Pozvanie do alpskej záhrady

Fascinujúci a dokonale usporiadaný svet horskej flóry zasadený do originálneho prostredia šľachtického sídla, v súčasnosti už aj v strede hekticky žijúceho veľkomesta, to je výstižná charakteristika tohto ojedinelého miesta. A to sú zároveň dôvody, prečo sa tu treba na chvíľu zastaviť.

Živá encyklopédia

Na ploche 2 500 m2 tu rastie 47-tisíc rastlín (predovšetkým vysokohorských) z približne štyritisíc rôznych druhov. Jednotlivé exempláre pochádzajú z rôznych kontinentov. Prechádzka touto záhradou je prechádzka živou encyklopédiou. Možno tu nájsť množstvo známych, menej známych aj úplne neznámych horských rastlín. Veľký význam sa tu prikladá pestovaniu vzácnych a ohrozených druhov, ktoré by sme v prírode veľmi ťažko hľadali. Svoje brány alpská záhrada otvára v apríli, keď rozkvitajú nádherné kobercové skalničky. V máji a júni návštevníkov fascinujú kvitnúce japonské azalky a rododendrony a počas leta nepreberné množstvo kvitnúcich horských trvaliek. Otvorené je do augusta. Návšteva záhrady môže byť veľmi podnetnou inšpiráciou pri budovaní skalky v okolí rodinného domu, kľúčom k výberu vhodných rastlín, ich usporiadaniu alebo len spoznaním toho, čo sa často ukrýva kdesi vysoko na skalách horstiev.

História záhrady

Alpská záhrada má zaujímavú, aj keď neľahkú minulosť, ale napriek ťažkostiam prežila a funguje. Z jednej z informačných tabúľ sa dozviete, že základy

záhrady položil Erzherzog Johann, brat cisára Františka I. Prvé rastliny – alpínky pochádzali z neďalekého pohoria Schneeberg a zo Štajerska, ale pôvodne boli zasadené na svahu pod Glorietou v známom viedenskom zámku Schönbrunn. O zbierku týchto rastlín sa staral slávny botanik a vtedajší správca schönbrunnskej záhrady Heinrich Schott. Postupne sa táto netradičná botanická zbierka rozrástla o niekoľko stoviek druhov a rastliny bolo treba systematicky zatrieďovať.
Nezávisle od toho dostal ďalší rakúsky botanik v roku 1793 od cisára Františka I. príkaz, aby v bývalej úžitkovej záhrade viedenského zámku Belvedér zhromaždil zbierku rastlín rastúcich voľne v prírode rakúsko-uhorskej ríše. Vznikla tak ďalšia, viac-menej opäť alpská záhrada. Okrem Schönbrunnu a Belvedéru existovalo ešte niekoľko takýchto zbierok. Po smrti H. Schotteho v roku 1865 sa celá zbierka zo Schönbrunnu presunula na dnešné miesto, k Belvedéru. Takto vznikla veľmi veľká, komplexná a pozoruhodná zbierka pod vedením záhradníka českého pôvodu Františka Malého. Ten sa zaslúžil najmä o to, aby sa zbierka rozšírila o množstvo nových druhov a vybudovali sa prvé pareniská pre chúlostivejšie druhy horských rastlín. Koncom 19. storočia sa zberateľská činnosť tamojších záhradníkov začala sústreďovať aj na iné horské oblasti Európy a na zámorie.
Alpská záhrada však zažila niekoľko období, ktoré jej sláve nepriali. Po 1. svetovej vojne bola zbierka veľmi zredukovaná a takmer zničená. Až do polovice 20. rokov minulého storočia bola zatvorená. Neskôr jej nového správcu poverili zásadnou reorganizáciou a doplnením sortimentu podľa zachovaných záznamov. V tomto období už začali vznikať aj mohutné kamenné útvary – minipohoria, ktoré tu možno vidieť aj v súčasnosti. V januári 1945 záhradu vážne poškodil bombový útok a po skončení 2. svetovej vojny celá plocha slúžila ako pastvisko, kde boli sústredené hospodárske zvieratá a kone. Od roku 1949 je (opäť zrekonštruovaná) alpská záhrada otvorená každoročne v období medzi aprílom a augustom s výnimkou dní, keď je zlé počasie.

Dokonalý biotop

Malé, ale vzácne kráľovstvo sa ukrýva za masívnou železnou bránou a vysokým tehlovým múrom, ktorý je porastený brečtanom. Vnútro tvorí jeden dokonale fungujúci biotop a priam láka na spoznanie. Alpská záhrada je zároveň súčasťou areálu pôvodného šľachtického sídla – Belvedéru a bezprostredne susedí s nemenej zaujímavou botanickou záhradou viedenskej univerzity. Pôvodným cieľom tvorcov záhrady bolo zbierať vysokohorské rastliny, ktoré mali často pre ťažkú dostupnosť punc exotiky. V súčasnosti má záhrada za úlohu zhromaždiť a zachrániť vzácne a ohrozené druhy horskej flóry.

Prechádzka kontinentmi

Celý areál alpskej záhrady je prehľadne a systematicky rozdelený. Návštevníka vedú štrkové cestičky v rôznych úrovniach, kde-tu sú lavičky, ktoré umožňujú intenzívnejšie vnímať krásu zbierky. Hlavná cesta vedie od vstupnej brány k malej chatke (Almhütte) harmonicky zasadenej do areálu. Kedysi bola určená pre správcu záhrady a teraz sa využíva ako výstavná miestnosť. Vedľa tohto objektu stojí starý alpský prízemný dom (Erdhaus), ktorý od roku 1934 slúžil a aj v súčasnosti slúži na prezimovanie náročných a chúlostivejších rastlinných druhov. V okolí upúta množstvo papraďorastov a iných tieňomilných rastlín a aj nádrže s vlhkomilnými a močiarnymi rastlinami. Jednotlivé rastliny v záhrade sú rozdelené do 35 skupín. Skupiny sú usporiadané tak, aby návštevníka od vchodu systematicky viedli postupne celou záhradou a ukázali mu tie najfascinujúcejšie miesta – miniatúrne pohoria, jazierka, vodné toky, spomínanú zbierku močiarnych rastlín alebo horských trvaliek. Rastliny sú rozdelené aj podľa toho, či ich vypestovali v záhrade alebo ich sem priviezli.

Orchidey, ruže, horce, plesnivec

Pri múre v južnej časti alpskej záhrady založili 40 m dlhé a 10 m široké miniatúrne pohorie na zbierku prenesenú zo Schönbrunnu. Táto časť je pôvodná a veľmi dobre zachovalá.

Popri množstve zastúpených rastlinných druhov stojí za obdiv starý exemplár brečtanu, pôvodný rašetliak (Rhamnus pumila) a kručinka (Genista horrida), ako aj stará borovica kosodrevina (Pinus mugo var. pumilio). Začiatkom 30. rokov sa záhrada výrazne rozširovala a odvtedy je tu zastúpených niekoľko vzácnych druhov, ako sú pochybky, dryádky, wulfénie alebo silenky. Medzi zaujímavosti zbierky patrí aj borovica limba (Pinus cembra), ktorá sa v týchto podmienkach dokonale adap- tovala napriek tomu, že vyžaduje výlučne horské podnebie. Fascinujúca je zbierka pôvabných skalkových orchideí (Pleione), vzácna perzská ruža (Rosa persica), najmenší druh kručinky (Genista holopetala) alebo nádherný kalichovitý a červenokvitnúci plamienok (Clematis texensis). Väčšinu návštevníkov na prvý pohľad zaujmú veľmi kompaktné a efektné vankúšovité gypsomilky (Gypsophila aretioides) alebo vzácna turecká mydlica (Saponaria pulvinaris). Skupiny v okolí horskej chaty dopĺňajú vzácnejšie druhy horskej flóry, ako sú horce (Ciminalis acaulis „Belvedere“). Raritou je takmer stále kvitnúci menej známy ker (Hedysarum multijugum), jeden z najkrajších skalkových dráčov pochádzajúci z Čile (Berberis linearifolia), nádherná žltokvitnúca ruža (Rosa hugonis) a azúrovomodrá šalvia kvitnúca v neskorom lete (Salvia angustifolia). Samozrejme, týmto sa zoznam ani zďaleka nekončí. V máji je ozajstným lákadlom pre návštevníkov zbierka kvitnúcich azaliek a rododendronov. V tejto časti záhrady rastie aj pôsobivý dekoratívny japonský javor (Acer palmatum var. dissectum) a pomerne vzácny zvončekovec (Enkianthus campanulatus), ktorý sa v našich skalkách takmer nevyskytuje.

Pohľad z vtáčej perspektívy

Neďaleko tejto časti záhrady sa nachádza prístup na rozľahlú alpskú terasu. Z nej je nádherný výhľad na celú plochu alpskej záhrady a najlepšie tu vidno celý jej vývoj, teda prechod od pôvodnej cisárskej zbierky (pri južnom múre) k novej časti záhrady. Fascinujúci je aj pohľad na sústavu kamenných minipohorí. Okrem toho sa na strešnej terase nachádza rozsiahla a rôznorodá zbierka skalníc (350 druhov), ktoré sa pôvodne pestovali práve na strechách. V okolí domčeka, na ktorom sa terasa nachádza, je sústredené nepreberné množstvo zaujímavých trvaliek, skalkových ihličnanov, okrasných tráv, cibuľovín a krov. Zaujímavé sú napríklad len 1 m vysoké brezy (Betula nana), nízky druh na jar kvitnúcej mandle (Amygdalus tenella), množstvo klinčekov (Dianthus), zvončekov (Campanula), poniklec (Pulsatilla), známy plesnivec (Leontopodium alpinum), kotúče (Eryngium), pôvodný druh viniča (Vitis vinifera ssp. sylvestris), kivi a niekoľko ďalších skvostov. Raritou záhrady je určite aj 250-ročná hruška (Pyrus pyraster), ktorú zasadili ešte počas života princa Eugena Savojského. V roku 1988 sa musela podrobiť špeciálnemu zákroku, od ktorého záviselo jej ďalšie prežitie. Ak sa ponoríte do tohto vzácneho a obdivuhodného sveta, stratíte pojem o čase. Navyše jedna návšteva vám nebude stačiť a budete sa sem chcieť znova vrátiť. A o to aj ide, veď inšpirácií nikdy nie je dosť. Napokon, takýchto čarovných miest je okolo nás veľmi málo a bola by škoda nespoznať ich.