Bývanie úspešného slovenského maliara Petra Cvika v bratislavskej Cvernovke
Mladý slovenský maliar Peter Cvik žije v luxuse, ktorý je na míle vzdialený od nalešteného mramoru. Kraľuje priestoru s dušou, nasiaknutému životmi obyvateľov a atmosférou historickej priemyselnej haly.
Gymnazista maliarom
Cesta umenia je občas priama, avšak nikdy jednoduchá. Peter Cvik ako čerstvý absolvent osemročného gymnázia musel precestovať celú Európu, kým zistil, čo skutočne chce v živote robiť. „Môj strýko bol akademický sochár, takže vzťah k umeniu som mal odmalička. Pri cestovaní som navštevoval mnoho galérií a to ma veľmi ovplyvnilo,“ hovorí. Po návrate sa rozhodol pre Vysokú školu výtvarných umení, odbor maľba. Dnes je úspešným doktorandom, vystavuje u nás aj v zahraničí.
„Takéto loftové priestory nabádajú človeka, aby sa stal ,vetešníkom‘. Snažím sa tomu vyhnúť, aby sa nestalo, že priestor preplním a tým potlačím tú jeho vzácnu atmosféru.“
Peter Cvik, výtvarník
Život umelca je spätý s inšpiráciami. Či už sú nimi ľudia, veci, alebo miesta. Bývanie nevynímajúc. „Pre mňa je byt vlastne len polovicou skutočného domova. Tú druhú tvorí ateliér. Preto som hľadal priestor, kde by som mohol mať oboje,“ spomína Peter. To, že jeho kroky viedli vtedy do bratislavskej Cvernovky, bolo takmer samozrejmé. „Tento priestor je unikátny. Bude mi veľmi ľúto, keď ho budem musieť opustiť, pretože jedným z jeho najväčších plusov je komunita ľudí a profesií, ktorá sa tu za tie roky vykryštalizovala.“ Podarilo sa mu tu prenajať dva oddelené priestory vymedzené modulmi industriálnej haly. V jednom si zariadil priestranný loftový byt, druhý tvorí ateliér, ktorý zdieľa s niekoľkými umelcami.{R1}
„Na živote výtvarníka sú najúžasnejšie dve veci – voľnosť a čas. Aj keď je to niekedy na úkor peňazí. Je to o prioritách a voľbe. O tom je aj tento priestor. Voľný, neviazaný, na nič sa nehrá a tým je pre mňa oveľa príťažlivejší ako do detailu dotiahnutý komfort.“
Peter Cvik, výtvarník
Komfort verzus atmosféra
Na začiatku bol priestor súčasného bytu v provizórnom stave. To, čo nebolo súce na vybúranie, bolo nutné opraviť. „V strede dispozície bola priečka siahajúca až po strop, takže prvá polovica bytu bola v úplnej tme. Celý strop križovali mŕtve káble a nepotrebné konštrukcie, steny boli špinavé a opadané. Aby sa tu dalo bývať, museli sme si to tu poriadne odmakať,“ spomína na ťažké začiatky Peter.
Ešte s vtedajšou partnerkou sa im podarilo odkryť a očistiť veľké množstvo pôvodných konštrukcií, odstrániť priečku, ktorej pozostatok tvorí dnes barový pult, a rozčleniť priestor tak, že nadobudol dispozíciu bytu. Medzipodlažie so spálňou pribudlo až minulý rok. To, že nejde o štandardné bývanie, nesúce isté obmedzenia, obyvateľom takýchto priestorov väčšinou neprekáža. Vysoké stropy, obrovské okno s výhľadom, murované steny, drevená podlaha. To sú benefity za to, že niekde možno prižmúrite oko nad trčiacimi káblami či chýbajúcou parketou.
„Ďalším bonusom, ktorý získate, sú podobne zmýšľajúci ľudia – susedia. Všetci sme si vedomí toho, aké mantinely takéto bývanie má, no sme naladení na jednej vlne, máme podobné zmýšľanie, tolerujeme sa a pomáhame si. To už nie je v tomto svete až také samozrejmé a pre mňa je to viac ako stopercentný komfort,“ uzatvára.
A na čo je autor najviac hrdý? Okrem množstva zahraničných výstav v Budapešti, Prahe či Moskve je súčasťou mnohých zbierok. Jednu súkromnú zdieľa bok po boku s menami ako Andy Warhol či Jean-Michel Basquiat.
TEXT LUCIA KUŠNÍROVÁ
FOTO NORA SAPÁROVÁ A JAKUB ČAPRNKA
ZDROJ časopis Môj dom 7/2016