Nájsť si svoju záhradku

Ste veľmi zaneprázdnený človek. Účinkujete v Činohre SND, v rozhlase, hosťujete v Divadle a.ha a ešte pracujete aj v dabingu. Viete si vôbec nájsť čas na oddych?

Snažím sa, ale občas mi to nevychádza. Popri všetkých týchto aktivitách mám ešte dvojročnú dcéru, s ktorou sa treba hrať. Ale to už považujem za oddych, hoci niekedy, keď neposlúcha, dám ju radšej mamičke. Nech sa ona s ňou baví.

Ako teda vyzerá váš relax? Pri čom si najlepšie dokážete oddýchnuť?

Často som tvrdil, že na rybačke, ale to tiež nie je celkom pravda. Ani na ňu nemám čas, a to som si na tento rok kúpil aj rybársky lístok. Aby som teda neklamal, asi najlepšie relaxujem v mojej záhradke. Mám v nej trávnik, ktorý treba pravidelne kosiť, a ešte sedem paradajok, šesť kalerábov, desať koreňov jahôd, desať rastliniek hrachu a dvadsať slnečníc…

Aj malá hriadka si vyžaduje pravidelnú starostlivosť…

Áno. Počkám, až burina narastie na dvadsať – tridsať centimetrov, a potom ju vytrhám. Priznám sa, že kedysi som mal aj skleník, ale to už bolo priveľa. Daroval som ho kamarátovi. Má z neho veľkú radosť, pretože žije pod Tatrami a je dosť možné, že sa mu tento rok urodili naozajstné paradajky. Pod Belianskymi Tatrami. Moje paradajky, ktoré mali byť vysoké meter, boli dva, tie, ktoré mali mať pol metra, mali jeden a pol, takže som mal v skleníku džungľu. Zrejme si to nechám až na dôchodok.

Čo vás motivovalo, aby ste si aspoň kúsok záhradky založili už teraz?

Sám sa tomu čudujem. Keď som bol ešte dieťa, musel som chodiť polievať na druhý koniec mesta (Považskej Bystrice) záhradku, ktorú vlastnili moji rodičia. Kamaráti sa ešte len vracali z kúpaliska, no ja som už utekal polievať uhorky… Preto som mal k záhradkám odpor. A teraz, keď som sa stal majiteľom vlastnej, prebudili sa vo mne nejaké gény, zrejme z maminej strany. Celkom ma teší hrabať sa v zemi, pozerať sa, ako to všetko rastie, a naháňať slimákov, čo rastlinky ničia. Ráno zvyčajne vyjdem do záhradky, prejdem sa po nej, poprezerám si svoj „obrovský“ záhon, popolievam ho. A potom mám dobrý pocit, že deň začínam zmysluplnou činnosťou.

K rybárčeniu vás priťahuje úlovok alebo samota a ticho?

Mám rád čistú prírodu. Tu v Bratislave k jazerám medzi paneláky nechodím, nepáčilo by sa mi pri chytaní rýb vidieť autá. A je to aj o tom, že si na dve – tri hodinky sadnem a som sám, alebo iba s jedným kamarátom. Môžem sa na chvíľočku zastaviť, porozmýšľať… Keby som si len tak sadol k jazeru a díval sa do vody, minimálne by som bol podozrivý. A keď mám udice, tak si každý okoloidúci povie: „Aha, to je ten tichý blázon.“ V podstate ide o to isté, akurát to mám zlegalizované. A ešte niečo. V aute v kufri vozím rybársky kabát môjho otca. Oblečiem si ho alebo si naň sadnem a spomínam…

Máte kvalitný výstroj ako riadny športový rybár?

Priznám sa, že určite nemám špičkové náradie ako rybári, ktorí sa tomuto športu venujú. Ešte donedávna, rok dva nazad, som mal iba otcove rybárske prúty a navijaky. A keď mi už aj dôchodcovia dohovárali, ktorí skutočne nemajú veľa peňazí, že by sa patrilo zadovážiť si kvalitnejšie udice, kúpil som si nové. Nie sú to však mercedesy medzi udicami, iba také normálne náradie.

Môžete z vlastných skúseností poradiť začínajúcemu rybárovi amatérovi?

Ale áno. Aby sa veľmi neusiloval rybu naozaj chytiť a potom musí vydržať posmech z neúspechu. Sám som si to už odžil. Vracal som sa z rybačky a nikdy som nič nechytil. Vydržať výsmech pomôže zoceliť určité charakterové vlastnosti. Môjho syna, ktorý už ako malé dieťa chodil so mnou, to trápilo ešte väčšmi. Tvrdil, že ryby neboli hladné. Ak až tak úpenlivo netúžime rybu chytiť, príde sama.

Veľmi zaujímavé poznanie…

Ďalšia skúsenosť. Vôbec nezáleží na kvalite výstroja. Zažil som jednu príhodu. Starší pán dôchodca, ktorý vlastnil udicu spred mnohých rokov, odchádzal od vody a pristavil sa pri mne. Pozrel na hodinky a povedal: „Ešte mám polhodinky čas, tuším si chytím nejakú šťučku.“ Sedel som pri vode už štyri hodiny, tak som si v duchu pomyslel, no určite, iba ma tu znervózňuješ. On však hodil do vody umelú gumovú rybičku a na druhýkrát (rybári vedia, čo to znamená), mu naozaj na ňu skočila šťuka. Dal si ju do sieťky, pozrel sa na hodinky a povedal: „No, hádam už pôjdem.“ Len čo zašiel za prvý strom, vybral som si takú istú rybičku a hádzal ju ďalšie dve hodiny. Vôbec nič som nechytil.

Máte rád jedlá z rýb a dokážete ich aj pripraviť?

Mám rád ryby, aj morské príšerky a, samozrejme, viem ich aj pripraviť. Nepoužívam však nejaké veľmi zložité recepty. Pstruhy sú najlepšie opečené na masle, potom ich posolím a pokvapkám citrónom, prípadne okorením, ale nie veľa. Kapra pripravujem tiež na masle alebo ho obalím, či zapečiem so zeleninou v rúre. Vlastníte zaujímavý kotlík, v ktorom občas pripravujete jedlo pre svojich priateľov.

Čo sú to za dobroty?

Kotlík je skutočne nádherný – replika zabíjačkového. Raz ho ku mne priniesol môj kamarát lekár a pretože on býva v paneláku, nežne som si ho prisvojil. Pod kotlíkom sa kúri, tak ako pod naozajstným zabíjačkovým a najčastejšie v ňom varievame guláš. Raz v decembri sme v ňom robili držkovú. Už snežilo a návštevníci priznali, že také niečo ešte nezažili. Nuž a naposledy som v ňom dvakrát po sebe varil hovädzí guláš pri príležitosti mojich narodenín. Najbližšie uvaríme šampiňónovú polievku. Teším sa na to, pretože, priznám sa, od tých gulášov si musím trochu oddýchnuť.

Domček, v ktorom bývate, ste museli prerobiť. Ako ste sa podieľali na rekonštrukcii?

Spolu s manželkou sme vymysleli, ako chceme zmeniť jeho vnútro. Realizáciu i stavebný dozor si zobral na starosť jeden dobrý človek. Zo začiatku som mal chuť, že budem niektoré práce robiť vlastnoručne, ale nejako mi to nešlo od ruky. Chcel som sa podieľať na rozbíjaní pôvodných priečok, pretože sme potrebovali priestory trocha otvoriť, ale na to prišli mocní chlapi, ktorých neboleli ruky. Napokon som im iba občas pripravil jedlo, napríklad na grile alebo práve spomínaný guláš v kotlíku.

Pôdorysnú dispozíciu ste si navrhovali sami, nemali ste projektanta – architekta?

Domček už stál a keď sme ho s manželkou videli, v podstate sme sa hneď zhodli na tom, čo treba zväčšiť, čo zmeniť. Napríklad v zadnom priečelí sme navrhli veľké dvere, aby sme mohli priamo z domu vychádzať do záhradky. Okrem toho sme si dali urobiť malú terasu, na ktorej môžeme raňajkovať. A moji dobrí kamaráti z Liptova nám práve dokončili pergolu. Na konštrukciu sme natiahli plachtu, aby vytvárala tieň a dalo sa tam pobudnúť aj v lete.

Ste spokojný s výsledkom, nechceli by ste teraz, keď už v dome bývate, niečo zmeniť, prerobiť?

Postavením pergoly sme s rekonštrukciou skončili. Akurát ešte podhľad na prednej fasáde je z umelohmotného obkladu, a keď domček dostal novú strechu s krytinou z bobrovky (vyzerá nádherne, ako perníková chalúpka), umelá hmota strašne „kričí“. Chcem obklad vymeniť za tatranský profil. Potom už bude dom dokonalý. Dúfam, že s ním dlho, dlho nebudeme musieť nič robiť. Po dvoch rokoch rekonštrukcie si ho už chcem užívať.

Leto a dovolenky. Vraj ste ešte na nijakej exotickej dovolenke neboli a ak pôjdete, bude to safari. Ste lovec, keďže obľubujete rybolov, alebo skôr obdivovateľ fauny?

Lovec naozaj nie som. Dokonca mám problém aj s rybou, keď ju chytím. Ak je pekná, tak mi jej je ľúto. A keď si ešte uvedomím, že ju musím zabiť, očistiť, upiecť… Už sa mi stalo, že som ju hodil naspäť do vody. A môj syn takisto. Zo začiatku sme sa hádali, ale napokon som zistil, že je to veľmi pohodlné. A safari? Určite nie pre strieľanie, to by mi ani nenapadlo. Niekedy by som však chcel naživo vidieť všetky zvieratká, ktoré vidím v dokumentárnych filmoch. To však ešte musí počkať. Najprv dokončím domček, lebo to tiež stojí peniaze.

Pochádzate z hereckej rodiny. Zasvätil vás otec do nevyhnutných mužských prác, aby domácnosť fungovala?

Môj otec bol typický chlap. Vedel všetko urobiť, ale kým ho mama „dokopala“, aby to konečne vykonal, strašne dlho to trvalo. Ja som taký istý. Napríklad, moja žena mi ukáže, kde by mal visieť obraz. Prvé dva týždne o tom uvažujem, potom si urobím ceruzkou značku, znova počkám dva tri týždne, potom vyvŕtam dierku a po týždni tam napokon dám rozpernú príchytku. Obraz visí tak za mesiac dva. Manželka si už na to zvykla a dokonca na túto tému žartuje. Nedávno s priateľmi rozoberala moju zručnosť pri vešaní obrázkov. „Poďte sa pozrieť do detskej izby. Ak si myslíte, že obrázky zavesené na stene bez ladu a skladu sú tam tak úmyselne, mýlite sa.“ Ja síce vyhlasujem, že to tak malo byť, ale je pravda, že sa mi nepodarilo vyvŕtať diery v jednej línii. Takže obrazy naozaj nemajú systém.

Ako v tomto smere vediete svojho syna?

Jakub veľmi rád kreslí. Dokonca, keď som mu pripravil rybačku, kde sa dalo chytiť veľa rýb, radšej si kreslil. Išlo ma poraziť. Chcel si vyskúšať herectvo, aj si ho vyskúšal, ale radšej sa hýbe vo výtvarných sférach. A čo sa týka domácich prác? Mňa do nich nútili a teraz som hlupák otec, ktorý si to pamätá. Keď požiadam syna, aby mi pomohol v záhradke, a nechce sa mu, poviem si, nebudem ťa trápiť. Verím však, že aj on raz nájde svoju záhradku a pochopí, o čom to je.

Máte v zásobe dobrú radu pre domácich majstrov, ktorých baví relaxovať pri manuálnych prácach?

Áno. Prezradil mi ju ešte môj otec a sám som si ju už veľakrát overil v praxi. Keď niečo robíte, odkladajte si vždy všetky nástroje na jedno miesto. Inak sa vám stane, že by ste už dávno mohli mať všetko hotové, len keby ste pätnásť minút nemuseli hľadať skrutkovač a dvadsať minút rozmýšľať, kde ste položili zvinovací meter… Jednoducho, utvoriť si určitý systém, minimálne odkladať všetko do jednej debničky. Potom zbytočne nestratíte čas.