Nikdy nie sú sami

Manželia, zaujatí termínmi a neodkladnou prácou, si striedavo našli chvíľku, aby nám povedali to svoje o ich byte. Pri rozprávaní sme si občas skrížili cestu s fotografom, inokedy s hračkami, občas sme si siahli na knihy, zastali pri obraze. Nebolo to rozprávanie jedným dychom, avšak útroby ich bytu – tie akoby vznikli jedným ťahom. Tomu, čo v interiéri na prvý pohľad pôsobí tak samozrejme, predchádzalo niekoľko stretnutí s architektom, kopec vybavovačiek a najmä cit domácich pre priestor.

Jedno s druhým

Jedno s druhým by malo vytvoriť logiku priestoru. Áno, ak jedno súvisí s druhým a ak má človek od začiatku premyslené, ako plynie deň, ako prechádza rodina od jednej činnosti k druhej, ako si každý z nich potrebuje hneď od dverí vyriešiť tie najbežnejšie potreby bez toho, aby mu čokoľvek prekážalo. Keď k pôvodnému bytu pridávali poschodie, aj miestnosti na prvom podlaží dostávali postupne nové úlohy – až dovtedy, kým neboli domáci spokojní s každým kúskom ich domova. Teraz vstupná hala ponúka dostatok priestoru nielen pri vstupe, ale aj pri prechode medzi kuchyňou a ostatnými miestnosťami.

Hneď oproti vchodu sa zmenila pôvodná pracovňa na šatník – prípravňu s množstvom miesta na odloženie oblečenia. Poličky a vešiaky sa skrývajú za zrkadlami posuvných dverí. Tie zapĺňajú všetky steny; veľkoryso sa vyhli iba oknu. Bodaj by nie, keď do izby vpúšťa denné svetlo, ktoré sa znásobuje v zrkadlovej sieni – pardon, v šatníku. Jednoducho sen každej žienky. Tento neoceniteľný nápad mal iba jednu chybičku krásy – nábytok pracovne patril práve do tejto miestnosti. Po radikálnom rozhodnutí šiel o dvere ďalej.

Lepšia spoločnosť

Chvíľu trvalo, kým susediaca pracovňa dostala súčasnú podobu. „Keď sme ju spolu riešili, tak sme si povedali, že musí byť vo svojej hmote ťažšia, i keď máme radi čistý štýl. Pracovňa je pracovňa,“ dozvedáme sa od nej. Stena obťažkaná tmavým drevom políc a skriniek patriacich kedysi do inventára už nejestvujúcej lekárne nesie knihy a dokumenty od výmyslu spisovateľov a bádateľov umenia. Knihám sa prihovárajú obrazy zo susednej steny. Na pozadí teplej farby sa zišla dobrá spoločnosť: v tradičných rámoch sa hrdia oleje od slovenských výtvarníkov. Pod oknom sa usadil masarykovský písací stôl. Len si sadnúť a vymýšľať. Pri česaní myšlienok môžu oči kĺzať po strechách staršej zástavby a horizonte mesta.

Zavrieť dvere na pracovni, urobiť pár krokov vzad a oko sa poteší príjemným nápadom, ako odľahčiť vážnosť zariadenia a hmotu dverí: zárubňa osadená v bráne z vrstvy muriva visí v sklenom ráme. Prepojené, presvetlené, odľahčené, nadčasové. Obrat vľavo (stačí o deväťdesiat stupňov) a na dosah je kozub v zelenom. Olivový odtieň kameňa s prehľadom kraľuje nad touto časťou haly. „Kozub nie je dokončený, miestnosť tiež nie – je to tak trochu skladisko, ale žijeme tu, máme tu veci, ktoré sú poruke…“ Na stenách opäť neodmysliteľné obrazy.

Celé podlažie šetrí s farbami. Je tu len niekoľko farebných akcentov: stena v pracovni, kozub a kuchynská linka. O ostatné sa postarali výtvarné diela a rozumne rozdelený objem poschodia.

Kde sa darí

Okrem iného aj v kuchyni. Dostatok podlahovej plochy dovolil umiestniť do stredu kuchyne varnú zónu –pracovný ostrov tak vychvaľovaný časopismi. Táto domácnosť k nemu prišla ešte pred šiestimi rokmi, keď sa od podlahy prerábala. Ako vravia domáci, ostrov áno, ale len v prípade, že ostane dostatok miesta na stolovanie. Ako ináč – za poriadnym stolom. Rodina musí mať pri jedle pohodlie. Kto stojí za varnou doskou, ten je k stolujúcim obrátený čelom. Kuchynská linka sa vinie pod oknom. Na susednej stene sa zhupla na úroveň parapetovej dosky. Kvety v črepníkoch, niekoľko kníh a drobností v neustálom pohybe. Predĺžený parapet má svoj život. Veľká kuchyňa je výsledkom spojenia pôvodnej kuchyne a ďalšej miestnosti do príjemného presvetleného celku s výhľadom do záhradky za činžiakom. Tri okná na dve svetové strany. Svetlo a útulne.

79533
Dominik Vlaheko

Len tak na schodisku

Niekoľkokrát sme vyšli a vošli do spojovacej haly. Príbeh o byte už bol chvíľu na svete, a ešte stále sme nevedeli, kam nás schody povedú. Hej povedú, ale aspoň prvý raz to nebude na jeden šup. Čo pár schodov, to sa núka návštevníkovi pristaviť. Obrazy a schodisko sú zajedno. Pokojne by mohli tvoriť samostatnú galériu. Nevedno už, kto sa pohral so striedaním tmavého a svetlého dreva, a ako to, že v čase vyfarbovania domácností manželia dokonale odhadli, že tu si celkom vystačia s bielymi stenami. Výraz schodiska umocnili okrúhlym okienkom a ustupujúcim podhľadom s bodovým osvetlením. Aby dreva nebolo priveľa, kovové neutrálne zábradlie sa prihovára funkcionalistickým jazykom. Samozrejme, že náš čas na rodinnú galériu sa minul skôr, ako sme sa stihli potešiť každým obrazom a plastikou. Posledný schod nás poslal do veľkého presvetleného priestoru obývačky na poschodí.

Priestor a solitéry

Toľko „osobností“ medzi nábytkovými kusmi a výtvarnými dielami môže byť pre niekoho pri zariaďovaní čertovskou hádankou. On a ona si však dali záležať. A ani na tomto mieste si neodpustili trochu čarovania so svetlom. Oproti vchádzajúcim sa otvára panoramatický výhľad cez zasklenú stenu, ktorá sa navečer obyčajne zahalí ľahkými bielymi závesmi. Hlavný vstup, rovno od schodiska do obývačky, sa v prípade potreby môže oddeliť posuvnými dverami z mliečneho skla.

Samozrejmosť bytia

Priznávam bez mučenia, že aj vo veľkom priestore sa môže nový hosť cítiť útulne. Zásluhu na tom majú zákutia, ktoré dávajú jednotlivým častiam obývačky pocit súkromia. Miestnosť navyše spôsobne ukazuje kostru dreveného podkrovia, ktorej roky sa domáci nijako nesnažili ukryť. Naopak – hrdo ich priznali a postavili do kontrastu s novodobými materiálmi a zariadením.

Pri zariaďovaní sa dali viesť citom pre mieru, tvar a materiál. Ak sa do týchto nárokov zmestil kúsok, ktorý bol aj z lacnejšieho kraja, vôbec im to neprekážalo – niekoľko dizajnérskych kúskov pokojne skombinovali s doplnkami z IKEA. Opäť platí: dôležitý je výsledok a pocit tých, ktorí sa zariadením obklopia. Architekti zhmotnili ich požiadavky na objem priestoru a oni sami mu s láskou dali tvár.

79540
Dominik Vlaheko

Chodby, deti a nočný život

Naprieč podlažím, medzi schodiskom a obývačkou plynie spojovacia chodba. Jej obrysy na niekoľkých miestach vyznačujú vertikály stien a drevené stĺpiky konštrukcie krovu. Inde rozmedzie určujú iba kovové lišty v podlahe. Na jednej strane nás chodba vpúšťa do detskej izby. „Renesančná freska,“ žartuje náš sprievodca, dáva dobrú noc malej princeznej. Farby a materiály mysleli na detskú dušičku.

Opačná strana chodby mimovoľne prechádza popri domácej vinotéke a na konci sa vetví do priestrannej kúpeľne a spálne rodičov. Ozdobou spálne je nielen letecký výhľad na krajinku za oknom, ale aj pôsobivý obraz Bohdana Hostiňáka nad záhlavím postelí. Vďaka šikminám strechy a zmenám úrovne podlahy je spálňa rozdelená na nočnú zónu a o pár schodov nižšie umiestnený kútik na cvičenie. Kreslo, prova vikinského člna a truhlica pripomínajú diaľky a plynúci čas.

Susedná kúpeľňa sa nielen tvári veľkoryso, ale naozaj sa rozložila na takmer takej ploche, akú zaberá kuchyňa pod ňou. Kráľovsky pôsobiacou je klasická vaňa pod strešným oknom, zľahka odsadená od steny. Pocit dreva si on a ona zabezpečili vhodne zvolenou dlažbou. Trochu nostalgie vniesli darčekom od jeho sestry – v roztancovanom stojane na nádoby na umývanie sa už síce storočie nikto neumýval, ale poteší ako podstavec na kvety. Ako praktický sa ukázal sprchovací kút a dve umývadlá zapustené v spoločnej doske pod zrkadlom.

79525
Dominik Vlaheko

Na domov sa obrátiš

Všetky cesty vrchného poschodia vedú do obývačky alebo skĺznu ku schodisku. Je ťažké predstaviť si nulový stav, z ktorého vznikla takto premyslená vstavba do strechy. „Bola to časť povaly. Sušiarne kde-tu predelené priečkami z latiek, niekoľko strešných okienok ledva vpustilo svetlo do strechy. Mali sme architekta, ktorý sa vedel dohodnúť s pamiatkovou správou a dal odsúhlasiť zmenu. Získali sme moderný otvorený priehľad cez strechu, ktorý nahradil nevyhovujúce strešné okná,“ spomínajú domáci. V čase, keď uvažovali nad statikou podkrovia, boli pevne rozhodnutí, že chcú zachovať pôvodnú konštrukciu krovu. Väzné trámy zachovali vo vrstvách podlahy – jej povrch sa nesie nad ich úrovňou a v miestach, kde to šlo, klesá o hrúbku nosných trámov. „Členenie podlahy pridáva plochám na zaujímavosti. Pôvodná konštrukcia krovu má určitú kultúru, charakterizuje a člení. Zároveň, ak sa vhodne prepojí s priestorom, je moderná,“ dopĺňa on.

Uvoľnený interiér? U nich to šlo. Oko si môže odpočinúť. Jednotlivé kusy nábytku nezapĺňajú každý kúsok steny, naopak stenám dovolia, aby si čochvíľa odpočinuli a s o to väčšou intenzitou vyzdvihli iné solitéry. „Mám rád, keď striedam fikciu s realitou. Umožňuje mi to aj moja práca. Myslím, že sa nám trochu z toho podarilo vniesť aj do atmosféry nášho domova.“