Nevyužité podkrovie sa premenilo na krásnu dievčenskú izbu

22.05.2012  |     

„Tak toto bola ozaj pekná dievčenská izba. Romantická, ale pritom žiadna presladená torta.“ skonštatoval cestou z Pezinka s uznaním Dano, náš dvorný fotograf. Pravdu povediac, izba slečny, ktorá nás k sebe pozvala na návštevu, nás dostala obidvoch.

Osemnásťročná Nikola si v podkroví vytvorila svoj originálny svet takmer sama. „No, ja som si niečo vymyslela a rodičia mi to potom pomohli zrealizovať,“ priznáva. Má tu priestor, aký jej môže závidieť väčšina rovesníkov, a navyše sa dostala aspoň o pár metrov ďalej od rodičovskej spálne a spod maminho starostlivého dohľadu.

Povala, pracovňa, telocvičňa, fotoateliér...

„Predtým som mala izbičku dolu pri kuchyni, ale nemala som tam žiadne súkromie,“ vedie nás Nikola hore schodmi do svojho kráľovstva. Zapôsobilo hneď na prvý pohľad. „Naši sa ma snažili odhovoriť, že je to tu pre mňa zbytočne veľké, ale nemali na výber,“ chichoce sa komentujúc náš neskrývaný obdiv.

Nikolini rodičia kúpili starý dedinský dom, keď bola ešte malá – vtedy tu bola typická povala, plná rôznych „vecí, čo sa ešte zídu“, aj jednoznačných harabúrd. Dom zrekonštruovali, niečo dostavali, a z povaly sa stala pracovňa domáceho pána. Ten však časom zistil, že takéto vysunuté pracovisko má aj svoje nevýhody, a keď už mal behania hore-dolu po schodoch naozaj dosť, presťahoval sa na prízemie, bližšie k zákazníkom zvoniacim pri bránke. Bolo to podstatne praktickejšie pre otca a ako sa neskôr ukázalo, tento krok ocenila aj dcéra. Medzitým však bola povala ešte chvíľu územím nikoho, na ktorého ďalšom osude sa rodina akosi nevedela dohodnúť. Rodičia tu chceli urobiť napríklad miesto na odkladanie sezónnych vecí, mama tu mala svoju „telocvičňu“... „Na jeseň som tu fotila kamarátku a vtedy som si všimla, že je to naozaj pekný priestor a že by z neho mohla byť perfektná izba,“ uzatvára pestrú históriu podkrovia jeho nová obyvateľka. Cez zimu teda plánovala, hľadala inšpirácie na internete a „lámala“ rodičov, a na jar sa pustila do práce. „Toľko sme ju prehovárali, ale ona má vo všetkom svoju hlavu,“ posťažuje si mama. „Myslím, že teraz je to tu využité lepšie než predtým,“ nedá sa Nikola, „ja mám pokoj od vás a vy odo mňa,“ uškrnie sa.

Letné sídlo?

Základ romantickej atmosféry podkrovnej izby položili staré trámy – bol by hriech skrývať ich. Veď sa na nich kedysi domáci aj narobili, pri rekonštrukcii ich museli vyčistiť, napustiť proti červotočom, namoriť... Na rozdelenie priestoru ozaj kráľovských rozmerov využila Nikola závesy domácej výroby. „Rodičia uvažovali aj nad nejakou pevnou priečkou, aby izbu oddelili od dverí do novej časti domu a od schodiska, ale podľa mňa by sa tým celý priestor zničil, keby sa takto rozdelil. Lebo práve tým je pekný, že je taký veľký a otvorený, a pritom členitý. Navyše takto lepšie vynikne trámová konštrukcia.“ „A keď ju to tu omrzí, tak dáme závesy preč a všetko sa ľahko uvedie do pôvodného stavu,“ pridáva svoj pohľad na výhody závesových priečok mama. Ako obvykle, dcéra má na vec iný názor: „Prečo by ma to malo omrzieť? Ale dá sa to jednoducho preorganizovať nejako inakšie, to je výhoda.“

Nevýhodou Nikolinho nového sídla je, že je to zatiaľ len sídlo letné. Nie je tu totiž vyriešené kúrenie. „Kedysi tu boli elektrické konvektory,“ spomína mama, „ale to sa ešte dalo elektrinou kúriť. Teraz už je to veľmi drahé.“ Nikole by sa páčilo, keby na komín v strede izby pripojili liatinovú piecku, tento nápad jej však rodičia neschválili – kombinácia pevného paliva a bielych závesov sa im totiž nezdala najšťastnejšia.

„V lete je mi tu dobre, teplo mi nevadí, ale keď sa vonku viac ochladí, je tu dosť zima. Aj keď je pod nami kozub, v ktorom sa od jesene kúri a cez schodisko mi ide trochu tepla aj sem hore, na tých pár najchladnejších mesiacov som sa musela presťahovať dolu do tepla,“ konštatuje Nikola trochu sklamane. „No časom možno aj to kúrenie nejako vymyslíme,“ dodáva jej optimizmus mama.

Za pár drobných a plechovku farby

Pri zariaďovaní prejavila Nikola poriadnu dávku fantázie aj praktického uvažovania. Využila dostupný materiál aj starý nábytok, niečo prispôsobila, niečo len natrela (biela farba je tu jasným jednotiacim elementom). „Pozvláčala som sem, čo sa dalo a skade sa dalo. Vlastne všetko, čo tu je, už bolo určené na vyhodenie. Jednotlivé kusy sú len zreparované alebo prerobené. Iba zopár kúskov je tu nových – napríklad sedačka je z Ikey.“ Aj vďaka tejto originálnej metóde zariaďovania sa tu takmer ku každému kusu nábytku viaže aj spomienka alebo príbeh: „Vešiak je z burzy na Červenom Kameni a keby ste videli, ako vyzerali tie stoličky, keď sme ich doniesli...“ Tak tomu hovorím interiér, na ktorom sa odrazila osobnosť obyvateľky.

S náročnejšími prácami pomáhali rodičia – ušili závesy, očalúnili stoličky, ocino dal dokopy posteľ... „Ja by som to nezvládla,“ priznáva Nikola. „Ja som bola taký art director – len som povedala, že toto pôjde sem, toto tam a ocino s maminou to porobili. Teda väčšinou, samozrejme, že na niečom som sa podieľala aj ja. Hlavne na takých jednoduchších prácach ako natieranie. Lebo vlastne nič z toho, čo tu vidíte, nebolo pôvodne biele. A potom som ešte dva týždne chodila celá od farby, taká som ja šikulka,“ .

 


Text: Erika Kuhnová
Foto: Dano Veselský
Zdroj: časopis Môj dom apríl 2012 JAGA GROUP

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Rozsiahly dom na samote sa ukrýva pod zelenou strechou

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky