Namiesto novostavby bývajú v zrekonštruovanej sýpke pri Nitre
Chceli väčší pozemok, pestovať vlastnú úrodu, včeláriť, hospodáriť v čo najbližšom spojení s prírodou. Kus zeme na rovinatej ploche piatich árov sa im zapáčil kvôli lesíku s hlivou ustricovou a výhľadom na zvlnenú krajinu, ktorej vládne kopec Žibrica.
Príjemné im bolo, že miesto je tak trochu zastrčené od civilizácie, že si svoje rodinné sídlo môžu zveľaďovať v druhej línii vidieckej zástavby, za ktorou sa ťahajú dlhé parcely až k potoku.
Od nízkoenergetického domu až k sýpke
Keď pozemok v Podhoranoch kupovali, nijako zvlášť ich rozhodnutie neovplyvnila ľuďmi zabudnutá sýpka. Do nej sa poriadne zahryzol čas a až neskôr oni sami – Mirka a Laco spolu s architektom Jarom Hrivnákom z nitrianskeho _AEROATELIERu.
Prečítajte si tiež:
Ako si šikovný farár opravil a zariadil evanjelickú faru pod Nízkymi Tatrami
„Hovorili sme si, že sýpku si možno necháme, no vnútornú časť navzájom susediacich objektov, ktoré voľakedy mohli byť zemianskou kúriou, sme chceli zbúrať. Na jej mieste sme mali naplánovaný nízkoenergetický dom. Aj projekt bol už na svete. Názor sme vďaka okolnostiam zmenili. Môže za to nedostatok stavebných mechanizmov. Nie a nie zohnať na búranie poriadny bager. Polroka by sme museli čakať! Žena ma raz v noci zobudila, že poďme bývať do sýpky,“ spomína Laco.
„Kúria so sýpkou bola v takom stave, že bez skúseností s opravou historických objektov sme sa nemohli do prestavby pustiť.“ Iné im neostávalo, len nájsť na slovo a rekonštrukcie vzatého odborníka.
K Jarovi sa dopátrali cez združenie Arthur. Ubezpečil ich, že budovy aj v horšom stave sa dajú zachrániť. „Okrem toho urobil dobre, že nám povedal relatívne nízku cenu,“ smejú sa Mirka s Lacom.
„Pre to všetko teraz bývame v sýpke. Čo práce nás čaká, sme len tušili. Priučil som sa rôznym remeslám, hlinenú omietku už aj sám natiahnem, viem hasiť vápno, pracovať s dlátom a pílou…vďaka Jarovým inštrukciám som bol múdry pri rozhovoroch s robotníkmi, remeselníkmi. Keby sme ľutovali, že sme si vybrali Jara, tak tu teraz nesedí a nechrúme s nami hrušky,“ pokračujú domáci v doberaní si „svojho“ architekta. Za stolom v otvorenom prízemí sýpky svorne zapíjame hruškový koláč hruškovou šťavou, aj čerstvo obratým hruškám ťažko odolať.
„Ceníme si, že sme popri obnove sýpky poznali historické stavebné postupy. V Dražovciach sme bývali v murovanom dome. Dobre sa predal už za pár týždňov, hoci sme si mysleli, že nám to bude trvať aspoň rok. Len čo sme sa zbavili úverov, nastal čas hľadania väčšieho pozemku a plánovanie lacnejšej stavby za zvyšné peniaze. Sýpka je o niečo väčšia ako dom, ktorý sme si pôvodne predstavovali.“
Záchrana sýpky, ktorá stála za to
Záchrana sýpky a jej uspôsobenie ich vyšli predsa len na menšie peniaze ako novostavba. Navyše, Laco dal v práci výpoveď a sám sa ujal mnohých robôt pri prestavbe. Videl a zažil všetko, čo sa pri nej dialo, mohol dohliadnuť na postup prác:
„To sú peniaze, ktoré nevidieť, ale po skúsenostiach z prvého stavania, keď sme mali rodinný dom skoro na kľúč, viem, koľko sa dá ušetriť, keď si stavbu postrážim sám. S odstupom času vidím ďalšie možnosti, kde by sa dalo ešte ušetriť. Keby napríklad nebolo podláh z dubových dosiek, namiesto hlinených omietok by sa natiahli vápenné, nezobytnili by sme podkrovie, tak by nás to stálo menej.
Pravda však je, že takéto príjemné a autentické prostredie by sme podobným šetrením nedosiahli. Prírodné materiály, akým je aj hlina na omietky, sú lacné, no práca je drahá, treba na ňu čas a grif. Už som sa naučil omietať hlinou – nanáša sa v troch vrstvách, najlepšie počas teplých letných dní, lebo schnúť musí priebežne.
Netrvalo ani rok, ak nerátame prípravu projektu, kým sme sa od prvých sond do konštrukcií sťahovali do nového. Vtedy v októbri sme mali hotovú kúpeľňu a základné bývanie. Odkedy tu bývame, ešte stále pracujeme na dokončovaní.“
Viac si o rekonštrukcii sýpky prečítate na webe domztehly.sk.