Kujme za horúca
Hoci z hľadiska vesmírnych hodín pripadajú na púť človeka na tejto zemeguli iba sekundy, v ľudskom vedomí sú naše počiatky zahalené, ak nie úplnou tmou, tak ťažkým šerosvitom. Človek najprv používal na svoje potreby, t. j. obživu a ochranu, najdostupnejšie materiály, aké mu príroda poskytovala: trávu, kožu, drevo, kameň. Potom našiel zaľúbenie v keramike a vzápätí ho fascinoval kov.
Mysliaci tvor však nevenoval všetko svoje úsilie iba rozumným cieľom, prirodzene chcel mať okolo seba aj krásu. Sotva preto, aby sa vyrovnal Stvoriteľovi, voči ktorému žil v bázni a pokore ešte pred pár generáciami a pokladal to za samozrejmosť. Skôr sa chcel zúčastniť tvorivého procesu, ktorého je sám súčasťou. Medzi ozdobami bohatých mocipánov a úplných chudákov (vtedy aj dnes) je síce priepastný rozdiel, ale rovnakosť je v tom, že ozdobu nájdete všade. Môžeme síce striktne rozdeliť veci na okrasné a iba úžitkové, no v takomto čistom tvare sú skôr vzácne. To prvé by bolo čisté umenie, to druhé iba nástroj. Lenže už pästný klin má okrem užitočnosti aj svoju krásu – v symetrii. Aj prvé výtvory v kove, liate či kované, sú úžitkové a krásne súčasne – hroty šípov či spony, ihlice nákovčia opasku. Našim územím sa premleli všakovaké kultúry, križovali sa východo-západne i severo-južne, dobyvateľsky aj obchodne. Bokom sme ostali až po objavení Ameriky. Pod Tatrami sa našla aj dýka z mykénskej kultúry, staršej ako grécka.
Z histórie remesla
Tvorivý proces spracovávania kovov prechádzal od raného štádia cez vyspelé formy cechového a manufaktúrneho remesla až k priemyselnej výrobe. Tradičnú rukodielnu alebo ľudovú tvorbu v podobe kováčstva nachádzame ešte v prvej polovici 20. storočia. Na našom území sa ťažila ruda od pradávna (viď miestne názvy: Nitrianske Rudno, Rudohorie, Dolné hámre….), stredovek znamenal užšiu špecializáciu (remeslo sa oddeľovalo od poľnohospodárstva, remeselník však mal vždy, pre istotu, aj kus poľa). Boli tu kotlári, minciari, zlatníci, zbrojári, nožiari… Železná ruda sa spracovávala v metalurgických peciach (nadzemné, voľne stavané pece alebo zapustené). V hámroch sa železné hrudy rozkúvali do základných polotovarov, napríklad na ploché železo (šín) alebo tyčové železo (šáf). Vážili a predávali sa vo zväzkoch. Šín vážil v 16. storočí 2 – 2,5 kg. Šáf železa stál v Prahe v roku 1543 od 6 do 15 grošov, kopa klincov 9 – 13 a radlica 6 grošov. Vo vtedajšom železiarstve ste mohli kúpiť klince doskové, podkovné, latové so širokými hlavami, nárožníky, ale aj plechy (šturplech, bondplech), kliešťové, nožiarske či mrežové železo, britvovú, karbovú oceľ, tiež radlice, lopaty, rýle, ihlársky a kefársky drôt, železo k mlynským kameňom.
Kováčstvo
Toto remeslo (ako máloktoré) sa od stredoveku až podnes veľmi nezmenilo. Ani náradím, ani sortimentom výrobkov. Kováč je stále remeselník, ktorý na kovadline tvaruje železo (prevažne za horúca) do žiadanej podoby. Okrem podkov vyrábal sekery (tesárske, kolárske, rohaté banícke), rôzne kladivá, babky, píly, kosy, formy na oplátky, motyky, kosáky, kliešte, ohreblá, kresadlá do kuchyne, nebožiece, panvice, cepy, pánty…. Od kováča sa vyžadovalo pevné a úhľadné dielo. Keď ho niekto polámal alebo poškodil, mal škodu ohlásiť cechmajstrovi a ten zisťoval, kto je na vine.
Pamiatky z predrománskeho obdobia, na rozdiel od karolínskej ottonskej západnej Európy, sú u nás vzácne. Z veľkomoravských čias sú veľmi výrazné šperkárske práce z drôtov ušľachtilých kovov i odlievané kovové súčasti odevov a zbrane.
Vybavenie dielne
Predstavuje nákovy (väčšia, menšia, dvojramenná rohatina), kováčsky zverák (šrauštok), rôzne hrebene, 10 – 20 klieští, kladivá, sekáče, priebojníky, mechy a ohnisko.
Kováči vyrábali (a aj vyrábajú) predmety, ktoré sa ozdobnosťou a výtvarnou náročnosťou vymykajú z bežného náradia. Umeleckú hodnotu predstavujú rôzne mreže a zábradlia, kovania okien a dverí, klopadlá, zámky, nábytok či doplnky.
Mreže
Kované mreže románskej doby majú jednoduchú koncepciu. Prúty štvorcového prierezu sa stavajú do otvorov zvisle alebo uhlopriečne. Časti mreže sa spájajú prstencami, v krížení sa prevliekajú. Priestor medzi tyčami vypĺňajú špirály odbočujúce od zvislých tyčí. Ich konce sa rozklepávajú do podoby lístkov alebo kvetov, niekedy sú zakončené zvieracími hlavami, hadími alebo vtáčími motívmi. Ryhami a vlnovkami sa zdobia prúty aj rám. Románske mreže sú masívne, čo je hlavným rysom celého slohu.
Pre gotické kováčske práce je typické prenášanie kamenných architektonických foriem do kovu: fiály, okenné kružby, oporné piliere. Spájanie prstencami a prevliekaním nestačí, je potrebné zváranie. Ďalšie motívy, ktoré sa dajú použiť, sú heraldická ľalia, hrozno, akant, bodliak. Renesancii vládne motív špirály a osmičkovej až štvorslučkovej točenice. V barokovom slohu sa prúty spájajú preplátovaním. Rokoko ustupuje od symetrie, motívy bujnejú. Empírový sloh je pokojnejší. Devätnáste storočie opakuje historické slohy, secesia je organická, kubizmus geometrický.
Princíp práceSpracovanie železa je iné, ako spracovanie dreva. Drevo tvarujeme odoberaním hmoty, pričom sa jeho vlastnosti nemenia. Železo po nahriatí tvarujeme v celej hmote, mení sa jeho štruktúra i kvalita. Veľký rozdiel je aj medzi kováčskym a zámočníckym spôsobom práce. Kováč materiál, t. j. železo, rozžeraví a potom kuje (seká či prebíja), zámočník brúsi, píli a vŕta železo za studena. Pri tvarovaní železo vyťahujeme, ohýbame, stláčame, sekáme, prebíjame a modelujeme rôzne profily. Ľavou rukou kliešťami vytiahneme z ohňa žeravý kus a položíme ho do potrebnej polohy na kovadlinu. V pravej ruke držíme príručné kladivo a poklepom určujeme, kedy, kam a ako má pomocník udrieť. Pri spracovávaní väčšieho kusa kujú aj dvaja či traja. Úkony kováča pri práci sú také rozmanité, aká je rozmanitosť jeho výrobkov. Čo všetko sa dá kováčsky vyrobiť? Podkovy, poľnohospodárske náradie, kovania vozov, mreže, brány, náhrobné kríže, reťaze, nábytok, nože, votívne zvieratká a mnoho iných, celkom osobitých výrobkov i doplnkov, aké vyžadovala a vyžaduje denná i životná prax. Kováčske dielo je hodnotné a pôsobivé, ak si zachováva čistý a individuálny rukopis, ktorý nič neskrášľuje ani nezakrýva. |
Zdobenie
Zdobenie kováčskych výrobkov spočíva v ryhovaní a vyrážaní. Pri ryhovaní ide o započaté delenie materiálu sekáčom a kladivkom. Kladením jednotlivých zásekov za sebou vzniká súvislá rovná či zakrivená linka. Bodová ozdoba je dekor vyrážaný pomocou razidiel. Základom vzoru sú dielčie bodové motívy – jamky, krúžky, polkruhy, krížiky, hviezdičky. Nástroje na dekorovanie si kováči vyrábali sami.
Povrchová úprava
Železné výrobky sa voľakedy čistili morením slabým roztokom kyseliny sírovej. Ďalší spôsob povrchovej úpravy predstavuje napúšťanie. Čistý železný povrch pri slabom nahriatí sa sfarbuje rôznymi farbami, ktoré po rýchlom ochladení zostávajú. Na napúšťanie na žlto, oranžovo i červeno poslúži v nádobe rozpustený parafín. Na sfarbenie na modro sa dá použiť zmes 25 dielov roztopeného olova s jedným dielom cínu. Čierne zafarbenie sa dá dosiahnuť patinovaním. Predmety sa buď opália v dyme z čierneho uhlia alebo ponoria do ľanového oleja a potom nad ohňom vypália.
Podkúvanie
Ku kováčskej dielni neodmysliteľne patrí aj podkúvanie koní. Tie dnes vymenili autá a kováčov mechanici, no jedno majú spoločné – letné a zimné obutie. Letné je tupé a hladké, zimné podkovy zase ostré, masívnejšie a s ozubami.
Na podkovu sa odseknuté pásové železo zahrieva na trikrát. Rozpálené sa potom ohne do oblúka, narazia sa jamky pre klincové diery, ktoré sa potom prerazia prierazníkom. Pri druhom ohreve sa úkon opakuje na druhej polovici podkovného železa. Pri treťom sa podkova vykuje na čisto, dotvoria sa diery a teplá sa prikladá na pripravené očistené kopyto.
Dobrá radaDnes iste nebude bežné zriadiť si hobby kováčsku dielňu v šope či na balkóne. Skôr je to nereálne. Môžeme si však kúpiť malú zváračku (za tri až päť tisíc korún) na 220 V, ktorú predávajú spolu s maskou a kladivkom na obitie okují. Stačí, ak si preštudujeme návod a budeme dodržiavať bezpečnostné pokyny (nie ako na Agrokomplexe v Nitre na konci sedemdesiatych rokov, kde kvôli iskrám padajúcim na polystyrén zhorel Sovietmi vystavovaný počítač s rozmermi menšieho rodinného domu). Dokúpime si balík rutilových elektród s priemerom 2 – 2,5 mm a z predajne hutného materiálu si zadovážime železné tyče s rozmermi 6, 8, 10 alebo 12 mm, ktoré možno doma deliť na potrebné dĺžky malou karbobrúskou s rezným kotúčom 115 mm a ohýbať vo zveráku alebo v lešenárskej rúrke. Pri takejto výbave môžeme podľa vlastných alebo prebratých návrhov vyrobiť dekoračné mreže, dielce oplotenia, vešiaky či iné kovové prvky. Alebo si vyberieme náročnejšie motívy, či načrtneme vlastné návrhy, podľa vkusu a konkrétnej potreby s plným vedomím, že sa to dá vyrobiť, teda s jasnou predstavou o výsledku, ktorý očakávame a zadáme realizáciu dnešným umeleckým kováčom. |