Stavanie s láskou a rozumom = stavanie s hlinou

Asi 1/6 ľudí na svete býva v hlinených domoch, pretože hlina je na mnohých miestach ľahko dostupným stavebným materiálom, lacným vďaka svojpomocnej výstavbe. S hlinou sa pracuje pomerne ľahko, záleží len na metóde. Keď raz začnete pracovať s hlinou, už neprestanete, hlina vám prirastie k srdcu. Hlina je prírodný materiál, ktorý vytvára pre človeka príjemné a zdravé prostredie. V súčasnosti, keď sa viac prihliada na energetickú stránku výroby stavebného materiálu, hlina vyhráva na celej čiare, vďaka svojej veľmi nízkej spotrebe energie pri výrobe a doprave. K nesporným výhodám hliny patrí aj ľahká recyklovateľnosť, čiže možnosť vrátiť hlinu priamo do prírody.

Odborníci vedia, že hlina má toľko výnimočných vlastností, že dokáže byť alternatívou k mnohým v súčasnosti bežným stavebným materiálom. Správne navrhnutá hlinená konštrukcia môže akumulovať teplo alebo chlad, môže pôsobiť ako vetrotesná vrstva, ako parobrzda, alebo ako hmota, ktorá pohltí nadmernú vlhkosť a neskôr ju odovzdá do prostredia. Hlina môže slúžiť ako nosná konštrukcia aj ako estetický prvok. Často sa používa v kombinácii s drevom a slamou, pretože dokáže ochrániť celulózu absorpciou nadbytočnej vlhkosti. Zároveň je ochranou proti požiarom. Hlina pohlcuje škodlivé výpary a masívne hlinené konštrukcie dokážu pohltiť nielen hluk (zvuková izolácia), ale napríklad aj mikrovlnné telefónne signály, takže dochádza k znižovaniu elektrosmogu. Hlina chránená pred dažďovou a vzlínavou vodou rokmi nestráca svoje vlastnosti, je trvalá. A navyše, ak v nej neboli prímesi vápna alebo cementu, je opätovne použiteľná, stačí ju len zmiešať s vodou.

Čo je hlina

Hlina používaná v stavebníctve je zemina, ktorá sa nachádza pod hornou – humusovou vrstvou pôdy a neobsahuje organické látky. Hlina vznikla a stále vzniká zvetrávaním hornín a obsahuje častice alebo zrná rôznej veľkosti od jemných ílových (veľkosť zŕn do 0,002 mm), sprašových (veľkosť zŕn 0,002 až 0,06 mm), až po piesčité (veľkosť zŕn 0,06 až 2 mm). Zemina s časticami väčšími ako 2 mm je už štrkovitá až kamenistá. Pri hlinených stavebných zmesiach je dôležitý pomer ílovitých častí so sprašami a pieskom. Piesok a spraše fungujú ako plnivo, respektíve ostrivo, a íl plní funkciu spojiva. Ílové minerály sa odlišujú od spraší a piesku tým, že medzi časticami ílu doštičkovitého tvaru vzniká elektrické pole, ktoré drží častice pokope – lepí ich. Táto elektrostatická sila vzniká medzi záporným nábojom na plôškach doštičky a kladným nábojom na hranách. Podľa stavby mriežky rozlišujeme tri rôzne skupiny ílových minerálov: kaolinit, ilit, montmorillonit.

145049

Recept na dobrú hlinu

Každá hlinená zmes vyžaduje iný pomer ílu, piesku a vody. Dostatok ílu je nevyhnutný, aby sa zlepil piesok so sprašami. V prípade, že je veľa ílu, zmes pri schnutí praská, pretože íl sa na rozdiel od spraší a piesku zmrašťuje. Pri jadrovej omietke však prasklinky neprekážajú, pretože máme istotu, že zmes je dostatočne ílová a dobre na ňu chytí jemná omietka s väčším obsahom piesku. Piesok by mal byť ostrý, so zrnkami rôznych veľkostí. Vlastnosti hliny, teda pomer základných zložiek, sa dá určiť okrem laboratórneho rozboru mnohými jednoduchými skúškami a metódami, založenými najmä na vizuálnom pozorovaní zmrašťovania, alebo podľa kontroly elasticity a lesklosti.

Medzi prísady, ktoré sa do hliny primiešavajú z dôvodu vystuženiu, patria vlákniny, ako napríklad krátke steblá slamy alebo konope. Prísadou slúžiacou na zvýšenie odolnosti proti erózii dažďovou vodou môže byť aj tekutina z procesu kvasenia zelenej sečky alebo kazeín, ktorý sa používa ako náter. V minulosti ľudia primiešavali do zmesi zvieracie výlučky, ktoré najmä pri kaolinite mnohonásobne zlepšili pevnostné a ohybové vlastnosti. Prísady môžu zvyšovať aj izolačné vlastnosti, preto sa do zmesi primiešavajú odrezky dreva alebo slama. Zaujímavými prísadami sú drobné sušené kvietky šalvie alebo iných byliniek, ktoré v omietkach pôsobia veľmi esteticky a navyše určitý čas aj voňajú. Prísadou, ktorá môže tvoriť 5 % podielu, môže byť aj prírodné farbivo, ktorým možno vytvoriť širokú škálu prírodných farieb. Zmenu farby omietky možno dosiahnuť aj bez farbív, a to využitím farebnosti hliny z rôznych nálezísk. Správnym výberom rôznych nálezísk sa dá vytvoriť farebná škála od bielej, žltej, červenej, až po hnedú, pričom použitie piesku rôznej svetlosti môže tieto farby zosvetliť alebo stmaviť.

Hlina v nízkoenergetických a energeticky pasívnych domoch

Hlina je, pre svoje jedinečné tepelno-vlhkostné vlastnosti, veľmi dôležitá aj pri výstavbe objektov s regulovanou výmenou vzduchu, či už ide o nízkoenergetické alebo pasívne domy. V takýchto objektoch sa v zime a prechodných ročných obdobiach ráta aj s tepelnými ziskmi, ktoré vytvára slnko svietiace južnými oknami dnu. Teplo sa cez deň ukladá do masívnych hlinených konštrukcií, z ktorých v noci pomaly sála do interiéru. Počas horúcich letných mesiacov, zasa opačne, hmota hliny cez deň zabezpečuje príjemný chlad. Vlhkostné vlastnosti hliny umožňujú prijímať vlhkosť obsiahnutú vo vzduchu a v prípade potreby ju odovzdávať naspäť. Hlina zadržiava počas dňa vodné pary vznikajúce pri varení, sprchovaní alebo vyprodukované dýchaním ľudí. Keď je vzduch následkom vetrania a kúrenia suchý, hlina pomaly odovzdáva vlhkosť naspäť do izby. Hlina v obvodovej konštrukcii slúži aj ako parobrzda, pričom je difúzne otvoreným materiálom. Ak sa hlina správne použije, môže zabezpečiť aj vzduchotesnosť. V tom prípade musí byť omietka alebo stena bez trhlín a detaily okien a spojov musia byť vyriešené napríklad pomocou konopnej rohože namočenej do ílovitej hliny.

Vhodnosť hlinených konštrukcií pre nízkoenergetické objekty

Pre stavbu nízkoenergetického domu sa často používa hlina v kombinácii s ďalšími prírodnými stavebnými materiálmi (drevo, slama, trstina, vlna atď.), ktoré môžu ešte zlepšiť vynikajúce vlastnosti hliny. Voľba konštrukcie závisí od mnohých faktorov. Medzi najdôležitejšie patrí dobrá vnútorná klíma, t. j. tepelná pohoda, správna vlhkosť, dobré tepelnoizolačné vlastnosti, akumulácia tepla. Voľba konštrukcií závisí aj od dostupnosti materiálov.

Ubíjaná hlina – hlina sa ubíjaja „žabou“ do posuvného debnenia. Postupne sa vytvárajú 10-centimetrové vrstvy hliny s menším obsahom ílu. Zmes musí byť pri práci mierne vlhká. Takáto stena má podobné pevnostné vlastnosti ako betón. Ubíjaná hlina je vhodná pre obvodové steny, ale aj vnútorné akumulačné priečky. Stena s hrúbkou asi 0,5 m má U približne 2 W/m²K, takže na dosiahnutie štandardu nízkoenergetického objektu je potrebné stenu zvonku zatepliť dodatočnou izoláciou v hrúbke asi 20 cm. Ako izolácia sa môžu použiť napríklad trstinové rohože, drevovláknité dosky alebo rozvláknená celulóza. Pri ubíjaných a murovaných stenách je potrebné riešiť odstránenie tepelného mosta medzi základom, stenou a podlahou. Najjednoduchšie riešenie poskytuje zateplenie až do nezamŕzajúcej hĺbky a dobré odizolovanie podlahy. Ubíjaná hlinená stena pôsobí esteticky zaujímavo ako vnútorná akumulačná stena, prípadne ako stena medzi domom a zimnou záhradou. Svoje miesto si nájde aj v tých častiach domu, ktoré nepatria do izolovanej a vykurovanej časti, ale sú orientované na slnečnú stranu, ako napríklad predstavená zimná záhrada, slnečná herňa alebo letná kuchyňa.

Ubíjaná hlinená podlaha. Realizuje sa najmä vtedy, keď chceme masívnu akumulačnú prírodnú podlahu, ktorá umožňuje, aby vlhkosť mohla zo spodných vrstiev prechádzať do interiéru. Je vhodná pre nové domy, stavané s ohľadom na ekologickú stopu. Využitie nájde aj pri rekonštrukciách domov, ktoré nemali hydroizoláciu spodnej stavby. V tomto prípade sa rieši skladba podlahy so štrkovým násypom, ktorý preruší kapilárne vzlínanie. Na štrk sa nasype vrstva expandovanej hliny – keramzitu, ktorá slúži ako tepelná izolácia i na pohlcovanie vlhkosti. Na keramzit sa nanesie hrubšia vrstva hliny, ktorá sa napustí ľanovým olejom. Veľmi namáhaný priestor, ako napríklad vchod, sa môže upraviť kamennou alebo terakotovou dlažbou uloženou do hliny. Dôležité je zachovať difúznu otvorenosť materiálov.

145048

Nepálené lisované tehly. Pre obvodové steny sú vhodné v kombinácii s ľahkou drevenou konštrukciou alebo kontaktným zateplením. V nízkoenergetických objektoch sa musí vytvoriť medzi drevenými stojkami priestor na tepelnú izoláciu, napríklad pre fúkanú celulózu. Zvnútra sa vyhotoví prímurovka z nepálených tehál murovaná na hlinenú maltu. Takto vznikne kombinovaná konštrukcia s dobrou tepelnoizolačnou, akumulačnou a hygroskopickou vlastnosťou. Aj keď je murovanie prácne, sú nepálené tehly lacnejšie ako pálené a lepšie regulujú vlhkosť. Stena z nepálených tehál sa môže nechať bez povrchovej úpravy alebo sa môže omietnuť hlinenou omietkou. Steny z nepálených tehál sú vhodné na vnútorné nenosné priečky. Nosné obvodové steny však na základe stavebného zákona vyžadujú certifikáty a technické osvedčenia. Nepálené tehly, ak nie sú vystavené vode alebo prílišnej vlhkosti, ostávajú dlhodobo pevné a uchovávajú si všetky dobré, už spomínané vlastnosti hliny. Nepálené tehly nájdu svoje uplatnenie aj v ľahkých drevostavbách s trámovým stropom s dreveným záklopom. Pre odizolovanie zvuku medzi podlažiami nestačí iba ľahká tepelná izolácia, ale strop je treba aj zaťažiť. Vtedy je vhodné použiť nepálené tehly. Výhodou tohto riešenia je strop s akumulačnou a hygroskopickou vlastnosťou, ktorý je ekologicky bezchybný, recyklovateľný. Navyše sa pri jeho výrobe spotrebovalo minimum energie.

145051

Hlinená omietka je najbežnejším spôsobom využitia hliny v dome. Tradičná hlinená omietka má na rozdiel od bežne používaných omietkových zmesí mnoho výnimočných vlastností. Hlinená omietka nie je agresívna na pokožku, netvrdne chemickou reakciou, ale schnutím. Je difúzne otvorená, čo znamená, že má schopnosť prijímať a viesť vodu aj vzdušnú vlhkosť: Je trvácna, prirodzene pekná, dá sa tvarovať, dokonca modelovať a znáša sa takmer so všetkými stavebnými materiálmi. Hlinená omietka sa dá ľahko pripraviť. Najskôr si treba pripraviť vzorky s rôznym pomerom piesku, podľa ktorých zistíme správny pomer spojiva – hliny a ostriva – piesku. Z vlastného náleziska sa odporúča vyhotoviť tri vzorky hliny s rôznym podielom piesku (2 : 1, 1 : 1,1 : 2). Podľa prasklín na vyschnutej vzorke omietky zistíte, či treba primiešať viac ílu alebo piesku. Optimálny pomer častíc v omietke by mal byť: 20 % ílu a 80 % piesku rôznej zrnitosti. V zmesi sa, prirodzene, nachádzajú aj spraše, často zmiešané priamo s ílom. V prípade, že si netrúfame na namiešanie omietky, môžeme si zakúpiť hotovú omietkovú hlinenú zmes v suchej forme vo vreciach. Treba ju len zmiešať s vodou a aplikácia je už rovnaká ako pri iných typoch omietok.

Hlinená omietka

Hlinená omietka poskytuje širokú škálu povrchov, štruktúr a modelovania, ktoré nám žiadna iná omietka neumožňuje. Štrukturovanie povrchu. Hlinená omietka ostáva dlho vlhká a tvárna, čím umožňuje otláčanie alebo vyrývanie rôznych štruktúr, alebo upravenie povrchu špongiou, kefou či zdrsnenie rydlom. Fantázia ani možnosti hliny nemajú hranice. Dokonca znalosťou vlastností hliny dokážeme vytvoriť chcené praskliny, ktoré majú dekoračný charakter. Modelovanie. Hlina sa dá pri správnom namiešaní s vlákninou nanášať až v hrúbke 10 cm, preto možno vytvárať dokonca plastiky a reliéfy. Sgrafito je technika, pri ktorej sa nanesú na seba dve rôznofarebné vrstvy hlinenej omietky. Vrchná omietka sa potom špeciálnymi nástrojmi zoškrabáva tak, aby sa odhalila spodná vrstva. Takto sa vytvára dvojfarebný motív alebo vzor. Jemné stierky. Niektoré firmy ponúkajú už hotové prírodné hlinené farebné stierky. Tie sa nanášajú vo vrstve s hrúbkou len 2- až 3-mm. Jemnú stierku si môžete aj sami vyrobiť preosiatím piesku na veľmi jemnú frakciu. Na trhu nájdete aj čistý ílovitý prášok z hlín rôznej farby, podľa náleziska. Po pridaní jemného piesku a vody získate stierku pripravenú na aplikáciu.

Farebnosť hlinenej omietky

Farebnosť a štruktúru omietky môžeme ovplyvňovať základnými zložkami zmesi. Hlina, vyťažená na rôznych náleziskách, môže mať rôzne odtiene (od bielej, hnedej, žltej, sivej až po červenú). Farebné hliny z rôznych ložísk sveta sa dajú kúpiť aj v práškovej forme. Svetlosť farby môžeme ovplyvniť farbou piesku. Farba bude bledšia, ak pridáme biely piesok, mramorovú drvinu, prípadne šamotový prášok, kvarz (biely kremičitý piesok). Ďalšie farby získame primiešaním prírodných farbív a na vytvorenie sýtych primárnych farieb sa dajú použiť aj oxidanty. Farebnosť sa mení aj štruktúrou povrchu, hladký povrch je svetlejší ako zdrsnený povrch. Ak chceme hlinenú omietku dodatočne namaľovať, vhodné sú prírodné kazeínové farby rozličných odtieňov, prípadne aj vápenná farba.

145054

Nanášanie hlinenej omietky

Hlinená omietka sa robí jednovrstvová – jadrová s hrúbkou od 2 cm až do 8 cm, dvojvrstvová s druhou jemnou omietkou v hrúbke 1 až 2 cm, alebo trojvrstvová, ak sa na jemnú omietku nanáša tenká 2 mm hlinená stierka. V zásade sú spodné vrstvy ílovitejšie a vrchné obsahujú viac piesku. Hlina sa dá použiť takmer na všetky materiály, ale najlepšie sa znáša s prírodnými materiálmi. Stačí zdrsnenie povrchu, kontaktný náter z riedkej hliny, prípadne prichytenie podkladovej juty alebo tŕstia.

Hlinená omietka v exteriéri

Keďže hlinená omietka pridaním vody mäkne, pri daždi sa môže vymývať. Preto je potrebný dostatočný previs strechy a vysoký sokel. Stena najviac namáhaná vetrami by mala byť vybavená vápennou omietkou alebo dreveným obkladom, prípadne pridaním prímesí do hliny. Neodporúča sa primiešavať do hliny vápno alebo cement, pretože sa narušia väzby ílu a oslabia sa vlastnosti hliny. Cement je úplne nevhodný, pretože povrch sa difúzne uzavrie, v zime sa bude vlhkosť z interiéru zhromažďovať na vonkajšej časti muriva pod cementovou omietkou, kde pri bode mrazu bude vlhkosť zamŕzať a nebude sa môcť odpariť tak, ako pri hlinenej alebo vápennej omietke z haseného vápna.