V Číne sú oblasti, kde ľudia stále žijú v jaskyniach, vraví Pavel Dvořák. Meter štvorcový stojí v Šanghaji aj 8 000 eur

Pavel Dvořák je známy ako človek, ktorý Čínu objavuje nielen ako turista, ale aj ako jej dlhoročný obyvateľ. V mestách aj dedinách, v tradičných domoch aj moderných bytoch, cez príbehy bežných ľudí i z vlastnej skúsenosti nazbieral unikátne poznatky o tom, čo pre Číňanov znamená domov.

V rozhovore sme sa rozprávali o rozdieloch medzi európskym a čínskym poňatím bývania, o vplyve filozofie Feng Šuej na domovy, ale aj to, koľko stojí bývanie v Šanghaji a okolí a aký „zakázaný“ prvok si doma vyžiadala manželka.

Pavel, v Číne žijete už viac ako jednu dekádu. Čo vás tam pôvodne priviedlo a čo vás tam napokon udržalo tak dlho?

Začalo sa to dávno, ešte keď som mal ako dieťa spolužiaka kleptomana, ktorý vždy niečo ukradol a daroval to niekomu inému. Takto ku mne doputovala kazeta s filmom Jackieho Chana, ktorý ma úplne fascinoval. Zrodila sa moja vášeň pre Čínu. Pôvodne síce bola len vášňou pre filmy Jackieho Chana, no potom sa ďalej a ďalej rozrastala. Začal som sa postupne učiť čínsky jazyk, najprv ako hobby, neskôr na vysokej škole. Nasledovalo štúdium v Číne, keď mi táto krajina úplne učarovala. Už vtedy som vedel, že nejakú dobu tu určite chcem žiť.

Po škole sa mi podarilo prísť do Číny na obdobie neurčité, ktoré sa postupne stáva obdobím trvalým. Už je to 15 rokov a drží ma tu veľa vecí. Samotná Čína je fascinujúca, rôznorodá a zaujímavá. Oženil som sa a mám tu rodinu, takže, samozrejme, drží ma tu aj láska. Ale aj domov, keďže tu máme vlastný byt, a aj moja profesia. Čína sa stala doslova mojim zamestnaním. Takže tých koreňov postupne zapúšťam viac a viac.

Nechýba vám Slovensko a domov?

Chýba mi veľa aspektov Slovenska, samozrejme. Určite priatelia, rodina aj náš rodinný dom na Slovensku. To bol vlastne životný sen môjho otca, ktorý zrekonštruoval starú roľnícku stavbu v okrese Pezinok. Dom má navyše nádhernú záhradu s príjemným, pokojným prostredím.

Ja žijem v paneláku, a to nie je až také príjemné. Hoci som v Číne býval aj v rodinnom dome, ten pokoj a málo ľudí, čo je pre Slovensko príznačné, mi tu chýba. Tu v Číne je osobný priestor, špeciálne v oblasti, kde bývam, teraz oveľa menší, lebo je tu vyššia hustota obyvateľstva. Ale na druhej strane, keď som na Slovensku, chýba mi Čína.

V ktorých častiach Číny ste počas rokov žili a kde sa cítite najviac „doma“?

Počas štúdia som žil na severe Číny v meste Ta-lien, no išlo len o študentské mesto, ktoré pre mňa nebolo domovom.  Potom sme žili na vidieku na úplnom juhu – juhozápade Číny, v podstate na hranici s Tibetom a Mjanmarskom, v provincii Jün-nan. Tam to pre mňa rozhodne bolo domovom. Cítil som sa tam veľmi dobre, no život tam so sebou prinášal aj veľa nevýhod. Hlavne to bolo strašne ďaleko, čo bolo pre nás dosť nepraktické. Moja žena to zase ako domov nevnímala. Nevedela si úplne zvyknúť na podnebie, ktoré tam je. Bolo totiž veľmi odlišné od Šanghaja a jeho okolia.

Bývali ste teda aj v Šanghaji?

Áno, 10 rokov som žil aj v samotnom Šanghaji a sčasti som to aj tam vnímal ako svoj domov. A teraz žijem približne 100 kilometrov od Šanghaja na vidieku, ale takom oveľa viac zaľudnenom. V podstate ide o satelitné vidiecke oblasti väčších miest. Je to prvýkrát, čo máme svoj vlastný byt, ktorý sme si zariadili podľa seba. Aj na tom odľahlom vidieku sme bývali v podnájme. Tu zažívame intenzívny pocit domova.

Na druhej strane si nemyslím, že domov je viazaný na konkrétne miesto. Skôr na prostredie, ktoré si človek vytvoril a ako sa tam cíti. Čo sa týka fyzických lokácií, domovov môžem mať viacero. Rád sa vraciam na juh aj niekoľkokrát do roka. A vždy, keď sa tam vrátim, je to ako keby som sa vracal domov, podobne ako keď sa vraciam na Slovensko.