Omietky – povrchové úpravy stien a stropov

Vnútorné – interiérové omietky a ich vlastnosti

Vnútorné omietky patria k základným druhom povrchových úprav stien interiérov. Tvoria jednou alebo viacerými vrstvami maltoviny, ktoré sa nanášajú na povrch múrov, stropov, deliacich priečok. Omietky možno aplikovať na rôzne druhy tehlového, kamenného i zmiešaného muriva, na betón, pórobetón, sendvičové panely, drevotrieskové tvarovky a iné stavebné materiály, a to v závislosti od funkcie a estetického charakteru vnútorného priestoru. Popri svojej estetickej funkcii musia spĺňať aj ďalšie praktické funkcie, ako chrániť konštrukčné prvky pred mechanickým poškodením, prípadne skvalitňovať vlastnosti konštrukčných prvkov, a samozrejme, prispievať k zvyšovaniu trvanlivosti muriva a ďalších zabudovaných stavebných materiálov. Medzi ďalšie vlastnosti omietok patria tepelnoizolačné akumulačné a zvukoizolačné schopnosti, prievzdušnosť, ale aj tepelná rozťažnosť. Nemožno zabudnúť ani na protipožiarnu, antistatickú či protifungicídnu funkciu, čím prispievajú k zabráneniu vzniku rôznych plesní a húb.

Rozdelenie omietok, ich kvalita a jednotlivé zložky

Omietky sa delia podľa rôznych hľadísk. Napríklad podľa postupu zhotovenia ich možno rozdeliť na jednovrstvé, dvojvrstvé a nástreky. Podľa povrchovej úpravy sa delia na hladké, zrnité, hladené, štruktúrované, plastické, leštené a podobne. Podľa spôsobu nanášania môžu byť zasa nahadzované, striekané, náterové alebo iným spôsobom nanášané, a napokon podľa spôsobu omietania na ručné, strojové a iné. Kvalita omietky vždy závisí od kvality vytvárania jednotlivých vrstiev, z ktorých sa omietka skladá. Ide o postrek, jadro a štukovú vrstvu omietky. Podkladovú vrstvu pre jadro tvorí postrek – postreková malta, ktorá má byť dostatočne riedka, aby vnikla do všetkých škár a vyrovnala nerovnosti podkladu. Jedným nahodením sa vytvára maximálne 20 mm hrubá vrstva jadra. Jadrová omietka môže vyplniť nerovnosť podkladu do hĺbky maximálne 50 mm. Nanáša sa zdola nahor. Povrch poslednej vrstvy jadra musí byť v celom rozsahu rovinný. Každú ďalšiu vrstvu vápennej malty možno nanášať až vtedy, keď predchádzajúca vrstva zbelie. Nanesenú jadrovú vrstvu je potrebné zhutniť a zarovnať ešte pred začiatkom jej tuhnutia. Štuková vrstva omietky tvorí poslednú vrstvu. Po celej ploche musí byť rovnako hrubá, pretože každá nerovnosť by bola viditeľná. Na výrobu omietok sa používajú rozličné druhy mált. Pozostávajú zo spojiva, z plniva, prísad a vody, pričom medzi najpoužívanejšie spojivá patrí vápno (na vnútorné omietky sa zväčša používa vzdušné, čisté a obyčajné vápno), sadra a cement. Najčastejšie sa používajú malty z hydraulického vápna alebo vápenno-cementové malty. Medzi plnivá patria piesky rôznej zrnitosti, kamenné drviny, jemné kamenné múčky. Do mált na ručné miešanie sa dáva piesok kopaný, riečny alebo drvený. Do šľachtených omietok sa pridáva drvený kameň alebo piesky vyrobené z čistých pieskovcov. Ako prísady sa používajú farbivá, prísady na zvýšenie vodotesnosti, mrazuvzdorné prísady v prípade exteriérových omietok a pod. Voda, ktorá sa pridáva do omietok má byť mäkká, bez škodlivín, bahna, solí a iných nečistôt.

Najčastenšie používané druhy omietok

K najčastejšie používaným druhom interiérových omietok patrí vápenná štuková, vápenno-cementová štuková, sadrová, silikátová, umeloživičná omietka a iné špeciálne druhy. Na omietanie významovo podradnejších priestorov sa v minulosti používala hrubá vápenná omietka. Hladká štuková (jemnozrnná) vápenná omietka je vhodným podkladom pod maľovku alebo tapety. V miestnostich s prechodne vlhkým ovzduším, teda napríklad v priestoroch kúpeľní alebo kuchýň sa uplatňujú najmä hladké dvojvrstvové vápenno-cementové omietky z vápennocementovej malty s hrúbkou 1,5 až 2 cm, ktorá vytvára prvú vrstvu. Pri požiadavke vyššej pevnosti omietky s podkladovým murivom sa na podkladovú vrstvu nanesie cementová malta. Druhá vrstva je z jemnej vápennej malty – štuku, ktorá sa nanáša v minimálnej vrstve 2 až 4 mm. Štruktúra jej povrchu závisí od zrnitosti omietkoviny. Sadrová omietka s veľmi jemnou štruktúrou povrchu pôsobí príjemne a navyše je aktívnym materiálom, ktorý umožňuje stenám dýchať (to neplatí, ak je nanesená na čisto cementový podklad, a tým reguluje klímu v miestnosti (pozor na fajčenie – sadrová omietka „rada“ absorbuje cigaretový dym, čím trvalo zosivie a aj zapácha po dyme). V závislosti od typu (s ďalšími prímesami) sa používa na celoplošné stierkovanie stropov a stien, na omietanie betónových panelov a murovaných stien ako podklad pre maliarske a tapetárske práce, na sanáciu trhlín, dier a škár. Jej konečná povrchová úprava môže byť v hladenej alebo štruktúrovanej podobe. Predstavuje vyšší štandard konečnej povrchovej úpravy stien. Jej jadro má mať hrúbku 1,5 cm a povrch 5 mm, ktorý sa skladá z vody vápna a sadry so zrnitosťou 0,2 mm. Povrchová vrstva sa hladí, aby sa vytvorila rovná plocha, ktorú možno definitívne upraviť aj farebnou maľbou. V interiéri možno uplatniť tiež rôzne druhy silikátových alebo aj umeloživičných omietok. Okrem nich sa používajú rôzne špeciálne druhy omietok, ako napríklad dekoračné plastické omietky alebo flexibilné omietky, omietky s bioaktívnymi látkami, bavlnené omietky a iné druhy omietok prinášajúce príjemnú a netradičnú atmosféru do interiéru.

V súčasnosti je na trhu dostatok najrôznejších materiálov i spracovateľských technológií pre nápaditú a zdravú povrchovú úpravu stien a stropov našich interiérov. Nie všetky ponúkané materiály a technológie sa však hodia do všetkých priestorov a v každej situácii. Mimoriadnu pozornosť treba venovať úprave povrchov starších objektov, najmä tých vodotesne neizolovaných, kde nesprávna voľba materiálu môže spôsobiť viac škody a starostí, ako radosti z pekne obnovených priestorov.