Mlynské divy

Krčma, kostol, mlyn – po stáročia boli neodmysliteľným koloritom ľudského osídlenia v našich zemepisných šírkach. A k mlynu patrilo mlynské koleso. Vodné koleso, ktoré sa otáčalo pôsobením tiaže vody a oddávna využívalo predovšetkým jej polohovú energiu. Voda sa k nemu privádzala dreveným žľabom a z neho padala do korčekov umiestnených po obvode kolesa. Stavitelia mlynov sa považovali za osvietených ľudí. Vedeli nájsť vhodné miesto pre svoju stavbu, usmerniť vodný prúd, postaviť koleso na mieru rozdielu vodných hladín a výdatnosti potoka či rieky.

Dnes sú samotné mlyny, a tobôž tie s činnými vodnými kolesami, výnimkou. V prvej polovici minulého storočia ich z mlynárskej služby vytlačili vodné turbíny, ktorých vynálezcovia sa zamerali na využitie pohybovej energie vody. Voda preteká najprv pevnými rozvádzacími kanálmi turbíny, v ktorých sa polohová energia vody alebo jej podstatná časť mení na pohybovú. Usmernený vodný prúd vteká do opačne zakrivených lopatiek obežného kolesa. Pôsobí tlakom, uvádza ich do otáčavého pohybu, a tak im odovzdáva svoju energiu.

Dnes, keď sa už v tých niekoľkých mlynoch, ktoré sa na Slovensku dochovali, múka nemelie, ale predsa sa len zachoval náhon, ktorým sa privádzala voda na mlynské koleso, prišiel do starých mlynov čas malých vodných elektrární. Ich jestvovanie nijak nezaťažuje životné prostredie. Naopak, vyznačujú sa vysokou účinnosťou využitia vodnej energie aj v odľahlých oblastiach, kde môžu poskytnúť energetickú sebestačnosť.

Sestrička spod Tatier

„Od nás sa môžete vybrať na Inovec, v Topoľčiankach je tiež na čo sa pozerať: ľudia sa sem schádzajú na dostihy, vonku pod Hrušovom sa voľne pasú kone. Chodieva k nám našich päť detí s ich deťmi, známi, rodina… aj obrázky od maliarky Táne Žitňanovej tu mám. Rada sem pricestuje z Bratislavy.

Voľakedy, keď sme mali viac chuti, schádzali sa k nám celé spoločnosti. Semináre usporadúvali, päťdesiatky oslavovali, varilo sa, pieklo. Teraz si už hľadím len mlynského zariadenia, udržiavam mlyn alebo si vyjdem do prírody,“ vymenúva náš sprievodca. „ Ako som sa sem dostal? Nebol to náš dedičný mlyn. Len ja som si taký vysníval a ešte v 80. rokoch hľadal po Slovensku. V tlači sa objavil inzerát: Predáme dom v obci Machulince s budovou bývalého mlyna. Chcel som podobný mlyn kúpiť vo Východnej. Nevyšlo to, tak som sa prišiel pozrieť sem. Obytná časť mala na dnešné časy smiešnu cenu okolo 150 tisíc korún. Budova samotného mlyna sa vtedy vôbec nepovažovala za hodnotu. Bol som asi piaty či šiesty na Slovensku, ktorý sa rozhodol pre vybudovanie malej vodnej elektrárne.

Vtedy bol taký špás lacnejší; aj s pôžičkou to ešte šlo, ale tá byrokracia…“ zaspomínal nový pán mlyna, kým nás sprevádzal popri mlynskom náhone a cez malý drevený mostík do verandy. Otvoril poklop v podlahe a ukázal na turbínu: „MT 3 má nevýhodu. Potrebuje stály prietok vody. Ten sa nedá regulovať, ale sú turbíny, ktoré si pomocou regulačného systému upravujú množstvo vody samy. Táto naša odvedie najviac roboty, kým neprídu suché mesiace,“ pozrel z verandy smerom k plotu a so smiechom dovysvetľoval: „Turbína v plote je tiež na dôchodku. Takéto špirálové sa dávali do mlynov v 20. a 30. rokoch.“ Po krátkom zamyslení dodal: „Viete, bol som zdravotnou sestrou v liečebni v Tatrách. Dostával som náhradné voľná, a tak som tu z každého mesiaca až do zimy strávil aspoň týždeň na opravách a prerábkach. K jeseni som pooberal hrozno, urobil víno a pobral sa na zimný spánok naspäť do tatranskej ozdravovne, kde ma čakala práca s pacientami. Desať rokov som takto chodil.

Som vlastne celoslovák. Do Tatier som prišiel ako východniar, manželka je od Zlatých Moraviec. Páčil sa mi tento kraj. Okolie sa vlní ako krajina okolo Bardejova. Nevedel som si predstaviť, čo by som robil na dôchodku v byte, i keď v Tatrách. Bolo to fajn, kým som chodil do zamestnania. Takto mám v mojom mlyne práce ešte aj po smrti… Len tej tesárčiny, čo už mám za sebou, čistenia koryta potoka, skúseností s údržbou zariadenia našej elektrárne a aj niekoľko epizód s vyliatím vody, keď primrzlo…“

153204 Daniel Veselský	153213 Daniel Veselský
„Systém funguje ako čerpadlo: zapnem turbínu MT3 a do potrubia sa počas 30 až 45“ nasáva veľké množstvo vody. Tiaž vody začne pretáčať motor do vyšších otáčok a za pol minúty mašina pracuje ako generátor. Vyrába „elektriku“: 7,5 až 8 kWh. Z toho môže svietiť 70 až 100 žiaroviek. Čo nespotrebujeme, stiahnu si Západoslovenské elektrárne do siete.“	Podlaha je pôvodná, neleštil som ju, nelakoval, iba vybrúsil…

Ako ty s mlynom, tak on s elektrikou

„Turbína načerpá vodu, keď sa ňou zaplní potrubie. V tej chvíli generátor pridáva do vyšších otáčiek, a práve vtedy vyrába elektrinu, ktorú súčasne dodáva do elektrickej siete. Funguje to, keď je dostatok vody. Okrem tej v plote mám dve turbíny. K jednej z nich som prišiel vďaka Československej akadémii vied v Brne, ktorá sa pred dvadsiatimi rokmi rozhodla, že nepotrebuje prebytočnú turbínu pri Dukovanoch. Chcel som ju. Inak by som musel čakať v poradovníku tri roky. Prvé slobodné voľby som síce zmeškal, ale do mlyna som si slobodne priviezol svoju turbínu. Viete, dlho nebolo vôbec zaujímavé snažiť sa o výrobu elektriny v malých podmienkach. Dávali nám 0,40 koruny za 1 kWh. Bolo to o ničom.

153201 Daniel Veselský	153202 Daniel Veselský
„Čím je nižší rozdiel hladín, o to väčšie množstvo vody sa musí priviesť pre požadovaný výkon. Tento náhon vďaka vysokému rozdielu hladín slúžil ešte pre ďalšie tri mlyny,“ Dozvedela som sa stojac vedľa vodopádu – jalového prepadu. Prepúšťa vodu, ktorú nespotrebuje turbína alebo slúži na odvedenie všetkej vody v čase, keď turbína nepracuje.	„Voda vytvára podtlak – funguje to podobne, ako keby ste hadičkou sťahovali víno a v nej by bola vrtuľka, tú by tiež roztočilo…“ Kým uvažujem nad tým, či by sa všetky mlyny dali prerobiť na malé elektrárne, nezabudne mi pán tohto mlyna pripomenúť, že, žiaľ, náhony vodných mlynov už zväčša niekto pred desaťročiami zasypal. Nefunkčná turbína v plote je už len vývesným štítom mlyna.

Dnes je hodnota 1 kWh 4,50 Sk, ale nám štát dáva 2,20 koruny za kWh, ktorý od nás odoberú. To nám stačí na zaplatenie odberu plynu,“ odpovedá elektromlynár, keď sa vypytujem na návratnosť investícii. I keď je predpoklad, že po vybudovaní malej vodnej elektrárne by sa mali vložené financie vrátiť do 7 až 10 rokov a ich životnosť by mala byť dlhšia ako 70 rokov, oficiálne štatistiky nehovoria nič o ľuďoch, pre ktorých sa spojenie starých technológií s novými zariadeniami stalo životným štýlom.

Samoenergetikov nemotivuje len fakt, že cena elektriny, a tým aj príjem majiteľov malých vodných elektrární, bude v budúcnosti rásť, ale aj dobrý pocit z vlastnenia a fungovania ich výrobne. Niekto oprašuje známky, iný zariadenia svojej elektrárne.

„Obec robila pred časom kanalizáciu z eurofondov. Dva roky bol potok odstavený. Tešil som sa, keď sme sa konečne znova vrátili ,k mletiu‘ – vody na elektrinu. Druhá turbína – Bánkiho, funguje na tlak. Zhora sa do nej tlačí voda. Používam ju, keď je málo vody. Vtedy nevyrábam 8 kWh, ale len 3 kWh. Tu, kde je uložená, by bola dobrá aj pivnica na víno, ale jeden ľudský život na to nestačí,“ pripomína sa majiteľ. Vyjde na prvé poschodie, kde voľakedy bola ochodza, a ukazuje na skrinku zavesenú vedľa vstupných dverí do mlyna: „To je srdce elektrárne – rozvádzač. Tu to mám pod kontrolou. K sústave patrilo kedysi mlynské koleso, ktoré sa krútilo vďaka vrchnému dopadu vody na korčeky pri rozdiele hladín 5,3 metra. Takýto spád je na tieto končiny nezvyklý.“

Malé vodné elektrárne tvoria viac ako 10 % celkového hydroenergetického potenciálu Slovenska. Mali by byť teda v nemalej pozornosti Združenia obcí pre obnoviteľné zdroje a Ministerstva hospodárstva. Slovensko v tejto oblasti nemusí nič objavovať, iba ak využiť vlastný potenciál pre stovky malých vodných elektrární. Naša krajina má v súčasnosti o niečo viac ako 160 zobudených alebo obnovených malých vodných elektrární s celkovým výkonom vyše 11 MW. Podobné zariadenia majú vo svete za sebou už viac ako 150-ročný vývoj. Vo väčšine prípadov sú malé vodné elektrárne pripojené na verejnú sieť, do ktorej dodávajú elektrickú energiu. Vyznačujú sa konštrukčnou rôznorodosťou. Tá zohľadňuje miestne podmienky: spád a prietok vody. Vysoký spád je bežný v horských oblastiach. Na dosiahnutie potrebného výkonu stačia menšie prietoky vody ako v prípade malých vodných elektrární s nízkym spádom, ktoré sa budujú v údoliach. K zariadeniu patrí prívodný (derivačný) kanál alebo potrubie odvádzajúce vodu z vodného toku. Aby nedošlo k zaneseniu alebo poškodeniu turbíny, voda zvyčajne prechádza cez filter alebo sa používajú usadzovacie nádrže. V odbernom mieste  sú osadené česlá, hrablice alebo mreže, ktoré treba pravidelne čistiť. Prívod vody sa umiestňuje mimo hlavného toku potoka či rieky.

Mlynské vymoženosti

„Náš mlyn nie je orechová škrupina ako niekoľko iných, ktoré som po rekonštrukciách navštívil. Tu sa tiež niečo vybúralo. Opílil som hrady, zdvihol medziposchodie o pol metra, aby vznikol plnohodnotný obytný priestor, miesto pre kúpeľňu, WC, pivnicu a strojovňu. Stála tam niekoľkotonová mlynská stolica s dvomi dvojitými valcami, ktorá skončila v šrote. Dnes to ľutujem, ale v 80. rokoch ani Sybila netušila, že o takéto zariadenie bude ešte záujem. Neskôr som zistil, že by malo hodnotu okolo 450 tisíc Sk. Aj násypníky tu boli. Zrno sa do nich sypalo a na medziposchodí boli zas mlynské stroje, ktoré to zrno zomleli. Tam, kde je teraz hala, voľakedy čistili múku. Vrecovali sa tu štyri druhy. Zhora z okna sa potom spúšťali po šmýkani vrecia s múkou do vozov,“ prezradil náš sprievodca.

„Tesárske práce som si zväčša robil sám, vybrúsil podlahu, nič som neimpregnoval, nenatieral, nelakoval – vydrží to za môjho života. Je to dobre zakonzervované: starí mlynári otvorili do podkrovia komín a údili si klobásky. Celé to bolo začmudené – červotoč neprežila,“ úfa sa domáci.

„Dnes je to ťažké pochopiť, ale keď sme mlyn kúpili, na prízemí boli okná zadebnené. Predošlí majitelia si tam pristavili garáž – takú drevenú búdu. Vyhodili sme ju. A tie Thonet kreslá zas vyradili z liečebne. Stoly na medziposchodí sú prerobené z mlynárskych truhlíkov, ktorými chodila múka po mlyne.

Viete, veľa vecí tu mám len vďaka ľudskej hlúposti. Vitríny, v ktorých máme teraz keramiku a sklo, boli v predajni pamiatkových predmetov v liečebni. Robotníci ich chceli rozbiť, keď tam dávali „jednoťácke“ plastové poličky, no povedzte! A veľa vecí by som už dnes urobil inak. Sú nové materiály, získal som skúsenosti.“

153216 Daniel Veselský	153206 Daniel Veselský
„Sedem garniží mal Hohenlohe v Tatrách. Ľudia, ktorí sa tam nasťahovali, ich onehdy vyhodili. Ujal som sa ich a teraz zdobia okná v mlyne,“ ukazuje nový mlynár vo chvíli, keď sa obrátil od elektrického rozvádzača k oknu.	„V tejto výstavnej komode boli voľakedy sitá – hrubšie, tenšie, najtenšie. Tam kde sú sklá, boli predtým kazetové drevené výplne. Však to boli zásobníky na preosiatu múku zomletú na štyri rôzne hrúbky. Čo okienko, to iná múka.“

Spôsob premeny energie rozdeľuje vodné turbíny na rovnotlakové a pretlakové. Pri rovnotlakových turbínach sa celá polohová energia vody mení už v rozvádzacích kanáloch turbíny na pohybovú energiu, ktorú potom odovzdáva pri nezmenenom tlaku obežnému kolesu. Umiestňujú sa preto nad hladinou dolnej vody. Sem patrí aj Bánkiho turbína. Rovnotlakú vodnú „Bánkiho turbínu,“ ktorú ešte aj dnes inštalujú v malých vodných elektrárňach, priviedol v roku 1917 na svet Donát Bánki. Jej zvláštnosťou je, že lopatky obežného kolesa obteká prúd vody vo dvoch smeroch. Obežné koleso turbíny pripomína mlynské koleso; podobne je sústavou dvoch kruhových dosiek, medzi ktorými sa ocitli jednoduché lopatky. Usmernený vodný prúd cez lopatky vteká dovnútra skrine, ktorá ukrýva koleso, a odtiaľ opäť cez lopatky vyteká na druhej strane skrine von. Pri každom prietoku lopatkami odovzdá prúd vody časť svojej energie. V obežnom kolese dopadá voda na lopatky dvakrát a takto mu dvakrát odovzdáva energiu (v tom spočíva väčšia účinnosť).