Stolík pozoruhodnej dámy

Tak ako väčšina dizajnérskych nábytkov zo začiatku minulého storočia je súčasťou väčšieho celku, aj príbeh svetoznámeho stolíka úzko súvisí so životným príbehom jeho autorky, ženy, ktorá sa narodila v roku 1878 v Anglicku a po celý svoj život bojovala o profesionálne prežitie vo svete, v ktorom dominovali muži – Eileen Grayovej.

Eileen Grayová začínala ako maliarka. Vyštudovala známu umeleckú školu v Londýne – Stade School, veľmi skoro sa však rozhodla pre Paríž, aby unikla zväzujúcej konzervatívnej atmosfére v Anglicku. Vo Francúzsku ostala až do konca svojho života.

Pretože mala zmysel pre praktické veci, čoskoro ju maľovanie prestalo baviť a začala sa venovať nábytku. Vďaka extravagantným solitérom zo vzácnych drevín si rýchlo urobila meno najmä u bohatých klientov. Krátko po skončení prvej svetovej vojny stretla zaujímavého mladého študenta architektúry z Bukurešti – Jeana Badoviciho, ktorý býval na priváte s gréckym spisovateľom menom Cristian Zervos. V roku 1923 začali títo dvaja spoločne vydávať pioniersky časopis L´Architecture Vivante, ktorý predstavoval tvorbu známych architektov a dizajnérov (napr. Franka Lloyda Wrighta, Le Corbusiera, Waltera Gropiusa, Miesa van der Roheho, Adolfa Loosa atď.) a čoskoro sa stal prestížnou platformou modernej architektúry v Európe. Eileen Grayová sa často zúčastňovala na redakčných radách a spolu s Badovicim cestovala na mnohé výstavy v Holandsku, Nemecku a vo Francúzsku. Časopis sa stal jej učebnicou – zoznámila sa tu s myšlienkami moderných hnutí, ako boli konštruktivisti v Rusku, Bauhaus, De Stijl alebo Deutsche Werkbund. Začala experimentovať s novými materiálmi, jej dizajn sa zjednodušil a zapadol do štýlu holandského De Stijl.
{R1}

Dom v Roquebrune

Jean Badovici rozpoznal nadanie Eileen kreatívne vytvárať priestory a inšpiroval ju, aby postavila dom, ktorý by bol zároveň výstavnou sieňou jej nábytku. Eileen Grayová bola vždy pripravená začať s niečím novým, a tak napokon vo svojich 49 rokoch začala stavať v Roquebrune, na skalnatom pozemku, vypínajúcom sa strmo nad Stredozemným morom. Presťahovala sa na juh Francúzska a v rokoch 1926 až 1929 striedavo žila na stavbe. Sama robila stavebný dozor a spolu s niekoľkými robotníkmi stavala dom, ku ktorému neviedla žiadna cesta a všetok materiál sa musel voziť na fúrikoch. Hotový dom vyzeral ako biela loď zakotvená v prístave. Bol to výrazne moderný objekt, ktorý ostro kontrastoval s pseudotalianskymi vilami v okolí. Dom i jeho zariadenie obdivoval aj Badoviciho priateľ Le Corbusier, ktorý hovoril, že je plný architektonického cítenia. V súčasnosti sa dom Eileen Grayovej v Roquebrune radí k vrcholom modernej architektúry svojho obdobia, ale v tom období ho väčšina jej kolegov za taký nepovažovala.

Eileen Grayová vytvorila všetok nábytok pre svoj dom sama – kreslo nekonformného človeka, kresielko Bibendum, čajový stolík Rivoli, stoličky, rozkladacie stoly… Všetky charakterizuje elegancia a flexibilita, zaujímavé je na to obdobie odvážne využívanie pochrómovaných oceľových rúrok. Eileen Grayová osobne dozerala na výrobu každého kusa a počas výroby svoje návrhy ešte korigovala. Tento, skoro až umelecký prístup k výrobe nábytku dal jej výtvorom veľmi ľudský charakter.

Nastaviteľný stolík E 1027

V roku 1927 vytvorila Eileen Grayová známy stolík E 1027 z pochrómovaných leštených oceľových rúrok. Kovové rúrky sa stali symbolom novej éry, ktorá verila v čistotu, hygienu, funkčnosť a štandardizáciu, vo svojej tvorbe ich používali takí velikáni ako Le Corbusier, Mies van der Rohe, Marcel Breuer, Charlotte Perriand. Mnohé z rúrkových nábytkov Eileen Grayovej boli predchodcami podobných diel známych architektov – zatiaľ čo Eileen začala experimentovať s týmto materiálom už v roku 1925, napríklad Le Corbusier prišiel so svojím prvým chrómovaným nábytkom až v roku 1928.

Známy stolík E 1027 bol výsledkom jej pozorovaní používania nábytku a na pohľad elementárne pôsobiaci predmet nabúral všetky konvencie. Pôvodný stolík mal priemer 55,5 cm a výšku 61,75 cm, vrchný plát bol buď z dreva lakovaného načierno, z plexiskla, alebo z načierno lakovaného hliníka. Slúžil ako raňajkový a servírovací stolík a podľa potreby sa dala meniť jeho výška, ktorá sa fixovala malým klinčekom a retiazkou. Podnož v tvare trištvrtekruhu zabezpečovala stabilitu a zároveň dávala pocit neuveriteľnej ľahkosti, v hornej časti mal stolík funkčnú a zároveň vtipnú rukoväť, za ktorú sa dal uchopiť pri prenášaní. Stolík E 1027 sa stal synonymom dizajnérskej práce Eileen Grayovej, ktorej hlavnými atribútmi boli krása, funkčnosť, flexibilita a ekonomickosť.

Mechanický balet

Všetky nábytky Eileen Grayovej mali jednoduchý tvar a výrazný individualistický charakter. Jej ženská predstavivosť jej však zabránila nasledovať kolegov a dosiahnuť čistý funkcionalizmus – vždy totiž pridala do svojho dizajnu trochu hravosti a humoru. Jej heslom bolo: pri veciach je dôležitý nielen správny vzhľad, ale aj správny pocit. Nábytok musí byť príjemný na dotyk i pohľad a zároveň sa musí jednoducho a logicky používať, má zaberať minimum miesta a zároveň poskytovať maximum komfortu a flexibility.

Vo svojej tvorbe presadzovala dve dôležité myšlienky – komfort a pocit slobody. Prejavilo sa to aj v jej dome, kde boli interiéry umne rozdelené paravánmi a zrkadlami tak, aby mohli plniť viaceré funkcie a poskytovať viacnásobný zážitok z priestoru. Podobne ako priestor, aj jednotlivé kusy nábytku mali viacero funkcií – dali sa rozkladať, preklápať, zlučovať do zostáv a stohovať, pohyblivé prvky príznačné pre tvorbu Eileen Grayovej vytvárali takzvaný „mechanický balet“. Výborným príkladom je aj stolík E 1027. Jeho výška sa dala ľahko zmeniť a bol ľahký, takže ho bolo možné prenášať z miesta na miesto – dal sa použiť ako servírovací stolík pri posteli, ale aj v kúpeľni, v obývačke či na terase. Eileen Grayová verila, že zmenou pozície nábytku sa mení i vnímanie priestoru, preto nábytok často premiestňovala.

Koberce alebo obrazy?

V roku 1907 sa Eileen Grayová spolu s priateľkou Evelyn Wyldovou začala zaoberať tkaním kobercov. Cestovala do severnej Afriky, aby u domorodých žien študovala techniky tkania a farbenia vlny prírodnými farbami. Výroba sa začala v roku 1910 – Eileen mala na starosti umelecké návrhy, Evelyn zodpovedala za vedenie dielne, Eileen maľovala návrhy vodovými farbami na kartón, ale nikdy nebola taká odvážna, aby skice kobercov prezentovala ako obrazy.

Bezútešná cesta púšťou

V roku 1921 si v Paríži prenajala malý obchodík a pomenovala ho Jean Désert – jeho názov mal symbolizovať cestu púšťou. Spočiatku v ňom ponúkala najmä paravány a solitéry zo vzácnych drevín, ktoré vyrábala už na začiatku svojej kariéry. Časom však zmenila svoj názor a návrhy nábytku začala chápať ako prototypy pre sériovú výrobu, nie ako umelecké originály. Od roku 1926 v Jean Désert vystavovala aj nábytok, ktorý vytvorila pre svoj prvý dom. Napriek tomu, že zoznam jej klientov bol pozoruhodný – nechýbali na ňom predstavitelia francúzskej šľachty, známi spisovatelia, umelci či architekti, títo bohatí zákazníci len zriedkakedy kúpili niektorý z jej kobercov, pretože im pripomínali abstraktné maľby, a rozhodne dávali prednosť solitérom zo vzácnych drevín pred rúrkovým nábytkom. Z moderných kusov sa v Jean Désert predalo len zopár kresielok Bibendum (z roku 1929). Dnes najznámejší stolík E 1027 nekúpil nikto. Vo februári 1930 Eileen obchod zatvorila a zostávajúce kusy nábytku umiestnila vo svojom apartmáne v Paríži.

Vďaka svojmu obchodíku upútala Eileen Grayová pozornosť renomovaných európskych architektov, čo jej však prinieslo skôr radosť než obchodné úspechy. V roku 1924 jej jeden z členov holandskej skupiny De Stijl – Jan Wils pomohol vydať špeciálnu edíciu venovanú jej dizajnu. Pritiahla aj pozornosť mladého Eckharta Muthesiusa, syna Hermanna Muthesiusa, skvelého nemeckého architekta a zakladateľa skupiny Deutsche Werkbund, ktorý umiestnil niekoľko kusov jej nábytku v paláci istého maharadžu v Indonézii spolu s nábytkom od Le Corbusiera či Charlotte Perriand.

Väčšinu diel Eileen Grayovej sprevádzali v tom čase neúspech a nepochopenie, čo možno pripísať jednak jej uzavretej povahe, ale i faktu, že bola ženou v mužskom svete a mnohé z jej ideí predbehli dobu. Presadzovala napríklad názor, že dom nie je strojom na bývanie, ale že by mal byť ulitou, ktorá dáva ľudskému životu ďalší rozmer, poskytuje človeku miesto na relax a umožňuje mu získať duševnú rovnováhu.

Tichý triumf

Prvý dom na úpätí mora vytvorila Eileen Grayová nielen pre svoj nábytok, ale najmä pre muža, ktorého milovala. Život s ním však nebol ružový, a tak sa od neho odsťahovala. Odniesla si len malý stolík E 1027. Druhý dom postavila v mestečku Castelar. Aj tu vytvorila nielen priestor, ale aj všetok nábytok, tentoraz však viac spätý s architektúrou. Nový dom bol odrazom jej psychiky, bol miestom jej izolovanosti a uzatvorenia sa do seba. Hovorila o ňom, že je to dom pre ženu, ktorá rada pracuje.

V roku 1972 získala Eileen Grayová prestížny titul „Royal Designer for Industry“ (kráľovský dizajnér pre priemysel) a jedna malá londýnska galéria vystavovala jej nábytok. Opäť však nikto nič nekúpil. Keď v roku 1972 parížsky aukčný dom vydražil jej ručne vyrobený nábytkový kus za 37 000 dolárov, Eileen Grayová skonštatovala, že je to absurdné.

Po tejto aukcii sa začalo objavovať čoraz viac článkov o jej zabudnutých dielach, historici a zberatelia sa začali zaujímať o jej tvorbu a jej osobu. Ona však pokračovala v samotárskom spôsobe života a pracovala. Až v posledných rokoch jej života sa začali plniť niektoré jej sny. Dala povolenie svojmu priateľovi menom Zeev Aram urobiť reedíciu jej nábytkov a vlastníkom licenčných práv na všetky jej diela sa stala firma ClassiCon z Mníchova. Jedného dňa spálila Eileen Grayová takmer všetky fotografie a listy, ktoré sa týkali jej osobného života, pretože ako plachá osoba nemala záujem niečo zanechať zo svojho súkromia. Chcela, aby po nej ostalo len to, čo vytvorila. Zomrela 28 novembra 1976 v Paríži. Dnes je nábytok Eileen Grayovej súčasťou stálych expozícií v múzeách moderného umenia v New Yorku a Paríži a jeho cena stále rastie.

Doslov

Po rozchode s Jeanom Badovicim odišla Eileen Grayová zo svojho prvého domu. Jean Badovici nezanechal závet a po jeho smrti sa dom dostal na verejnú dražbu, kde ho prostredníctvom obchodníčky s nehnuteľnosťami madam Schelbertovej kúpil aj s nábytkom francúzsko-švajčiarsky architekt Charles Edouard Jeanneret, známy ako Le Corbusier. Le Corbusier žil v dome Eileen Grayovej ako samotár a podivín až do svojej smrti. Po roku 1965 sa o dom a nábytok starala na želanie Le Corbusiera madam Schelbertová.