Žiadne trendy! Domov kreatívnych manželov dokonale vystihuje ich dušu a záľuby
Niektoré interiéry sú ako obrazy – plné farieb a života. Privítajú vás s otvorenou náručou, odhalia dušu ich majiteľov a nabijú vás takou energiou, že sa vám nechce odísť. Taký je aj domov temperamentnej, všestranne kreatívnej Ivanky a jej muža, nožiara Janka.
Starí rodičia sem prišli z vŕškov, keď im cez vojnu vypálili dom. „Starý otec boli Medveďovi. Toto tu všetko navôkol,“ mysliac pritom na domy na ulici, „je vlastne naša rodina. Tu dolu starkí postavili domy pre seba i svoje deti. Tu sme spolu vyrastali ako bratranci a sesternice, chodievali do školy. Časom sme sa povydávali, poženili a zostali sme tu. Je to iné ako medzi cudzími ľuďmi, tu vyjdeš na dvor a zakričíš Peťo, Dušan… {R1}
Keď potrebuješ s niečím pomôcť alebo len tak posedieť, máš sa na koho obrátiť. To bol hlavný dôvod, prečo sme predali dom v Hnúšti a presťahovali sa sem. Hlavne kvôli rodine aj kvôli mame, aby po otcovej smrti nebola sama,“ začala svoje rozprávanie Ivanka.
„Nikdy som sa neriadila tým, čo je moderné, ale tým, ako to cítim. Tak sa aj obliekam, tak sa aj zariaďujem.“
VYČKAJ ČASU…
„Pamätám si, keď sme sa zobrali, všetko som chcela mať hneď. Takto to však nefunguje. Isté veci treba naplánovať.Keď človek niečo chce, či už sa to týka bývania, oblečenia, alebo čohokoľvek iného, musí byť trpezlivý. Dospeješ do istého veku, počkáš si na to, potom to má pre teba väčšiu hodnotu, viac sa z toho dokážeš tešiť. Veď čo by si robila ďalej, keby si všetko mala naraz?“
V rovnakom duchu prebiehala aj rekonštrukcia domu. Postupne. Najprv urobili bývanie pre mamu na prízemí, postavili kováčsku dielňu a potom sa pustili do rekonštrukcie ich bývania. Pôdorys zostal pôvodný, iba špajzu pristavili. V kuchyni bola kedysi obývačka, z nej sa vchádzalo do spálne. Dvere zamurovali, spálňa sa o kúsok zmenšila a obývačka si vymenila miesto s kuchyňou.
O SUKNI, KTORÁ BOLA VZOROM PRE OBÝVAČKU
Podľa slov domácej panej obývacia izba dlho nemala dušu, až do chvíle, kým na internete neobjavila nádhernú látku s retro potlačou. „Látku som si objednala na sukňu – takú veľkú s tromi čiernymi spodničkami,“ vysvetľuje so zápalom v očiach, dokresľujúc pritom rukami kontúry sukne vo vzduchu pre lepšiu predstavu.
„Keď som ju videla, vedela som, ako farebne zladím obývačku. Zo zvyškov látky som teda dala ušiť vankúše, ladia s hnedou sedačkou, a potom to už vlastne bolo len o detailoch.“ Vankúšom a sukni však predchádzalo veľké maľovanie. „Jeden deň prišiel Janko z roboty domov a steny už boli orgovánové. Povedal mi: Ivanka, ja som nevedel, že sa ti začala páčiť fialová.“ Vymaľované bolo za týždeň. S myšlienkou dať na steny valček sa Ivanka pohrávala vyše roka. „Žiadalo sa mi niečo starosvetské k nábytku. A keďže Janko bol proti tapete, tak som si povedala, a prečo by som nemohla dať valček?“
Niekoľko kúskov jej daroval jeden úžasný človek a šikovný pán maliar, ktorého však musela s vervou doslova uprosiť, lebo najprv ju odhováral: „Ivanka, nie, toto si nedávaj na steny, to nie je moderné.“ Trvalo dva dni, kým sa rozhodla valčekovať. „Z toho som mala najväčší stres, vedela som, že keď teraz niečo pokazím, už to potom bude zlé.“
Pôvodne bola obývačka machovozelená, no pri rekonštrukcii podkrovia sa steny zašpinili stekancami bielej farby. Najprv teda všetko vymaľovala nabielo a potom nasledovali dva nátery orgovánovej. „V obývačke sa sedí veľmi málo. Hoci teraz sa už v nej bude možno sedieť častejšie, keď už je zútulnená.“
„Ľudia dnes veľmi podliehajú módnym trendom. Môj názor je, že keď k niekomu prídeš, ten byt či dom by mal vystihovať dušu človeka, ktorý v ňom býva.“
S ÚCTOU K VECIAM I PREDKOM
„Veľmi som túžila urobiť na stene rodokmeň – strom. Ale my sme tak poprepletaná rodina, že by to bolo komplikované. Nevedela som to inak usporiadať, iba tak, ako je to teraz. Je tam Jankova aj moja najbližšia rodina. Dlho som to spriadala v hlave. Keď sa na to občas pozerám, pochytí ma zvláštny pocit. Nostalgia, Radosť? Dáva mi to veľa,“ zadíva sa Ivanka na rozkošatený „fotorodostrom“ a vo vzduchu cítiť jej spätosť s rodinou.
Nielen portréty rodinných príslušníkov sú familiárnym mementom. Obrazy má od krstného otca z Havířova, ktorý bol veľký knihovník – mal viac než sedem a pol tisíca kníh. Obrazy kupoval v galériách a niektoré z nich teraz visia na stene v obývačke. „Veľmi si ich vážim, veľmi. Znamenajú pre mňa veľa, pretože aj on pre mňa znamenal veľa.“ Malý moment nostalgie.
„Keď vidím zaujímavý detail trebárs vo filme alebo na vystúpení či na ulici, nakreslím si ho, poznačím. Pomáha mi to pri mojej tvorbe.“
„Kedysi som robievala dole v kuchyni, ale bolo to nepraktické. Došla návšteva, ja som mala na stole rozložených tisíc vecí a nebolo ani kam hrnček s kávou odložiť. Teraz pracujem tu, Janko príde večer za mnou, sadne si sem aj s pohárom vínka do kresla a rozprávame sa, niekedy aj do tretej do rána.“
Začiatok príbehu o čelenkách je spätý s Ivankinou tvorivosťou a spontánnosťou. „Najprv som ich začala vyrábať pre seba a keď ma zastavilo niekoľko ľudí, aby som im predala čelenku, ktorú som mala na hlave, povedala som si, že to môžem skúsiť vyrábať aj vo väčšom množstve. Potom sa o mne dozvedela Matica slovenská, ktorá ma pozvala na stretnutie Slovákov do Fiľakova, behom dvoch hodín som všetko predala. Prišla som tam v tej sukni, klobúčiku a rukavičkách po starej mame, bola som za dámu,“ prezrádza so širokým úsmevom.
„Onedlho ma čaká módna prehliadka Anastázie Huštákovej, kde budú aj moje čelenky. Na budúci rok mám pozvánku na svadobný veľtrh. Vďaka tomu, že moja tvorba má úspech aj klientelu, venujem sa jej.“
Keď deti odídu z hniezda, mnohí rodičia nevedia, čo s časom. Ivanka vie. „Mám tisíc nápadov, do záhrady chcem urobiť mozaikový stôl, stihnúť napísať rodinnú kroniku, ešte kým žijú pamätníci. Chcem sa naučiť robiť klobúčiky. Mám málo času.“ Od pondelka do štvrtka je Ivanka v Bratislave, kde pracuje. Piatok, sobotu a nedeľu musí zadeliť medzi domácnosť, záhradu, dobrovoľné ženské požiarničky, ktorého mužstva je členkou, a realizáciu svojich tvorivých nápadov.
„S takou energiou sa musíš narodiť,“ hovorím jej po výdatnom obede pozostávajúcom z taniera demikátu a dupli krémového rizota. „To, kým som a kde som, som vďaka môjmu Jankovi, dáva mi lásku, priestor, čas a je trpezlivý.“
Ku koncu návštevy som plná. Dobrého jedla, emócií, pozitívnej energie a vďačnosti za tento deň, že som mohla nazrieť do tohto domova, do jednej krásnej duše.
Text: Martina Deríková
Foto: Miro Pochyba
Zdroj: časopis Tvorivé bývanie 6/2016