Odlišne a tradične
V anglosaských krajinách ešte dodnes pretrváva obyčaj vývesných štítov a názvov súkromných sídiel, usadlostí, ale aj menších rodinných domov. Pôvod mien a označení neraz ostáva zahalený rúškom tajomstva a nánosmi času. Vojsť do domu v jednej z bratislavských štvrtí, záhadným spôsobom uchránených pred netrpezlivosťou a dravosťou posledných rokov, znamená prestup z rýchlika na stanici Teraz do osobáku na ceste do krajiny Pohoda... nech je vám teda Dom do pohody aspoň tak po vôli ako nám.
Kde bol tam ostal – dom domatý, do pohody stvorený, na obraz čias minulých a vkus majiteľov spodobnený. Svojimi hmotnými múrmi a pôvodným tvarom podľa vzoru starého staviteľa vedel ulahodiť nárokom Zdenky a Richarda. Tí hľadali domov pre seba a svoje tradicionalistické úchylky so zmyslom pre recykláciu všetkého, čo sa zrecyklovať dá vcelku alebo aspoň po častiach. Nevyhnutné však je, aby to, čo vpustia do svojho obydlia, malo aj guráž zabývať sa v ich štýle. Niektorým veciam a zariadeniu pomohli vlastnoručne, iné stačilo iba postaviť na správnom mieste tak, aby rozvibrovali miestnosť či zákutie v očakávanom tóne. Ten tón vedia udávať obaja. Tvorivosť sa im stala profesiou.
Zdenka nenechala ľahostajnú veľkú časť ženskej populácie hlavného mestečka našej domoviny svojimi návrhmi originálnych odevov a kameraman Richard nemárnil svoj čas za kamerou čistou komerciou, ale vydal sa za premenlivými obrázkami na miesta pozemské, kam ľudská noha vykročí, iba keď je to jej životný údel. Filmové dokumenty, na ktorých sa podieľal, majú aj charakter nadpozemský. Bodaj by nie, keď Richard patrí k sympatizantom slovenských vzduchoplavcov. Na dome však „spáchal“ množstvo prízemných činností. A tak Richard muroval, sekal, prenášal, hobľoval, brúsil… Všakovými hojivými látkami napúšťal drevené hrady a hranoly nielen na pôjde, ale aj tie, ktoré povznášajú ducha domácej knižnice. Tá sídli na originálnych poličkách v obývacom priestore.
Tento rázovitý spôsob, ako sa prepracovať k nábytkovej zostave, vyšiel z duchovnej dielne Zdenky, ktorá si hranolmi zatrámovala najprv svoj obchod v centre mesta… Trámy zdobia teraz aj interiér ich domu spolu s babičkovským nábytkom, ktorý v novom prostredí a pod rukami výtvarníkov (vrátane Zdenky) nabral čerstvý vánok do plachiet. V obchode sa pri takom zariadení cítia ako doma ľanové, bavlnené, niektoré aj ručne maľované a originálne pristrihnuté odevy pre dámy a slečny, ktorým je vlastný ležérny a pritom elegantný štýl. Šaty, sukne, blúzky… všetky si našli miesto na remeselne opracovaných poličkách a „naturvešiakoch“.
O tomto dome ťažko povedať, že by znehybnel v dokonalosti tvarov alebo zostúpil z vrcholu architektonického snaženia. Skôr je to tak, že sa nechá unášať starými dobrými rokmi… | Pôvodne tu bola ešte jedna komora, ale tá padla za obeť v prospech kúpeľne ukrytej za vnútorným oknom. |
Obchodík, rovnako ako Zdenkina domácnosť, sa nemôžu sťažovať na nedostatok originálneho prístupu majiteľky. Farby a materiály na prírodno sa stali od roku 1993 cechovým znakom nielen známej odevnej dielne, ale už deviaty rok zútulňujú interiér súkromného domu v tichej štvrti.
Naturzvyky a okenné triky
Dom spečatil svoju minulosť zviazanú s pôvodnou stavbou nápadmi nových majiteľov. Tí so všetkou vážnosťou a úctou k miestu činu vykresali z domu pekne zrasteného so záhradou a pozemkom to najlepšie z pôvodnej stavby. K výsledku sa prikmotrilo aj niekoľko neopozeraných nápadov. Napríklad zbierku dobových okenných výplní z rôznych kútov Slovenska opravili a pre „introvertné“ okná prichystali otvory vo vnútorných priečkach domu.
Konštrukciu každej steny v nadokennej časti spevnili prekladmi. Teraz staré okenice zapustené do múrov v útrobách domu prepúšťajú svetlo do voľakedy tmavých priestorov bez toho, aby narušili prvotný zámer pôvodného staviteľa. Zdenka a Richard bývajú s prirodzenou nonšalanciou. Osobitý svet ich domova sa neodlúčil od prírodných materiálov a ani sa nerozlúčil s dedičstvom predkov.
Zariaďovanie na divoko, miešanie štýlov patrí k osobitým druhom umenia. | Dôstojné spolunažívanie tradičného nábytku, i keď rôzneho pôvodu. |
Richard sa smeje: „V okolí sme známi svojim vzťahom k starým veciam. Ak sa susedia chcú zbaviť nábytku a bytových doplnkov po babkách a tetkách, zvyčajne nás nevynechajú. Doma chcú nové a moderné kusy zariadenia, nové hrnce a hrnčeky do kuchyne, značkové komody, vstavané skrine, ale súčasne je im ľúto vyhodiť veci, s ktorými žili ich príbuzní. Takto sa stávame prestupnou stanicou. Niekedy si veci premaľujeme, opravíme a zakomponujeme do nášho bývania. Niektoré zas posunieme ďalej.“
Stôl v obývačke sa k nim doniesol z Devína od známeho výtvarníka Petra Štrasnera. Iné kusy v obývačke i spálni sú z dielní v Ivanke, kde už roky opravujú alebo zhotovujú repliky sedliackeho nábytku. Obrázky od Sone Mrázovej na dverách z obývačky do spálne sú zas spomienkou na ich bývanie pod Devínom.
Schody z Maroka a staré veraje…
Nech sa rozhliadam akokoľvek, o tejto domácnosti sa nedá povedať, že by bola odmeraná. Odmeraní nie sú ani domáci a ani ich veci a veľká časť dokončovacích úprav, ktoré v dome vykonali. „Som za voľnú ruku. Klasické stierky sa mi zdajú strašne pravidelné, naše sa vyvinuli ako vzťah medzi nerovným povrchom podkladu a ťahom ruky nezaťaženým poučkami z geometrie. Nedokonalosti sme povýšili na štýl. Zariadenie a opravy si robíme za normálny peniaz. Steny sme natreli na bielo, maliarsku farbu zriedili vodou, potom nanášali pokrčeným kúskom látky a špongiou. Schodisko bolo cielene vymurované nahrubo a ani stierka nie je učesaná; podobne ako celý náš interiér,“ s istou dávkou hrdosti vysvetľuje Zdenka.
Isté je aj to, že perfektný dizajn interiéru a sterilne udržiavaná domácnosť nepatria do repertoáru tejto dvojice. Používajú priestor tak, ako sa postupne mení on sám a ich potreby. Ich dom je tak trochu samorast. Dožil v ňom vyše deväťdesiatročný pán, ktorý nehnuteľnosť udržiaval, kým vládal. Našťastie nemal zmysel pre rôzne svojpomocné prestavby a nadstavby, ako bolo u nás donedávna zvykom. Takto si dom zachoval pôvodný charakter.
„Komoru-špajzičku sme zachovali, i keď sme chvíľu pomýšľali na to, že by sme získali ďalšiu plochu. Veci treba odkladať a skladovať! Nechali sme si aj starý keramický drez, i keď má puklinku, páči sa nám, že je taký veľký a čosi aj prežil.“ | Na trikrát sa pečiatkovalo, niečo aj podľa olovka, ktoré v ochrannej ruke nado mnou držal Richard. |
Pre Zdenku a Richarda sa všetko začalo kúpou pred deviatimi rokmi. Vonkajší vzhľad domu im vyhovoval taký, aký bol. Vedeli, že nechcú meniť podstatu stavby, ale iba dotvoriť interiér. Obývačka a spálňa boli plošne rovnocenné miestnosti. Chceli však veľkorysejšiu dennú časť, a tak priečka poputovala o viac ako meter smerom do spálne. S požehnaním statika menili dispozičné riešenie aj iných miestností. „Najviac sme potrebovali zmenu v kuchyni. Po dohode s architektkou sme sa zbavili nenosnej steny a otvorili kuchynský trakt až celkom k vstupnej chodbe. Takto dovidíme až na zasklenú verandu, ktorá tvorí priechodnú miestnosť medzi záhradou a interiérom.
„Drevo niekoľkokrát vstrebávalo protičervotočovú látku a potom som trámy napúšťal ešte horúcim terpentínovým olejom zmiešaným s rozpusteným včelím voskom,“ zmieňuje sa Richard. Staré drevo dychtivo vstrebávalo zmes, zo začiatku stmavlo, zmatnelo, ale už po desiatich dňoch ostalo naomak vrzľavé. „Možno ho utierať vlhkou handrou a Zdenka si pochvaľuje, že takto napité drevo odpudzuje prach.“ Keramické hrnčeky zoradené nad linkou majú rôznych autorov. Sú to výtvarníci nahlinuvzatí zo Slovenska, Čiech i Moravy: „Tých, čo miesia hlinu do vždy nových a objavných tvarov je nemálo, a na trhu už idú pod svoju cenu…,“ pripomína svoju skúsenosť Zdenka. | Štýlová zabývanosť Zdenky a Richarda |
Kuchynskú linku sme chceli murovanú. Možno je náročnejšia na údržbu, ale tvar i rozmery sme si mohli prispôsobiť bez akýchkoľvek obmedzení. Murovaná kostra linky nám dovolila skombinovať rôzne materiály, poličky a dvierka, ktoré už predtým slúžili v inej kuchyni. Mám rada rozvešané šálky, hrnčeky, potrebné i menej potrebné náčinie. Páčia sa mi čisté tvary, ale k svojmu životu sa potrebujem obklopovať ‚prachožrútmi‘. Sú na prvý pohľad nepraktické, ale pre mňa je dôležité, že na ne vidím. Sú po ruke a na očiach!“
Keď sa veci dejú
Spálňu reprezentuje posteľ v štýle francúzskeho vidieka, nostalgické naladenie dokresľuje vlastnopečiatková maľovka s originálnymi vzormi: „…a ja Ťuk som si vyrobila pečiatky z polystyrénu. Namáčala som ich do farby a po jednom otláčala na stenu. Robota bola radostná len spočiatku, potom som aj oľutovala svoj nápad. Dnes sa nad tým už len pousmejem,“ točí sa Zdenka v kuchyni, chystá kávu do hrnčekov podľa výberu hostí (aj kávu, aj hrnček).
Kým nalieva, prechádzam prstami po povrchu ciachovaných tehál a len tak nevdojak si hovorím, že niekomu „štýl čo život dal“ sadne ako uliaty. Tehlami z búračiek si obmurovali stenu v jedálenskom kúte. Denné svetlo padá sitom stromov, kĺže cez pootvorené okno, hladká výstupky a priehlbinky obnažených starotehál. Ciachy starých tehliarov sa vynímajú ako kráľovské pečatidlá. Keďže svoju zbierku ešte celkom nezužitkovali, majú nachystanú ďalšiu várku na vybudovanie deliacej stienky v podkroví. To prechádza dôsledným procesom zobytnenia: „Richard má rád, keď je autorom väčšiny remeselných prác v našom dome.
Insitnozdenkovsky zmaľovaná letná kuchyňa je vysunutou hliadkou štýlového interiéru. | Zeleň sa ťahá už od bráničky cez predzáhradku a napokon šplhá aj po stene, za ktorou je ukrytá veranda. |
Narobil sa, aj keď ošetroval staré hrady,“ zmierlivo sa pozrie na manžela. On sa odlepí od verají a prejde do obývačky. Tam si sadnem na kamenný piedestál hneď vedľa kozuba, ktorý na ňom tróni, zvedavá, či patril od dávna k domu, alebo len tak vyzerá. Kolegovia Dano s Maťou sa tmolia a fotia v ohyboch záhrady, mne dvaja ľudia, ktorým je zariaďovanie útulného domova zhora dané, rozprávajú ďalšie podrobnosti: „Stolík a niekoľko rámov síce ostalo po starom pánovi, ale ostatné zariadenie sa podelo nevedno kam.
Potomkovia bývalého majiteľa patria ku generácii odchovanej na plastoch a dyhovanom nábytku. Nemali potrebu zachovať zaujímavé stariny, k nám však prichádzajú už samé od seba. Aj príborník v letnej kuchyni k nám pribehol rovno od susedov. Z originálneho vybavenia sme chceli zachovať viac, ale napríklad krásne liatinové radiátory by už záťaž ďalších vykurovacích sezón neuniesli. Kachľová pec, do ktorej sa prikurovalo z kuchyne a hriala aj do obývačky, bola vypálená až na krehkú škrupinu. Nebolo čo zachraňovať. Nakoniec sme sa rozhodli pre kozub. Nanovo sa vytiahli tri komíny. Na nich sa dobre vyšantila naša kamarátka architektka Nikolka Jančeková. Ručne nanášala povrch nadstrešnej časti komína, len aby sa domäkka vytvaroval,“ rozpomína sa Zdenka na začiatky v ich dome.
„Tento človiečik týmito rukami, obrusoval a napúšťal hrady,“ zvestuje Zdenka. Ak si niekto myslí, že práce na dome nedokončí, tak sa veľmi nemýli. Rodinný dom tohto typu je celoživotné dielo najmä pre majiteľa, ktorý vie, že väčšiu časť prác s drevom si najlepšie spraví sám… | Insitnozdenkovsky zmaľovaná letná kuchyňa je vysunutou hliadkou štýlového interiéru. |
Zo začiatku veru veselo nebolo. Vedeli, že do mesiaca musia stihnúť všetky nevyhnutné opravy v dome. Sťahovať sa muselo, aj keby fúriky padali! Išlo totiž o trojvýmenu domácností a to bolo presne načasované na prvého apríla. Nešlo o vtip. „Dom sme prerobili za jeden jediný mesiac. Na stavebnú firmu som bola úplná bosorka. Hnala som ich a kontrolovala odchody, príchody, postup prác. Remeselníci sa tu prekračovali. Stavbyvedúci sa síce jedno ráno nezdržal: „Viete čo, pani, vy ma už ne…..!“, ale nakoniec bola jeho firma skvelá.
Tri dni pred termínom odovzdania stavby som ich ešte ohúrila požiadavkou na odsadenie priečky. Spravili, stihli!“ Prestavbou si dom polepšil: časť podlahy na prízemí dostala novú palubovku, vymenili mu rozvody elektriny, vody, zabudovali nové kúrenie, zmenili dispozíciu v prospech priestrannejšieho riešenia. „Len raz v živote a s veľkou silou presvedčenia sa nám mohlo podariť takéto dielo,“ priznali domáci.
Článok bol uverejnený v časopise Môj dom 10/2008.