Majstrovanie ma baví
„Zručnosť som nadobudol ešte v detstve, najmä zásluhou môjho otca, ktorý ma viedol k praktickej samostatnosti. Aj on bol domácim majstrom. Všetko si sám vyrábal a ja som mu pri tom asistoval,“ prezradil o zdroji získania svojich manuálnych schopností hudobník a spevák Václav Patejdl. Dodnes sa kamaráti s drevom a nie je mu cudzia ani elektrika. Jeho priatelia a blízki však na ňom najväčšmi obdivujú schopnosť opraviť neopraviteľné.
Sotva musíte kalkulovať s peniazmi, či na to máte, alebo či si vec radšej neurobíte sám. Čo vás motivuje k domácemu majstrovaniu?
Dva dôvody. Nieže by som chcel ušetriť. Práve naopak, čím ďalej, tým viac sa držím zásady – daj zarobiť aj druhým. Nie vždy som však spokojný s kvalitou práce remeselníkov. Pri každej činnosti, ktorá sa robí v mojom byte, mi nedá, aby som majstra nekontroloval, neasistoval mu. Raz sa stalo, že som jedného tapetára musel vyhodiť, pretože sa na jeho prácu nedalo pozerať. Dokončil som to sám. A druhý dôvod, prečo majstrujem? Práce, ktoré som schopný urobiť, ma aj bavia. Je to spôsob relaxovania, ktorý zároveň prináša hrdosť, že si človek dokáže niečo urobiť sám.Môžete konkretizovať, aké náradie alebo prácu ovládate?
Som schopný robiť v podstate čokoľvek – od tapetovania cez maľovanie, natieranie, murovanie, len do obkladania obkladačkami by som sa zrejme nepustil. Mám vzťah aj k práci s drevom – kedysi som si vyrábal obaly na syntetizátory, ďalej s kovmi – spájkujem atď., ale nie je mi cudzia ani elektrika.A keby ste si mali vybrať oblasť, v ktorej sa najlepšie cítite, v čom ste najviac „doma“?
Svojím spôsobom asi pri práci s drevom. Vždy som si hovoril, že keby som nerobil muziku, bol by som stolárom. Alebo možno ďalšia schopnosť, za ktorú ma všetci chvália. Dokážem opraviť neopraviteľné. Napríklad aj elektrospotrebiče ako mixéry a podobne. Možno by som si mohol otvoriť nejakú opravárenskú dielňu.
Drevo je vám sympatické. Čo z tohto materiálu vyšlo spod vašich rúk?
Napríklad som vyrobil nábytok do detskej izby. V Drevone som si nakúpil materiál a pustil sa do toho. Urobil som poličky, stolíky i úložné priestory – vsta- vanú skriňu vrátane posuvných dverí. Tak som rozdelil izbu.Nábytok ste si aj dizajnérsky navrhovali?
Áno. Aj v tomto som takmer odborníkom. Nedávno som napríklad vymyslel kuchynský rohový kút na chatu – stôl a lavicu. Stôl sa dá prestaviť a vznikne krásna dvojlôžková posteľ na spanie. Možno si dám svoj nápad patentovať. Výrobok som však už nezhotovil vlastnoručne. Nakreslil som ho a podľa nákresu ho vyrobil stolár.Máte doma aj nejakú malú dielničku? Čím je vybavená?
Špeciálnu dielňu nemám, ale samozrejme, mám všetky dôležité nástroje a náradie – skrutkovače, kliešte, vŕtačky atď. Náradie je uložené v zásuvke alebo v skrinke a keď ho potrebujem, iba ho vyberiem. Väčšie veci skladujem v garáži a teraz už aj na chate.„Vyučili“ ste sa vraj pri stavbe rodičovského domu…
Priznám sa, že sme spolu s otcom, pomocníkmi a zopár odborníkmi postavili celý dom. Urobili sme základy, miešali betón, murovali z tehál, robili sme všetky práce s drevom, ďalej rozvod vody a elektrické rozvody. Otec bol vyučený elektrikár, takže aj elektriku sme si urobili sami. Naozaj. Iba na obkladanie obkladačkami, armovanie stropu a vonkajšiu omietku sme zavolali odborníkov. Ale aj pri tom sme asistovali.Teraz bývate v byte, no aj ten si vyžaduje určitú údržbu…
Samozrejme, drobné opravy ako výmenu tesnenia na kvapkajúcom vodovode a podobne si urobím sám. Problém je v inom. Vidím, že aj byt by potreboval generálku, ale neviem si nájsť čas a neviem, čo s rodinou a všetkými tými vecami, ktoré by pri rekonštrukcii prekážali. Zrejme by ich bolo treba niekde vysťahovať aspoň na mesiac a byt zrekonštruovať. Dúfam, že raz k tomu dôjde.Váš otec vás viedol praktickým spôsobom. Vychovávate rovnako aj svojich dvoch synov?
Snažím sa, ale na otca nemám. On sa nám skutočne veľa venoval. Zo začiatku robil ako muzikant, t. j. pracoval večer a cez deň sa o nás staral. Potom neskôr, keď chodil do zamestnania, tak sa nám venoval denne po štvrtej až do večera a samozrejme aj cez víkendy. To sa o mne povedať nedá. Bohužiaľ, som dosť často preč. Cestujem po svete, alebo v štúdiu nahrávam celý deň, niekedy aj neskoro do noci. Nemám na synov toľko času, koľko by som chcel. Samozrejme, keď niečo robím, musia mi asistovať. Postupne ich učím, ale ja som určite dostal od otca viac vedomostí ako doteraz oni odo mňa.
K prácam v záhrade vraj nemáte vzťah. Muži však s obľubou udržiavajú trávnik…
Keby som mal viac času, možno by ma to aj bavilo. Žijem, ako sa hovorí nadoraz, preto záhrada väčšinou zostáva na pleciach manželke, ktorá má k zemi lepší vzťah ako ja. Dnes je mechanizácia na takej úrovni, že to zvládne aj sama.Zahŕňa vaša záhradka aj úžitkovú časť so zeleninovými hriadkami?
To nie. Sú tam len okrasné kvetinky a trávnik, ale pri rodičovskom dome je aj úžitková záhrada, v ktorej mama pestuje rôzne dobroty. Z nich sa ujde aj nám. Môj negatívny vzťah k záhrade možno vyplýva aj z toho, že od malička som bol nútený v nej pracovať a neprirástlo mi to k srdcu. Nie som žiadny latifundista.Dorábať zeleninu a ovocie sa finančne veľmi neoplatí, ale človek si ich môže dopestovať bez chemikálií, a čo je dôležité, konzumovať čerstvé. Ani do dôchodku sa nechystáte ísť týmto smerom?
Neviem, čo prinesie budúcnosť, ale nevylučujem to. Nejde však len o úžitok a o to, že vieme, čo konzumujeme. Myslím si, že pre väčšinu ľudí je jeden z najdôležitejších zmyslov života pocit byť užitočný. Preto, najmä tí starší, okopávajú záhradku, starajú sa o ňu, hoci už často ani poriadne nevládzu. Sú činní, pracujú a nielen sebe dokazujú, že ešte stále čosi vedia, že nežijú nadarmo. Sú aj ostatným ľuďom na osoh.Máte doma psíka?
Ja nie, ale mama áno, napriek tomu, že celý život mala panický strach zo psov. Po otcovej smrti jej moja sestra zaobstarala šteniatko zlatého retrievera, ktoré už vyrástlo na krásneho veľkého psa.Určite sa s maminým štvornohým strážcom stretávate. Skúste si spomenúť na nejakú skúsenosť, prípadne dobrú radu pre všetkých psíčkarov.
Nie som s ním dennodenne, iba mu občas donesiem kosti a zahrám sa s ním. Je to veľmi milý kamarátsky pes. Mám psov svojím spôsobom rád, ale opäť je tu otázka času. Treba sa im venovať. Myslím si, že u nás by pes trpel. A to je práve to, čo by si aj iní ľudia mali uvedomiť. Či svojho psíka uväzneného v byte netrápia.Ste umelec a mnohých umelcov to ťahá aj do iných sfér, mimo toho, čomu sa venujú. Napríklad Daniel Hevier a Karel Gott maľujú. Nepocítili ste niekedy volanie iným smerom ako hudobným?
Zaujímavé je, že vôbec nie. Hudba ma pohlcuje celého. Dokonca som sa niekoľkokrát pokúsil napísať text k pesničke, no veľmi som sa trápil. Uvedomil som si, že to nemá zmysel a že to radšej prenechám svojim kamarátom – odborníkom.Začiatok v dobe, keď kvalitné hudobné nástroje boli takmer nedostupné, bol určite ťažký. Mnohí muzikanti to riešili vlastnoručnou výrobou…
Naozaj, keď sme začínali, skoro všetko sme si museli vyrábať – od zosilňovačov cez reproduktorové debne atď. S naším prvým gitaristom Jurom Farkašom sme kedysi v Eláne spoločnými silami vyrobili aj gitaru. Mala taký zvláštny tvar, ktorý sme okopírovali z fotky nejakej zahraničnej skupiny, ale hrala! S otcom sme začali stavať elektrofonický organ, no potom sa mi podarilo zadovážiť si nový (zn. Vermona z NDR), tak sme ho nedokončili. A tiež sme zo zvyškov starých bubnov urobili jednu kompletnú sadu. Spájkovali sme káble, dávali dokopy reproduktory a neskôr aj svetelný park. Doba bola veľmi zvláštna. Dnešní mladí muzikanti si ani neuvedomujú, akú majú výhodu. Všetko sa dá kúpiť v obchode. Samozrejme, je to aj otázka peňazí. My sme si vtedy mohli kvalitné hudobné nástroje kúpiť iba za hranicami a potrebné valuty sa dali zohnať len načierno. Až keď sme sa ako vysokoškoláci dostali do zahraničia, kde sme hrali po baroch, mohli sme si za zarobené peniaze kúpiť vysnívané originálne kvalitné hudobné nástroje.