Staronové omietanie

Na vnútorné povrchy patria vnútorné omietky so svojimi špecifickými vlastnosťami. Očakáva sa od nich, že budú čo najviac odolávať mechanickému poškodeniu, vlhkosti, plesniam, hnilobe a pritom sa budú tváriť elegantne, udržia si farebnosť, nechajú si urobiť štruktúru podľa našich predstáv a zabezpečia nám akustickú pohodu v interiéri. Nebolo by od veci a ani od steny, keby boli aj umývateľné a mali dobré tepelnoizolačné vlastnosti.

148706

Napodiv alebo skôr na náš úžitok svoju dobrú povesť oprášili omietky prírodného zloženia. Ich návrat je podmienený nielen ich vzhľadom, ale aj vlastnosťami, ktoré nás aspoň čiastočne chránia pred civilizačnými chorobami. V prípade prírodných omietok je to najmä vďaka bezkonkurenčnej paropriepustnosti. Ich trvácnosti svedčí zdrsnený prírodný podklad. Môžete ich nanášať na stenu zhotovenú z dreva, pálenej či hlinenej tehly, z OSB dosiek, ale aj na stenu s vápenno-cementovými omietkami. Povrch kameňa alebo betónu potrebuje dôslednejšiu úpravu: pred nanesením prvej vrstvy omietky musíte na stenu prichytiť kovovú mriežku.

148703

Prírodnými omietkami neskúšajte omietať staré glejové alebo kriedujúce nátery, povrchy natreté olejovými alebo plastovými nátermi, kovy, hladké nenasiakavé a trvalo vlhké podklady. Zloženie výlučne z prírodných materiálov je pre organizmus človeka neškodné; takéto omietky neobsahujú alergény, sú priedušné, PH neutrálne, na dotyk nie sú chladné a nepôsobia umelo. V interiéri vytvárajú optimálnu, zdraviu prospešnú klímu. Interiérové prírodné omietky sú alternatívou pre tých, ktorí uprednostňujú tradičné spojenie s prírodou a staré techniky spracovania.
 

Hlina na výsostiach stien

148710

Príjemný pocit z bezprostrednej blízkosti prírodného materiálu vyvolávajú povrchy stien ošetrené hlinenou omietkou. Ak sa pre ňu rozhodnete, neodoláte hoci len mimovoľným dotykom, aby ste si pripomenuli jej prítomnosť na stenách vášho domova. Navyše, oceníte povrch stien, ktorý prirodzene filtruje prach, absorbuje škodlivé látky, upravuje teplotu a vlhkosť, ba dokonca prispieva k schopnosti steny akumulovať teplo. Slovom, hlinené stavebné látky vytvárajú živé povrchy. Pri ich výrobe sa používajú kvalitné hliny, kremičité piesky, ľan, slama a konopné vlákna.
 

148714	148699
Hlinené omietky obyčajne obsahujú iba hlinu a piesok, nijaké chemické látky. Je príjemné dotýkať sa ich povrchu a vytvárať z hlinenej omietkoviny plastické obrazce. Pigmentované hlinené omietky dovolia kombinovať rôzne farebné plochy. (Rigi)	Znášanlivá s inými materiálmi, trvácna, tvárna, overená tradíciou – taká je hlinená omietka. Tradične spracovaná hlinená omietka – nahadzovaná a hladená rukou bez použitia murárskeho náčinia. (Rigi)

148718

V predaji sa už objavili hotové, vopred pripravené suché zmesi určené na prípravu hlinených omietok. Zmes sa zmieša s vodou a potom to príde – môžete ju naniesť na zdrsnený podklad pokrytý náterom z riedkej hliny rovnakým spôsobom ako inú omietku alebo dokonca strojovo (striekaním). Podkladom môže byť aj juta alebo trstina. Nanášať ju možno ako hrubú jedno- alebo dvojvrstvovú omietku v prípade, že najprv treba vyrovnať podklad. V troch vrstvách to bude vtedy, keď poslednú vrstvu vytvorí tenká hlinená stierka. Spodné vrstvy sú ílovitejšie, vrchné obsahujú viac piesku. Hlina sa spriatelí s každým podkladom okrem betónu a väčších kamenných plôch. Ak sa predsa len rozhodnete pre takýto podklad, rátajte s tým, že bez kovovej mriežky to nepôjde.

Ale pozor! Hlinená omietka sa nekamaráti so sadrokartónom. A čo tak si ju zamiesiť vo vlastnej réžii? Okrem guráže potrebujete hlinu z vlastnej záhrady zmiešanú s vodou, pieskom a prípadne aj vlákninami. Čo oblasť, to hlina s iným špecifickým zložením. Okrem charakteristického farebného odtieňa pre určitú oblasť sa líši aj kvalitatívnymi vlastnosťami. Dajte si svoju hlinu otestovať skôr, než sa pustíte do práce.
 

148716	148704
Ručný spôsob nanášania a vyrovnávania hliníkovej omietky. Na vnútorné povrchy môžete naniesť kazeínové mlieko s prírodným minerálnym pigmentom.

148702

Zábava, ktorú si môžete užiť pri modelovaní hlinených omietok vlastnými prstami a vytváraní vlastných dekorácií, by bola len ťažko realizovateľná s vápenno-cementovými omietkami. Okrem toho, že hlina neškodí, môžete ju vďaka pomalému zasychaniu modelovať a vytvárať na jej povrchu štruktúry alebo grafické motívy podľa vlastnej fantázie. Náčinie po omietaní ľahko umyjete vodou. Receptúra radí zmiešať ílovitú zeminu s pieskom a do zmesi pridať narezanú slamu alebo konope. Každá zložka má svoj význam: piesok nie je len plnivom, ale obmedzuje aj zmrašťovanie hliny, slama tvorí kostru a nedovolí, aby sa na omietke objavili trhliny. Jemnú hlinenú omietkovú zmes možno dofarbiť prírodnými pigmentmi. Tak vznikne farebná stierka. Inou možnosťou je premaľovanie hliny kazeínovými alebo vápennými farbami.

148705

Hlina je však najkrajšia vo svojej prirodzenej podobe v odtieňoch, ktoré prezrádzajú jej pôvod. Vyskytuje sa v rôznych farbách – od žltej až po červenú. Kto sa aj v kúpeľni rozhodne pre hlinenú omietku, zistí, že vďaka jej absorbčnej schopnosti sa zrkadlá neorosia ani po sprchovaní. Ak však chcete v kúpeľni posvätiť všetky steny prírodnými omietkami, budete potrebovať marockú štuku. Tú voda nezmyje ani na miestach v okolí vane alebo sprchovacieho kúta.
 

148715

Kazeínová mramorová farba?

Ide o krycí náter, ktorý upadol do zabudnutia v časoch petrochemicky vyrábaných farieb. Kazeín, prírodná látka obsiahnutá v mlieku, sa po pridaní syridla vyzráža z odtučneného mlieka ako odtučnený tvaroh. Chemicky je to veľmi zložitá zmes, biologicky jednoduchá surovina. V práškovej forme sa primiešava do farby s mramorovou múčkou rôznej zrnitosti a spolu s boraxom vytvára spojivo. Už pred tisícročiami ľudia vedeli, že vápno zmiešané s tvarohom je vynikajúcim spojivom pre farby a lepidlá. Niektoré z týchto prác sa dodnes zachovali v kostoloch a múzeách. Svedčí to o výbornej kvalite kazeínových farieb.

Netoxické spracovanie kazeínových farieb je ďalším dôvodom na objavovanie starých receptov. Použitie kazeínovej farby s mramorovou múčkou tónovanou minerálnymi a spinelovými pigmentmi sa osvedčilo na stenách i stropoch, ak sa naniesla na hlinené omietky, kameň, betón, drsné vláknité a čisto papierové tapety, sadrokartón, sadrovláknité dosky. Kazeínová farba sa nanáša natieračskými valčekami a fasádnickymi štetkami najlepšie z prírodných surovín. Nasiakavé alebo nerovnomerne nasiakavé podklady sa musia ošetriť kazeínovým základom.

Kazeínový náter sa neznesie so starým glejovým či kriedujúcim náterom, olejovými alebo latexovými farbami, plastovými povlakmi, kovom, zvyškami tapetárskeho lepidla, ale ani s hladkými, nenasiakavými a trvalo vlhkými podkladmi. V obytných priestoroch môžeme použiť aj vápennú kazeínovú farbu či torkretovú omietku. Vápenná kazeínová farba bude pevná a odolná, ak sa natrie na alkalický podklad: na čerstvú (1 a 2 dni starú) vápennú omietku. Farba vytvrdne s vápennou omietkou na určitý druh vápenca – mramoru, známeho ako takzvaná fresko technika. Do vlhkých priestorov je vhodná vápenná farba alebo vápenná omietka, ideálna je ich kombinácia.

Hladené špeciálne prírodné omietky

Tieto omietky sú nezameniteľné, na ich vyhotovenie však treba dostatok trpezlivosti, zručnosti i času. Hladký lesklý povrch pripomína svojím vzhľadom ušľachtilý kameň. Technika nanášania a druh omietky sa najčastejšie označujú dvoma názvami: tadelakt a stucco lustro.

Taliansky lesk – stucco lustro

148717

Stucco lustro s leskom a transparentnosťou mramoru pochádza z Talianska, kde mu už od antických čias vravia jasná alebo benátska štuka. Hladené fresky oddávna vznikali vrstvením omietky s maľbou, ktorú ošetrili olivovým mydlom a potom vyhladili horúcou murárskou lyžicou. Z antických rukopisov (Vitruvius) je známe, že v staroveku viacročné zrenie vápna bolo predpísané zákonom. Stucco lustro ožilo v modernom interiéri: hladiacou technikou sa nanesie špachtľovacia dvojzložková látka na vápenno-mramorový základ. Hlavnou zložkou tejto látky je drevom vypálené mramorové hasené vápno, ktoré zrelo aspoň dva roky. Látka vznikne priamo na mieste zmiešaním prachovej zložky s tekutou. Čerstvo namiešaný materiál je pri spracovaní dobre tvárny, dá sa ľahko tónovať do 10 % všetkými zemnými, minerálnymi a spinelovými pigmentmi v rozličných farebných odtieňoch. Jednotlivé zložky sa môžu dlhodobo skladovať.
 

148708

Postup nanášania stucco lustra Prvú vrstvu nanesieme natenko a rovnomerne  po celej ploche bez veľkého tlaku a necháme asi 10 až 20 hodín vytvrdnúť. Vďaka tomu sa vyplní a vyhladí podklad.

Druhú vrstvu nanesieme rovnako natenko, ale po častiach (v malých rozptýlených plôškach), na ploche asi 1,5 m2. Potom do medzipriestorov nanesieme ďalšie plôšky tak, aby čiastočne prekrývali predchádzajúce. Pokračujeme, kým nie je vyplnená celá plocha. Je dôležité, aby spodné plôšky boli zavädnuté – iba tak sa vytvorí požadovaná štruktúra. Tam, kde sa plôšky prekrývajú, vznikne pri zhutnení tmavší, hlbší farebný odtieň. Výsledný vzhľad závisí od veľkosti nanesených plôšok a od rukopisu pracovníka. Tlakovým hladením zavädnutej vrstvy benátskou lyžicou vzniknú typické svetlé a tmavé efekty a lesk. Ak použijeme horúcou lyžicu (60 až 80 °C), môžeme tieto efekty ešte väčšmi zvýrazniť. Nakoniec mäkkým štetcom zapracujeme do povrchu hladiace mydlo, aby sa povrch nasýtil. Po krátkom zavädnutí stačí stucco lustro „prežehliť“ horúcou alebo studenou lyžicou tak, aby sa docielil vysoký lesk. Povrch bude odpudzovať nečistoty a vodu. Chemicky vznikne vodou nerozpustné vápenné mydlo. V prípade, že na ošetrenej ploche chcete dosiahnuť vysoký lesk, použite púnsky vosk. (4image)

148707

Vhodné sú všetky únosné, pevné, nezamastené, čisté a, samozrejme, odborne pripravené podklady. Najvhodnejším podkladom pod benátsku štuku je klasická vápenná omietka. Pri tomto zložení omietky sa uplatnia aj dobré vlastnosti, ako sú schopnosť difúzie a odolnosť proti plesniam a baktériám. V prípade, že sa stucco lustro nanáša na hlinenú omietku, výrobcovia ponúkajú špeciálnu zmes – stucco lustro na hlinu (Stuccolustro Sonder-masse Lehm). Tá vytvorí medzivrstvu na podklade, ktorý sa vopred ošetril kazeínovým základom. Kazeínový náter príde vhod aj v prípade nových suchých vápenných omietok. Všetky ostatné staré aj nové omietky sa musia vyšpachtľovať mramorovou vláknitou omietkou. Veľmi nasiakavé a trochu pieskujúce podklady sa musia vopred ošetriť kazeínovým základom.
 

148712

Z Maroka do kúpeľne alebo tadelakt – Marakéšsky syndróm

Ak benátska štuka na voskovej báze tvorí predovšetkým dekoračné patinované povrchy, potom marocká štuka je aj vodoodpudivá (zmes ílu, veľmi jemne mletého mramorového prášku, piesku a popola). Tadelakt je plastickejšia, nanáša sa starobylou, pre nás exotickou technikou na homogénny povrch v dvoch vrstvách. Spodná vrstva sa nechá zavädnúť, nanesie sa vrchná vrstva, a keď aj tá zavädne, začne sa leštenie špeciálnym hladkým kamienkom. Na malej ploche sa ním vyvinie veľký tlak, vďaka ktorému sa postupne uzatvoria póry na povrchu hlinenej omietky. Nechá sa schnúť a napokon sa natrie marseillským mydlom, ktoré sa opäť zapracuje kamienkom do povrchu. Tak vznikne tadelakt – marocká štuka, ktorá sa stane vodotesnou, pritom však omietka ostane paropriepustná.

148700

Najdôležitejším nástrojom na vytvorenie tadelaktu je kameň, ktorý s pribúdajúcim časom a neustálym používaním je čoraz hladší, lepší a cennejší. Vhodný kameň sa hľadá buď v prírode, v obchodoch s kameňmi, alebo v ezoterických obchodíkoch s liečivými kameňmi. Vhodné kamene vznikajú z tvrdej hustej horniny: napríklad z bazaltu alebo achátu. Kremene by mali mať priemer najviac 8 cm a jednu veľmi hladkú, málo zvlnenú plochu. Ideálne kamene sú dosť zriedkavé, a tak si majstri remesla vybrusujú kamene brusným prostriedkom za mokra na sklenenej platni. V kúpeľniach a kuchyniach môžu marocké štuky chrániť steny aj na tých miestach, ktoré doteraz boli výsostným územím keramických obkladov. Tadelakt sa dokonca chopil príležitosti aj v prípade povrchov vaní a sprchovacích kútov či plôch za kuchynskou linkou.

148697

Tadelakt sa môže až do 10 % svojej hmotnosti tónovať pigmentmi, ktoré sú stabilné vo vápne. Túto marockú štuku možno použiť v spojení s novou vápennou hydraulickou omietkou maltovej skupiny P 2a. Vhodné sú aj vápenno-cementové omietky. Povrch omietky nemá byť príliš hladký, ale nanesený lyžicou alebo hladidlom, prípadne prehobľovaný hoblíkom. Omietky sa nemusia presne vyrovnať hladidlom. K marockému prostrediu sú vhodné mierne vlnité, len lyžicou tvarované povrchy. To znamená, že neúnosné staré omietky sa majú odstrániť, ofrézovať alebo otĺcť – až potom sú pripravené na novú vápennú omietku. Namiesto sadrokartónu alebo sadrovláknitých dosiek sú vhodným nosičom omietky dosky z drevenej vlny s magnezitovým spojivom (heraklit). Na udržiavanie všetkých prírodných povrchov stačí špongia a čistá voda, v prípade potreby s prídavkom trochy marseillského mydla. Čistiace prostriedky pre domácnosť alebo tvrdé špongie na drhnutie by povrch mohli poškodiť.
 

Tadelakt sa nanesie benátskou lyžicou, rozotrie sa drevenou roztieracou doštičkou, ktorá jeho povrch čiastočne zhutní. Vyhladí sa plastovou špachtľou, zhutní krúživými pohybmi kameňom, pričom sa docieli povrch s vysoký leskom, ktorý bude odpudzovať nečistoty a vodu. Tadelakt musí byť taký zavädnutý, že sa dá leštiť. To závisí od sacej schopnosti a zvyškovej vlhkosti podkladu, ako aj od poveternostných podmienok.

148726

Povrch sa ošetrí hladiacim mydlom, ktoré sa nanáša mäkkým štetcom tak, aby sa povrch nasýtil. Po krátkom zavädnutí sa tadelakt vyleští kameňom. Pre vyšší lesk možno do povrchu zapracovať púnsky vosk alebo emulziu karnaubového vosku. (Moroccan Interiors)