, má rada históriu aj originálne módne výstrelky, všetko, čo vyčnieva z radu a vymyká sa stereotypom. Rada sa obklopuje maličkosťami, ktoré zútulnia priestor a miestnosti dodajú originalitu. On je mierny a vyrovnaný, má rád poriadok a logiku vecí, dizajn je preňho kompromisom medzi kreativitou a ráciom. A ich spoločný dom je kompromisom medzi ženským a mužským prístupom, je výsledkom stále sa opakujúceho súperenia protikladov a nachádzania rovnovážneho stavu niekde medzi nimi.
Obaja majú blízky vzťah k umeniu – ona je reštaurátorka, on grafický dizajnér, a obaja, pôvodom z mesta, našli zaľúbenie v živote na vidieku. Starý dom neďaleko Bratislavy kúpili v roku 1975 a pôvodne tu plánovali tráviť chalupárske víkendy. Mestskému človeku predsa pohyb a čerstvý vzduch prospejú. Dom bol naozaj v zlom stave, a tak bolo treba vymeniť krov aj podlahy, zatepliť steny, dokonca zbúrať a nanovo postaviť niektoré múry…
Postupne prerábali a vylepšovali, a na chalupe trávili čoraz viac času. Páčila sa im tá zmena – otvoríte bránu, a ste v inom svete. Na vidieku je svet trochu iný, čas akoby tu plynul pomalšie –a človek si všíma detaily, ktoré sú pre plnohodnotný život dôležité. Napríklad kedy ožltnú polia s repkou olejnou alebo kedy vypučia na stromoch listy. Akosi intenzívnejšie prežíva vzťahy medzi ľuďmi, všíma si priateľstvo medzi psom a mačkou… Spočiatku bol dom na vidieku iba občasným únikom, ale časom sa cestovanie medzi dvoma rozdielnymi svetmi stalo každodennou súčasťou ich života. Stále ho však vnímajú rovnako intenzívne a rovnako pozitívne. Teraz by sa už späť do mesta nevrátili.
Vidiecky dom sa teda najprv zmenil na chalupu, s postupom času sa však opäť stal domom. Aj keď tu trvalo žijú iba traja ľudia a dom je relatívne veľký, obývaný je celý, a každý priestor sa využíva iným spôsobom. Dom už má svoj vek (podľa dátumu na stropnom tráme bol postavený v roku 1868), noví majitelia tu však nechceli vytvoriť skanzen, ale miesto na bývanie.
Dispozičné riešenie
Dispozícia domu vychádza z pôvodného členenia, ktoré je typické pre mnohé oblasti slovenského vidieka – v smere od ulice boli za sebou radené predná izba, pitvor a čierna kuchyňa, zadná izba, a ďalej hneď za domom pokračovali pozdĺž dlhého a úzkeho dvora maštale, chlievy a ostatné hospodárske priestory. Noví majitelia zachovali vonkajší vzhľad domu aj „vláčikovité“ radenie miestností – napokon dlhý a úzky pozemok, zovretý medzi susednými domami, ani nedáva veľa možností na iné riešenie.
Funkcie jednotlivých miestností však zmenili podľa svojich osobitých potrieb, bez obmedzujúceho klišé a falošného viazania sa konvenciami. „Jednosmernosť“ dlhého a úzkeho domu však potláča vertikálne členenie v rámci daného priestoru – podkrovie je zobytnené, nie je však priebežné, ale jednotlivé priestory prízemia sú tesne previazané (opticky, funkčne, aj vlastnými drevenými schodmi) s časťou podkrovia nad nimi. Zaujímavé je striedanie vysokých priestorov otvorených do krovu a častí domu využívaných v dvoch úrovniach – prízemí a podkroví. Tento rytmus zdôrazňujú aj opakujúce sa priehľady a optické prepojenia medzi spodnou a hornou úrovňou domu.
Do domu vojdete aj dnes rovnako ako pred sto rokmi – bránou z ulice do úzkeho dlhého dvora, z dvora do pitvora a z pitvora do kuchyne. Vlastne z pitvora sa stala predsieň, čo je však viac-menej len otázka slovotvorby a dlažby. Čierna kuchyňa neprišla celkom o svoj široký lievikovitý komín, avšak keď zodvihnete hlavu, neuvidíte nebo lemované začadenými stenami, ale naskytne sa vám pohľad do podkrovia. Táto časť podkrovia patrí panej domu, ktorá je rada v spoločnosti. Cez svoj „komín“ môže byť v kontakte s každým, kto je v hlavnej spoločenskej časti domu, a tak sa vám môže ľahko stať, že ak sa čosi opýtate v kuchyni, odpovie vám „hlas zhora“.
Spôsob používania tzv. prednej izby, ktorej hlavnou úlohou bolo „reprezentovať“ a ukazovať sa návštevám, novým majiteľom nevyhovoval. Potrebovali dom, v ktorom by mohli bývať a venovať sa tomu, čo radi robia, a tak sa z „prednej izby“ stala trochu netradičná „pánska izba“. Biliardový stôl, terč na šípky, hory kníh a časopisov a pohodlné kreslo, mapy exotických krajín, zbierka miniatúrnych fľaštičiek na whisky… to sú veci, ktoré dokážu pánov potešiť. V každom mužovi totiž ostáva kúsok chlapca, ktorý potrebuje romantiku, hry a sny. A pána domáceho ani pánov kamarátov pri ich pánskych záležitostiach vôbec neruší hluk z ulice za „prednými oknami“ (aj keď sa tu hlučnosť vďaka novým plastovým oknám podstatne znížila).
Zadná izba bola, a aj ostala, centrom spoločenského aj rodinného života. Na túto úlohu ju predurčuje jej blízkosť pri kuchyni a aj kontakt s dvorom. Jej dominanta – centrálne umiestnený veľký jedálenský stôl je priam symbolom príjemných chvíľ strávených pri dobrom jedle, s priateľmi a blízkymi. V lete preberá túto významnú spoločenskú funkciu dvor, ktorý sa zmení na kvetmi obsypanú terasu zariadenú záhradným nábytkom.
Zadnou izbou (teraz zmenenou na jedáleň) kedysi končila obytná časť domu. Hneď za ňou nasleduje komora na uskladnenie potravín (táto miestnosť mala rovnakú funkciu asi odjakživa), z ktorej je zároveň drevenými schodmi prístupné podkrovie v prednej časti domu. Okolo kúpeľne vedľa komory sa dá prejsť do druhej, relatívne samostatnej časti domu. Tu je kráľovstvo domáceho pána – dolu obytný priestor s pohodlnými sedačkami a televízorom, čiastočne otvorený do podkrovia, na poschodí pracovňa opticky prepojená so spodnou časťou priestoru. Domáci pán, ktorý potrebuje svoje súkromie a pokoj na prácu, tu nájde útočisko (dokonca s vlastným vstupom zo dvora), keď má napríklad jeho manželka v prednej časti domu svoj „babinec“.
Posledná časť domu patrí starému otcovi, ktorý, ak chce, tu má svoje súkromie s vlastnou kúpeľňou, ale zároveň mu spolužitie so synom a nevestou vzhľadom na jeho vysoký vek podstatne uľahčuje život.
O zariadení
Noví majitelia sa nesnažili nasilu urobiť zo starého domu moderný, ale akceptovali jeho vek aj pri výbere zariadenia, jeho štýlu a farebnosti. Tmavé drevené stropy, biele steny a „ľudské rozmery“, keď chlap dočiahne rukou na stropné trámy. V takomto dome si ani nemožno prestaviť nič iné ako dlažbu alebo drevenú podlahu a drevený nábytok s nádychom zašlých čias. Nájdete tu zmes historického zariadenia a jednoduchého, moderného nábytku z prírodných materiálov, ktorý pôsobí neutrálne a svojím vzhľadom nekonkuruje „služobne starším“ súčastiam interiéru.
Originálnou súčasťou zariadenia každej miestnosti sú aj kachle na drevo, ktorými sa dom spočiatku naozaj vykuroval (do podkrovných priestorov sa teplo dostávalo odsúvateľnými priehradkami v drevenom strope). Kachle však vnášali do života nielen romantiku, ale aj problémy. Sálalo z nich príjemné teplo, avšak tento spôsob kúrenia bol časovo náročný (najmä pre toho, koho povinnosťou bolo prikladať) a ťažko regulovateľný – väčšinou bolo v miestnosti buď priveľmi chladno, alebo príliš teplo. Nad romantikou teda nakoniec zvíťazilo praktické riešenie – ústredné kúrenie s plynovým kotlom. Aj v zime tak možno bez problémov využívať všetky priestory domu.
Dom získaval svoju terajšiu podobu postupne a neprestal sa meniť. Stále je čo vylepšovať a dotvárať. Najmä ľudia, ktorí dokážu svoj životný priestor pretvárať vlastnými rukami, mávajú stále nové nápady a neprestávajú snovať plány na jeho vylepšenie a zdokonalenie.