Dom pre život

Pôvodne obidve rodiny bývali v starom šesťdesiatročnom rodičovskom dome, ktorý si svojpomocne zrekonštruovali. Po čase sa im podarilo získať pozemok. Keďže bol dostatočne veľký na stavbu dvoch domov, po dvoch rokoch sa rozhodli aj spoločne stavať. Pozemok je úzky a strmý, do svahu. Bez problémov sa dohodli, kto bude bývať na vrchnej polovici a kto na spodnej. A tiež sa veľmi rýchlo dohodli, že zainvestujú a v strede si postavia spoločný bazén. Uvedomovali si, že s bazénom treba vedieť žiť, mať určitú disciplínu a naozaj ho využívať, keď sa raz do neho investujú peniaze. Obe rodiny žijú športovým životným štýlom, a tak vedeli, že to dokážu a investované prostriedky zužitkujú. My sme navštívili spodný dom.

„Hľadanie“ domu

Keď sa vyriešili tieto základné otázky, nastal čas riešiť samotný projekt domu. Majiteľka mala vágnu predstavu: vedela, že nechce, aby dom popieral svahovitý terén pozemku, naopak, chcela, aby ho kopíroval. Trochu sa orientuje v architektúre, ktorá ju vždy zaujímala, takže zhruba vedela, čo chce. Napriek tomu, že so synom vymyslela dom pre svojich rodičov celkom od základov, úprimne si priznala, že s domom vo svahu ako laik nemá skúsenosti, a tak začala hľadať pomoc profesionálnych architektov. Hľadala hlavne mladých ľudí, ktorí nie sú zaťažení konvenciami. Urobili pekné návrhy, ale netrafili sa do spoločného cítenia. Pani domu uznáva, že asi bola chyba najmä v nej, lebo konkrétnu predstavu síce nemala, ale vo svojom vnútri už niečo cítila, a keď sa návrh projektu nestretol s týmito pocitmi, tak ho odmietla.

Nakoniec ju manžel jedného rána prinútil, aby si sadla a skúsila dom nakresliť tak, ako to cíti a vie. A tak dala na papier svoju predstavu: v spodnej časti jeden integrovaný spoločný priestor s výhľadom a prepojením s vonkajškom, vo vrchnej časti súkromný priestor, ktorý bude od spoločného priestoru oddelený poschodím, ale zároveň s ním prirodzene prepojený schodiskom, a tretí priestor, zasunutý v teréne, bude využitý na kúpeľne, toalety, práčovňu, špajzu, šatník – hoci potrebné, ale druhoradé miestnosti. Žiadny zázrak, úplne základná idea, ale ako povedala pani domu, „väčšie skúsenosti nemám, takže pri tomto sme začali, a pri tom sme aj skončili“. S takýmto niečím potom zašli za architektmi z architektonickej kancelárie Collegium. Majiteľka sa však ani potom neubránila zásahom do hotového projektu. Za výdatnej podpory chápavého manžela zmenila napríklad vikierové okno v ich izbe nad kuchyňou na malú terasu. Izba sa tak zväčšila, presvetlila a spojila s exteriérom. Spoluprácu s architektmi hodnotí ako veľmi dobrú. Budúci majitelia im dosť jasne hovorili, čo chcú a čo nie, a architekti ich dosť jasne viedli – ideálne. A z dvojročnej spolupráce sa nakoniec zrodilo priateľstvo.

Rozdelenie priestoru

Dom má dva vchody. Jeden z terasy v spodnej časti – rovno do spoločenského priestoru. Druhý klasický vchod so zádverím z boku domu, ktorým sa vchádza do súkromnej, hornej časti. Oproti zádveriu je izba a spálňa manželov, napravo izby dvoch synov, veľký šatník a kúpeľňa, naľavo schodisko spájajúce súkromnú časť so spoločenským priestorom a malá galéria nad obývačkou, ktorá slúži ako pracovňa.

Safari izba

Manželia chceli mať jednu izbu pre seba. Slobodnú, nenáročnú, takú svoju. Tu majú veci, ktoré majú radi, ku ktorým majú osobný vzťah, ku ktorým ich viažu spomienky na detstvo, cesty, spoločne prežité chvíle… Izba je ladená v štýle safari. Pani domu má rada jasnú a výraznú grafiku zebry a v tejto miestnosti sa s ňou pohrala. Pri stavbe vznikla v miestnosti malá galéria, ktorú postupne zväčšovali, použili oceľové nosníky, až vznikol priestor dostatočne veľký na spálňu. Tá teraz poskytuje dokonalé súkromie. V safari izbe je aj šatník. Zvláštnosťou tejto izby a spálne sú malé umývadlá – nápad prevzatý z Holandska. Sú praktické, domáci ich často využívajú – keď sa potrebujú napiť, poliať kvety, umyť si zuby pred spaním… alebo sa len tak osviežiť. Páči sa im aj holandská architektúra, úžasný zmysel Holanďanov pre spojenie architektúry s krajinou. Aj tehličky na fasáde domu sú inšpirované touto krajinou.

Spoločenská časť

Schodisko z vrchnej, súkromnej časti vás privedie dolu do spoločného vzdušného a presvetleného priestoru. Naľavo je obývacia časť, napravo kuchyňa s jedálenským kútom. Dominantou tejto časti sú tri veľké presklené steny, ktoré poskytujú okrem úžasného výhľadu na celé mesto aj absolútne prepojenie (nielen optické, ale aj praktické – dvoma dverami) s terasou a priľahlou záhradou. Pod schodmi je situovaná špajza a práčovňa, ktoré sú tiež prepojené s vonkajškom. Ich umiestnenie umožňuje panej domu bez problémov zvládať domáce práce bez toho, aby sa nabehala. Všetko má poruke. V spodnej časti nechýba malá toaleta a momentálne sa pracuje aj na šatníku pre hostí. Jednotiacim prvkom tohto priestoru je keramická dlažba v jemnom krémovopieskovom odtieni. V celom dome je podlahové kúrenie. V spodnej časti si domáci vymysleli akúsi prírodnú formu klimatizácie. Do základov umiestnili kanalizačné rúry, ktorých jedna časť ústi v niekoľkých malých prieduchoch v podlahe pod presklenými oknami obývačky, druhá časť sa ťahá celým domom a končí sa v jeho hornej, zadnej časti. V stene nad obývačkou – na galérii – sú inštalované tri nasávače vzduchu. V letných horúčavách pustia ventiláciu, ktorá im do obývačky vháňa osviežujúci vlahý vzduch z chladného zádomia. Keď majú fajčiarsku návštevu, prieduchmi v podlahe vháňajú čerstvý vzduch a nasávače nad galériou odvádzajú cigaretový dym.

Jednoduchý interiér

Domácich baví zariaďovať, vymýšľať, hľadať zaujímavé tvary, správne farby, preto si mnohé zariadenie v dome navrhli a spravili sami. Kde sa dalo, použili lacnejšie drevo, staré trámy, ktoré opracovali, namorili, hľadali ten správny odtieň, v dobrom sa prekárali, ktorý z nápadov bude najlepší. Vidia v tom určité dobrodružstvo, majú v tom pasiu. Celý interiér je zariadený jednoducho a v jednotnom duchu. Základom v spodnej časti je kombinácia bukového dreva, antikora a kontrastnej červenej farby, ktorá dodáva celému priestoru energiu a potrebné napätie, a striedanie horizontálnych strohých línií s masívnymi zvlnenými líniami. Vo vrchnej časti je použité borovicové drevo bez povrchovej úpravy – tú si majitelia dotvorili sami, aby všetko spolu ladilo. Domáca pani priznáva, že ak má človek k drevu vzťah a baví ho to, je to zábavné a aj lacnejšie, no treba priznať, že aj prácne.

Prečo práve takto

Majiteľka je textilná výtvarníčka, stále sa svojím spôsobom motá okolo umenia, a tak za tie roky nabrala určité skúsenosti. Cit pre farby, tvary, atmosféru a napätie. To všetko sa dá veľmi dobre zužitkovať aj pri zariaďovaní priestoru. Svoj dom hodnotí ako veľmi praktický. Vždy chcela mať dom pre život. Dom, ktorý slúži svojim obyvateľom, a nie oni domu. Teoreticky obdivuje strohú modernú architektúru a minimalistické riešenie priestoru, ale vlastný dom tak nikdy neriešila. Prečo je to tak, na to nevie dať presnú odpoveď. Asi je to tým, že už od detstva má silný vzťah ku krajine a k prírode a vo svojom dome potrebuje mať kúsok dreva, trocha tepla, zopár spomienok na detstvo. A navyše členom rodiny je aj pes, ktorý sa z času na čas vypýta dovnútra, a tak je zariadenie interiéru aspoň trocha prispôsobené aj jemu.