O tom, ako sa líšia predstavy rodičov a detí, o fungovaní súrodencov v jednej izbe, ale aj o odvahe experimentovať s materiálmi a dôverovať vlastnej výchove sme sa rozprávali s autorkou mnohých detských izieb, architektkou Annou Igriciovou.
{R1}
Čo je pri zariaďovaní detskej izby najdôležitejšie? Aké pravidlá treba pri ňom dodržiavať?
Myslím si, že dnes rodičia očakávajú od detských izieb príliš veľa. Chcú dodržať všetky pravidlá. Do bežnej izby, ktorú majú väčšinou k dispozícii, pritom nie je možné dostať úplne všetko. Niečo iné je, keď sa stavia dom a môže sa dopredu so všetkým počítať – stolom na mieste s dostatkom denného svetla, posteľou v pokojnej zóne… Vo väčšine bežných izieb sa však všetky tieto pravidlá nedajú dodržať. Dôležitejšie než pravidlá je, aby sa dieťa v izbe cítilo dobre, aby nemalo pocit, že rodičia si ju vytvorili pre seba.
Deti do priestoru prinesú toľko farebných predmetov, že je rozumnejšie ladiť základ izbičky v jednej farbe, prípadne vo dvoch-troch neutrálnych odtieňoch. Aj do izby pre bábätko pritom možno vybrať nábytok, ktorý sa dá využiť aj neskôr – napríklad od prebaľovacieho pultu k polici na hračky nie je veľmi ďaleko. Stačí pridať zopár šikovných škatúľ, ktoré vyriešia ich nadštandardnú hĺbku. IKEA a.s.
Deti do priestoru prinesú toľko farebných predmetov, že je rozumnejšie ladiť základ izbičky v jednej farbe, prípadne vo dvoch-troch neutrálnych odtieňoch. Aj do izby pre bábätko pritom možno vybrať nábytok, ktorý sa dá využiť aj neskôr – napríklad od prebaľovacieho pultu k polici na hračky nie je veľmi ďaleko. Stačí pridať zopár šikovných škatúľ, ktoré vyriešia ich nadštandardnú hĺbku. IKEA a.s.
Detská izba musí spĺňať viacero funkcií, odporúča sa preto rozdeliť ju na zóny. Podľa akých zásad sa majú tieto zóny vytvárať?
Dobré je vytvoriť pracovnú a hraciu zónu. Spacia zóna je zbytočný luxus – posteľ sa dá priradiť pri väčšom dieťati k zóne, kde sa učí, pri menšom zas k tej hracej. Inšpirovať sa možno napríklad aj vo feng šuej. Mnohé tieto zásady sú celkom prirodzené, napríklad to, aby posteľ nebola na trase medzi oknom a dverami. Na druhej strane to však netreba preháňať, nie všetko sa dá zrealizovať vzhľadom na miestne podmienky a dispozíciu.
Nie vždy sa dajú dodržať v detskej izbe všetky pravidlá – zvyčajne totiž jej zariaďovanie znamená pomerne urputný boj o priestor. Problém s nedostatkom miesta sa dá riešiť napríklad aj mobilným nábytkom – postele či stôl posuniete tam, kam potrebujete (alebo kde neprekážajú). Alax
Nie vždy sa dajú dodržať v detskej izbe všetky pravidlá – zvyčajne totiž jej zariaďovanie znamená pomerne urputný boj o priestor. Problém s nedostatkom miesta sa dá riešiť napríklad aj mobilným nábytkom – postele či stôl posuniete tam, kam potrebujete (alebo kde neprekážajú). Alax
Nie vždy sa dajú dodržať v detskej izbe všetky pravidlá – zvyčajne totiž jej zariaďovanie znamená pomerne urputný boj o priestor. Problém s nedostatkom miesta sa dá riešiť napríklad aj mobilným nábytkom – postele či stôl posuniete tam, kam potrebujete (alebo kde neprekážajú). Alax
Ako deti rastú, menia sa aj ich potreby a názory. Ako teda zariadiť izbu tak, aby sa jej vybavenie nemuselo neustále meniť?
Rodičia detí vo veku štyroch až piatich rokov si často žiadajú detské, farebné prvky. Našťastie, väčšinou sa mi darí ich od toho odhovoriť. Ja napríklad veľmi rada používam bielu. Biely nábytok vôbec nie je náročný na údržbu, prach na ňom dokonca vidieť menej ako na tmavom. A deti do priestoru prinesú toľko hračiek, výkresov či plagátov, že ak je tu viac farieb, treba izbu neustále upratovať, aby vyzerala dobre. Ak je v izbe jedna farba, môže vyniknúť detská práca. Mám rada výrazné farby, ale je veľmi ťažké skĺbiť ich napríklad na nábytku a na stene. Preto to rodičom veľmi neodporúčam. Lepšie je voliť menej farieb a základ vytvoriť z bielej, sivej, prípadne zo svetlého dreva.
Pubertiaci toho v izbe veľa nepotrebujú – väčšine stačí posteľ, stolička, stôl a nejaké úložné priestory. Samozrejme, záleží aj na záujmoch dieťaťa. Nebojte sa zariadiť mu izbu tým, čo potrebuje ku koníčku alebo športu. Decodom
Čo by v izbičke nemalo chýbať? Určite by tam mali byť posteľ, stolička, stôl a nejaké úložné priestory…
Myslím, že napríklad pubertiaci už ani nič viac nepotrebujú. Sama uprednostňujem nedávať deťom do izby priveľa vecí. Súvisí to s výchovou. Ak to ale dieťa napríklad s počítačom alebo televíziou nepreháňa, tak prečo mu ich do izby nedať? Najmä pubertiak to ocení. Zistila som aj to, že keď tým menším dáte do izby lano, závesy alebo kladky, hrajú sa na pirátov, robia si bunkre, takže sú neustále zaujaté hrou a nemajú ani potrebu zapnúť si televíziu. Samozrejme, záleží aj na záujmoch dieťaťa. Napríklad futbalista toho veľa nepotrebuje – stačí mu polica na výstavku pohárov. Dievčaťu, ktoré tancuje, chlapcovi, ktorý sa venuje hudbe alebo trénuje aj doma, by som sa však nebála zariadiť izbu tým, čo ku koníčku alebo športu potrebuje.
Pri deťoch každého veku je dobré mať nižšie položené otvorené police na veci, ktoré používajú denne, vyššie zasa uzatvorený odkladací priestor. Ak má malé dieťa uložené hračky tak, aby na ne dočiahlo a malo ich neustále na očiach, môže si ich samo vziať a zabaviť sa aj bez našej pomoci. Alax
Najväčším problémom v detskej izbe býva neporiadok. Dajú sa úložné priestory vyriešiť tak, aby bolo upratovanie jednoduchšie?
V malej miestnosti rozhodne odporúčam voliť úložné priestory na stenách, nie na zemi – tie priestor zmenšia. Bežne používané veci je dobré mať na policiach, aby ich dieťa malo na dosah, pri tých menších je dobré, keď sú to police otvorené. Ak chceme, aby sa zabavili, potrebujú mať hračky neustále na očiach a uložené tak, aby si ich mohli vziať samy, bez našej pomoci. Sezónne hračky môžu byť nad úrovňou ich dosahu. Tam už môžu byť dvierka, lebo ich aj tak budú otvárať rodičia. A čo sa týka neporiadku na podlahe – najmä k pubertiakom tak trochu patrí. Pokojne im ho tam nechajte, nech si sami uvedomia, že žijú v chlieviku.
Je užitočné, ak je zariadenie detskej izby viacúčelové – lepšie využijete miesto a dieťa sa učí rozvíjať svoju fantáziu. Napríklad do tejto truhlice z MDF sa zmestí hromada detských pokladov, a navyše na nej môže dieťa aj sedieť. Vibel
Aké materiály odporúčate do detských izieb?
Určite drevo, rada však používam aj lakovanú dosku MDF. Je síce drahšia a rodičia sa často boja, že ju deti zničia, ale myslím si, že detskej izbe neprekáža, keď je trošku zničená, patrí to k jej čaru. Mám takisto pocit, že sa u nás málo používajú materiály, ktoré sú pre deti vyslovene vhodné – napríklad plech. Môže z neho byť napríklad polička, ktorá zároveň funguje ako magnetická tabuľa. Vhodné je aj sklo, ak je dobre zakomponované – dá sa ním napríklad priviesť do izby sekundárne svetlo. Ďalej sú to rôzne žinenky, guma, silikónové materiály – sú pohodlné a hravé. Hlavne sa netreba báť.
A aký materiál je vhodný na podlahu?
Často sa odporúčajú koberce...
Koberec vôbec nie je potrebný. Možno pre pubertiaka, keď sa chce váľať po zemi, ale na to stačia aj väčšie vankúše. Bola som napríklad v izbičke malého chlapca, kde bola podlaha z plechu a vyzeralo to úžasne. Mal tam podlahové vykurovanie, takže zem bola príjemne teplá, a keďže plech nebol nablýskaný, neprekážalo mu kreslenie, škrabance ani búchanie kladivkom.
Prírodná podlahovina Marmoleum Click od spoločnosti Forbo sa vyrába vo forme praktických, štvorcových alebo obdĺžnikových lamiel. Dotyk bosej nohy s týmto typom krytiny je veľmi príjemný, pretože podlaha ľahko dosiahne izbovú teplotu. Povrch je antibakteriálny, vodovzdorný a antistatický a vďaka dvojvrstvovej povrchovej úprave TopShield lepšie odoláva nečistotám aj oderu. Navyše, k dispozícii je množstvo farebných variácií, pri ktorých kvalitné prírodné pigmenty garantujú dlhodobú farebnú stálosť. KPP SK
Aj zariaďovanie izby pre jedno dieťa je často oriešok, nieto ešte keď potrebujete do jednej miestnosti umiestniť dve alebo tri deti. Ako to vyriešiť, aby sa nehádali napríklad o to, kto bude spať hore?
Teraz budem hovoriť viac zo skúsenosti matky než architektky. Myslím, že je to skôr otázka výchovy. Podľa mňa je chyba deliť súrodencom všetky veci na moje a tvoje. Je to skôr pre dobrý pocit nás dospelých – aby sme sa cítili ako dobrí rodičia. Deťom to však skôr škodí. Mali by sa naučiť napríklad vymeniť si podľa chuti (či dohody) postele, alebo ak je jedno z detí ešte malé, vystačiť si s jedným stolom. Deti sa tak naučia vymedzovať si zóny, kde sa chcú pohybovať, a vychádzať spolu – najskôr medzi súrodencami, potom aj s inými ľuďmi v kolektíve. Ak im veci striktne rozdelíme na moje a tvoje, ponesú si to až do dospelosti.
