Neokázalosť v severskom štýle

Pri plánovaní domu kládli s manželkou Nikolou dôraz na to, aby dojem zostával rovnaký aj po prechode bránkou. Hneď za ňou sa vám naskytne pohľad na zladený domček, ktorého obloženie je rovnako ako ostatné zariadenie (nielen plot, ale aj terasa vrátane stĺpov či prístreškov) vyrobené zo sibírskeho smrekovca. „Mohli sme to nechať urobiť napríklad zo smreka a každé dva roky to natierať. Ale my sme sa rozhodli pre drahší variant s vyššou životnosťou ako u našich drevín. Priznávam, bolo to aj z lenivosti – sibírsky smrekovec totiž môžeme nechať zrieť a prirodzene starnúť a časom sa pri pohľade z ulice všetko zjednotí.“

„Prizvať si dizajnérku bolo to najrozumnejšie rozhodnutie v živote.“

Netradične začíname príbeh domu od konca – rozprávaním o zariaďovaní interiéru. Pre majiteľov je totiž veľmi dôležité, že váš pocit zostáva nemenný aj po príchode dovnútra – niektoré detaily z exteriéru sa opakujú v chodbe a aj po vstupe do srdca domu vnímate krásu dreva doslova na každom kroku. V obytnej časti je podporená napríklad preglejkovými detailmi – na kuchynský stôl bolo treba zlepiť dve dosky, aby sa dosiahla požadovaná hrúbka, ale detail je rovnaký ako pri knižnici alebo obývacej stene, a čo nešlo priamo z preglejkových dosiek vyrobiť, bolo polepené identickou hranou, aby dohromady všetko hralo.

Nielen tento nápad vzišiel z hlavy pražskej dizajnérky Romany Jaškovej, ktorú objavili v okruhu priateľov. Práve jej slabosť pre severský štýl, s ktorým obaja nadšene súhlasili, dýcha zo všetkých kútov domu. Navrhla im do interiéru praktický nábytok na mieru aj množstvo šikovných a premyslených detailov, ktoré používateľom domu vrátane dvoch malých detí, Alberta a Niny, robia radosť a uľahčujú život a pôsobia prakticky a harmonicky.

Do kúpeľne im poradila tie najobyčajnejšie biele kachle, pretože trendy veci sa čoskoro opozerajú, a tiež prišla aj s tipom na dominantu obývacej izby – obraz od maliara Patrika Kriššáka.

„Ja som nechcel žiadne reprodukcie bez duše. Radšej som si zaobstaral niečo jedinečné, v čom je umenie a čo má príbeh.“ Papagája potom doplnila aj menšia „Trojka“ na čele chodby aj ďalšie originálne diela a signované umelecké výtlačky.

„Sme obaja patrioti a toto bola fajn kúpa.“

V meste, v ktorom s manželkou obaja vyrástli a majú tu rodiny, sa zhruba pred desiatimi rokmi naskytol na kúpu pozemok s malým prvorepublikovým domčekom, ktorý mladý pár očaril. Kúpili ho a pár rokov prenajímali. Keď sa neskôr rozhodovali, že sa na miesto sami presťahujú, zistili, že investovať do opráv starého domu by bolo veľmi neefektívne a že bude lepšie ho zbúrať a postaviť nový.

„Ja som stará generácia. Je mi proti srsti si požičiavať, zadlžiť sa na celý život a potom sa tridsať rokov báť, že ochoriem alebo sa mi rozbije práčka. Mali sme so ženou jasno v tom, že do stavby sa pustíme, až si to budeme môcť dovoliť, až na ňu budeme mať peniaze.“ Zároveň ale vedeli, že budú chcieť investovať do kvality, ktorá im vydrží na dlho.

Napriek tomu, že s Nikolou zdieľa veľmi podobný vkus, o stavebnom materiáli ani jeden z nich vopred jasno nemal. Zásadnú úlohu pri výbere nakoniec zohrala rýchlosť výstavby. Prišiel totiž moment, keď na stavbu bolo našetrené.

„Nechcel som drevostavbu, ktorá bude vyrastať na mieste a do dreva počas tej doby môže napríklad napršať. Takže sme vybrali montovanú, vyrábanú v temperovanej hale z čo najväčších dielov, ktorá sa poskladá na mieste a počas dvoch troch dní je pod strechou.“

„Druhé najlepšie rozhodnutie v živote bol výber dodávateľa.“

V hre nakoniec boli dvaja dodávatelia, ale na jedného z nich sa občas objavili nespokojné referencie ohľadom rôznych nedokonalostí. Na druhého všetci naopak písali chválu, len pripúšťali o niečo vyššiu cenu. „Teda bolo na mojom rozhodnutí, či som ochotný si za kvalitu priplatiť, alebo nie. Mali sme strašné šťastie, pretože sme si na prvú dobre sadli. Hoci nás delila nesmierna vzdialenosť, prebehlo to úplne fantasticky“.

Ako stavba samotná, tak aj následné servisné práce alebo kedykoľvek bolo potrebné niečo vyladiť. Typizovaný projekt domu Vela 115 si nechali adaptovať na svoje požiadavky (menila sa napr. veľkosť okien a hýbalo sa aj stenami, aby rozloženie miestností zodpovedalo potrebám rodiny) a vo fáze, kedy sa pripravoval projekt, prišla do hry aj spomínaná dizajnérka Romana. Ani jej návrhy a úpravy nebol problém do neho ochotne zakresliť a finálny návrh tak vznikal v tesnej spolupráci s ňou.

Firma dodala na kľúč kompletný dom, investori si sami vyhotovovali len základovú dosku a s pomocou lokálneho stolára potom prístrešok pre autá a zastrešenú terasu. „Za dokreslenie prístrešku do projektu už sme nič nedoplácali, to bolo v cene.“ Viktor si chváli aj výber kvalitných a spoľahlivých subdodávateľských partnerov a použité materiály – napríklad osadené okná boli vo svojej dobe tým najlepším na trhu a namiesto sadrokartónu majú v dome fermacell, čo pred piatimi rokmi ešte bežné nebolo.

„Takže keď si človek uvedomil, čo všetko je u nich v štandarde, pochopil, že to za tú cenu stojí. V základe sú totiž rovno veci, za ktoré si inde nakoniec priplatíte, a vôbec o nič sa nemusíte starať. Všetko beží podľa dokonale fungujúceho harmonogramu.“ Nadšenie zo spolupráce z neho srší aj po piatich rokoch.

„Každý, kto stavia, by mal mať zodpovednosť k danému miestu.“

Viktor nechcel typizovaný bungalov, ale vzhľadom na to, že staval už v strednom veku a „tušil, že bude horšie“, nechcel ani poschodie. Veľkosť zastavanej plochy sa však odvíjala od blízkeho vedenia vysokého napätia, dokonca bolo ohľadom vzdialenosti stavby potrebné žiadať o výnimku.

„Prispôsobovali sme sa pozemku. Ja dnes s nadsadením hovorím, že je to taký záhradný domček; má len sto dvadsaťpäť metrov, ale ukázalo sa, že nám to stačí. Jediné, čo nám chýba, je šatník.“ Nikola ho však dopĺňa svojim pohľadom na vec – tá by uvítala skôr technickú miestnosť.

Syn bývalého starostu ale s ohľadom na svoju výchovu riešil ohľadom vzhľadu svojho domu aj otázku zodpovednosti. „Keď staviate, je to záväzok. Váš dom bude veľa rokov ovplyvňovať verejný priestor. Mne sa napríklad páči moderná architektúra – jednoduchá, strohá, sklo, betón… ale to sem nejde. Keď sa pozriem doprava, doľava, na túto ulicu, tak by som sa musel hanbiť, keby som tu niečo také postavil.“

Zadaním teda bol neokázalý dom, ktorý má ducha, čo sa v očiach jeho majiteľov podarilo dokonale aj bez moderných technológií. Ako Viktor sa so smiechom priznáva, okrem podlahového kúrenia je jedinou ďalšou technológiou automatická kosačka na trávu Pepina.

„Sťahovať sa budeme, až bude hotové všetko.“

Viktor odmietal žiť v nedokončenom, s vyhliadkami na „až raz“. Mal jasno: až bude dom, záhrada aj plot. Pretože s prebiehajúcou stavbou nemal žiadne starosti, v rovnakej dobe teda zariaďoval úpravu záhrady. Pred plotom sa nachádzal trojmetrový hlboký svah plný náletov, ktorý bolo treba vyčistiť a odviezť. Kedysi dávno tadiaľto totiž tiekol potok, po ktorom tu zostalo vymleté ​​koryto. Pôvodný využiteľný pozemok záhrady bol teda o poznanie menší ako dnes.

Zadanie pre architekta znelo, aby medzi všetkým tým drevom vznikla oáza, ktorá bude pôsobiť ako divoká záhrada, akoby sa o ňu nikto nestaral. To sa podarilo dokonale. Na pozemku zostali staré liesky a vyrastené ovocné stromy, ale zvyšok plochy bol vybagrovaný, opatrený netkanou fóliou, zavezený kôrou a novo vysadený hrabmi a ďalšími rastlinami.

So začiatkom leta sa potom dlhý šedý plot za bujnou zeleňou úplne skryje a smerom od cesty nie je na dom vôbec vidieť. Rodina sa tak cíti v mori zelene dokonale odrezaná od okolitého sveta. „Aj keď sme v meste, pripadáme si ako v pralese. Ako dom, tak záhrada splnili naše predstavy dokonale a stále nás baví tu žiť. Ani po piatich rokoch by som na nich nič nemenil.“

Zdroj: PR článok ATRIUM SK, s.r.o.