Detská izba od troch do trinástich

Požiadavky na detskú izbu sa Jasne zdali veľmi rozumné. Bábätkovské izbičky sú síce roztomilé, ale sú tak na dva-tri roky, čo nie je veľmi praktické. Okrem toho, aj keď je trojročný chlapček ešte maličké dieťa, chystať mu bábätkovskú izbu je už naozaj neskoro. Keďže detská izba mala slúžiť rastúcemu dieťaťu niekoľko rokov, musela Jasna pri zariaďovaní myslieť dopredu – musela vidieť malého Maxa nielen takého, aký je, zvážiť, čo sa mu páči a čo potrebuje, ale premýšľať aj o tom, aký bude o dva roky či o desať rokov, čo by sa mu mohlo neskôr páčiť a čo nie, čo bude časom potrebovať.
 

109775	109774
Predtým bol v izbe uložený starožitný nábytok. Malý Max tu mal aj vyhradené miesto na hranie, ale do tejto izby vôbec nechodil. Radšej sa hrával v obývačke.

{R1}
Takže nijaká detská postieľka, nijaké priveľmi detské vzory. Hoci Max ešte dlho písať nebude, má už písací stôl aj police na knihy. Dieťa totiž vyrastie, ani si človek nevšimne. „Teraz si má aspoň kde kresliť,“ začína Jasna pozitívnym pohľadom na vec. „Najdôležitejšie je, že nábytok je už pripravený na niekoľko rokov dopredu. Rodičia tak nemusia onedlho znova špekulovať napríklad nad tým, aký stôl vybrať, kam ho umiestniť, aký veľký sa zmestí, aký bude ladiť farebne a štýlom so zariadením…
 

109780	109777
109776	109778

Čo bolo, neostalo

V detskej izbe bol pôvodne uložený starožitný nábytok, pri ňom mal Max svoju pohovku a miesto na hranie. Lenže dieťa do izby ani nechodilo. Nezaujímala ho, hral sa len v obývačke. Asi pol roka Jasne trvalo, kým sa jej podarilo nábytok umiestniť inde. „Boli to pekné kusy, ibaže veľmi veľké a v štýle, ktorý sa sem nehodil.“ Nakoniec ostala miestnosť takmer prázdna. Jediné, s čím bolo treba počítať, boli bukové laminátové parkety a sotva ročná sedačka.

109769

Detské farby, chlapčenské vzory

Farebnosť tejto izby je síce chlapčenská, Jasna sa však nedržala len klasickej modrej. „Vybrali sme tmavomodrý nábytok, ku ktorému som pridala teplé farby, aby miestnosť nepôsobila chladne. Použila som oranžovú a stlmila som ju zelenou a svetlomodrou.“ Jasna rada ladí farebnosť interiérov podľa látok a inak to nebolo ani v tomto prípade.

109768

„Oslovila ma farebnosť jednej série detských interiérových látok. Okrem kvetinkových a balónikových bola v katalógu aj jedna, ktorá všetky farebne spájala v jednoduchom pásikavom vzore. Je síce detský, najmä farebnosťou, rozhodne však nie je „bábätkovský“. Pásikavú látku som použila na vankúše a z jej farieb som vychádzala v celom interiéri.“ Pásiky z vankúšov zopakovala Jasna aj na stene – dodali priestoru dynamiku.

Namaľovať pásy na stenu nie je jednoduché. Pomôcť si môžete krycou páskou, avšak tá môže pri odliepaní strhnúť spodnú vrstvu farby, a ak nie je dobre prilepená, zatečie farba pod ňu. Dôležité je nechať spodnú farbu poriadne zaschnúť, mať kvalitné farby a trpezlivosť. A profesionálni maliari by mali určite zvládnuť aj túto úlohu. „Maľovane pásikov majstri zvládli perfektne, až na takú drobnosť – papier, na ktorý som presne rozkreslila a okótovala, ako treba stenu namaľovať, otočili hore nohami, takže vzor nesedí presne tak, ako mal. Pásiky nie sú zarovno so sedačkou a tam, kde mala byť zelená, je modrá a naopak. Ale až tak veľmi to neprekáža.“

109784

Na okná vybrala Jasna látky z rovnakej série, z akej sú pásikavé vankúše. Sú však celkom jednoduché, jednofarebné: „Nedala som sem pásikavé závesy, aby tých pásikov nebolo priveľa. Modré a zelené japonské steny sú z oboch strán okna a v strede je priesvitná látka. Celok je symetrický a tiež sú to vlastne pásy, ibaže široké. Maxova mama sa trošku bála, pretože japonské steny nepoznala. Ale keď boli namontované, hneď telefonovala, že je to perfektné. Veľmi ma to potešilo, pretože keď má obavy zákazník, mám obavy aj ja – či bude spokojný, či sa mu interiér bude nakoniec páčiť.“

Miesto na autá aj na knižky

109771

„Zhodou okolností sme si aj ja, aj Maxovi rodičia všimli rovnaký nábytok,“ hovorí Jasna. „Mali ho v kike. Problém bol len v tom, že to bol posledný kus zo série, ktorú už prestali vyrábať. Takže to bolo trochu adrenalínové zariaďovanie – nevedeli sme, či sa podarí zohnať všetko tak, ako som si to predstavovala. Niečo mali, niečo nemali, jeden kus nám predali dokonca z toho, čo mali vystavené v predajni… nakoniec sa všetko predsa len dalo dokopy.“

Police sú navrhnuté tak, aby dnes slúžili na hračky a neskôr na knižky. „Je tu trochu problém s odkladacím priestorom, ale je to tým, že Max má veľmi veľa hračiek, veľké bagre a žeriavy, ktoré sa nedajú odložiť do skrine ani na policu, pretože sa do nijakej skrine nezmestia. Potreboval by na ne parkovisko,“ smeje sa Jasna. „Ale aj to sa časom zmení – keď bude väčší, bude mať iné záujmy a budú ho baviť iné hračky. Naše deti sú jednoducho zasypané hračkami a aj dvakrát väčšia izba by sa nimi časom zaplnila. To sa niekedy nedá vyriešiť množstvom nábytku ani dizajnom interiéru.“

109770

Kútik, ktorý čaká na spáča

Na celú šírku izby je naproti dverám okno, preto Jasna čiastočne oddelila posteľ od zvyšku izby policovou skrinkou. „Nechcela som, aby bola posteľ medzi dverami a oknom v prievane – či už energetickom, alebo klasickom. Police priestor oddeľujú aj spájajú. Keď bude Max túžiť po pokoji alebo bude spať, využije svoj zašitý kútik. Na police sa dajú dať knižky aj lampa, a keď bude tínedžer, budú tam ležať taniere so zaschnutými chlebíčkami… Nedala som sem detskú postieľku, aj keď má Max len tri roky.

Snažila som sa rozmýšľať dopredu. Je to použiteľné aj teraz a bude aj neskôr.“ Maličký bol zvyknutý spávať v spálni s rodičmi, a keď bola izba hotová, skonštatoval: „Veľmi je to pekné, ale načo je tu posteľ? Mohli ste ušetriť, lebo ja budem spávať s vami.“ „Uvidíme,“ dodáva s úsmevom Jasna. „Myslím, že si časom zvykne. Do tých trinástich určite.“ Najlepším ocenením Jasninej práce bolo, že Max sa začal hrávať v detskej izbe. Prijal ju za svoju.