Horúco príťažlivá severanka
Leto sa sotva zobudilo, ale slnko sa tvárilo, akoby chcelo dohnať predchádzajúce zimné mesiace a šlo naplno. Hrialo tak húževnato, že po chvíli chôdze sa na čele perlili kvapky slaného potu a šaty sa bez ostychu lepili na telo. Ako sa neskôr ukázalo, ani my dvaja s fotografom Danom sme neboli výnimkami. Celou cestou sme však dúfali v lakomosť severu na slnečné lúče. Márne. Keď sme dorazili do cieľa, bolo jasné, že pohodlie nášho klimatizovaného redakčného štvorkolesového tátoša napokon predsa len musíme vymeniť za to „peklo“ vonku. Ale už po prvých krokoch sme zabudli na besniaceho oskara. Vstúpili sme totiž do záhrady pripomínajúcej malý pozemský raj.
{R1}
Priznám sa, záhradu som nazvala severankou ešte skôr, než sme s Danom vyrazili z redakcie. Od začiatku to bolo pre nás také malé dobrodružstvo. V e-maile od majiteľov bol totiž len stručný a na obraz skúpy opis záhradky. Bez fotiek, len zopár rozvitých viet. Už si ani presne nepamätám, čo ma na nich zaujalo, ale povedali sme si, že to riskneme.
Príbeh severanky…
Začal približne pred piatimi-šiestimi rokmi. Práve vtedy sa majitelia (on je športovec a ona miluje záhradu) rozhodli, že chcú viac. Nielen trávnik s malým rybníčkom tróniacim uprostred. Zmena sa rodila postupne, rovnako ako severanka. Všetko spískala domáca pani (ktorá sa, žiaľ, v čase našej návštevy nachádzala presne tam, odkiaľ sme prišli my; a tak, zatiaľ čo Dano skúmal pozorným okom skrývajúcim sa za objektívom zákutia záhrady, ja som spovedala zvyšnú polovicu jej majiteľov).
Prevažne rovinatý terén s nebadaným náznakom mierneho kopčeka pred domom sa im zdal ako príhodné miesto na založenie skalky. A pretože v rybníčku by zbytočne lovili zlatú alebo inú „splním ti želanie“ rybu, vzali veci, lopaty a rýle do vlastných rúk a skoncovali so starým usporiadaním. Z povrchu zemského rozkladajúceho sa pred ich domom zo dňa na deň zmizol rybník a časom začali pribúdať všakovaké rastliny, kry a dreviny. A povedľa nich sa kde-tu začali trúsiť kamene a kôra. Tie prvé chodili „loviť“ do potoka cez cestu a vďaka svokrovi, ktorý má hory, bolo pri zvážaní dreva o dostatok kôry postarané.
Trávnik zaberá pomerne veľkú časť, no neprislúcha mu dominantné (v jeho prípade) „poležanie“. Pútačom pohľadov je mladý javor s krikľúnskymi červenými listami. Vďaka nim si len málokto všimne zopár prázdnych či zažltnutých miest na trávniku, ktoré sú pravdepodobne dôsledkom nedostatočnej vlahy. Tento problém by dokázala vyriešiť automatika, ale dovtedy sa záhrada bude musieť uspokojiť zo šiestimi sudmi vody denne, ktoré majitelia načapujú v už spomínanom potoku. Úžitková záhrada aj s hojným počtom ovocných stromov sa rozprestiera za domom. Tak to už na dedinách býva. Málokto však má odvahu pustiť sa do tvorby japonského záhradného kútika. Tu sme ho našli nenápadne schúleného vedľa schodiska vedúceho k vchodovým dverám. Napriek vysokým a mocne sa tváriacim bambusom nám bolo jasné, že „japonča“ sa ešte len rodí. Pred časom tento zatiaľ skôr zelený než japonský kútik zdobili rododendrony – ružovými kvetmi veľkými ako dlane (vraj). Či sme prišli priskoro, alebo sa omeškali, ťažko povedať… niektorým kvetom jednoducho nevyhovieš.
… stále pokračuje
Nepísaný zákon hovorí, že údelom začiatočníkov je robiť chyby. Nech už sa pokúšate o čokoľvek, nemusí to na prvýkrát vyjsť, začiatky sa len tak hemžia príležitosťami, ako uviesť do praxe staré známe „pokus-omyl“. Ale nie vždy. Na moju zvedavú otázku, či sa nejakým rastlinám v záhrade nedarilo, som od majiteľa dostala jednoznačnú a váhaním neskazenú odpoveď: „Nie.“ V tej horúčave to zapôsobilo podobne, akoby mi niekto hodil dobre vychladenú ruskú zmrzlinu na krk. Viem, poviete si, také veci sa nestávajú. Kto by už len takto mrhal ruskou zmrzlinou! Nespomínam si, či som sa zatvárila tak neveriacky, že aj biblický Tomáš by pri mne vyzeral ako amatér, alebo zase bola raz moja mimika pohotovejšia než zmysluplná otázka, ktorá mala nasledovať a ktorá neprichádzala, v každom prípade domáci pán, povolaním futbalista, vzápätí dodal: „Moja žena je vášnivá záhradkárka. Záhradníčenie jej robí radosť a navyše si tak kráti chvíle, keď som z domu preč niekde na sústredení. Veľa číta – knihy aj časopisy – a z nich čerpá informácie o rastlinách. Sú vysadené tak, ako majú byť. Napríklad taký rododendron. Potrebuje tieň, nie priame slnko, tak je v tieni.“
Pozorne som sa poobzerala vôkol seba (Dano ešte stále šantil s objektívom a kvetinami) a pomyslela som si, že severanka nie je v nijakom prípade úzkoprsá, pokojne by sa sem zmestil napríklad aj stredne veľký bazén. Za otázkou, či niečo podobné v budúcnosti plánujú, nasledovalo ďalšie nie. V programe sú však iné premeny týkajúce sa skalky – chcú ju rozšíriť naboku a podaktoré stromy presadiť, pretože svojimi koreňmi narúšajú jej súkromie. Z toho, čo som mala možnosť vidieť a tiež počuť, som usúdila, že tu všetkým záhradným zmenám (minulým aj budúcim) predchádza naozaj dôsledná príprava a že do tvorivého procesu sú okrem fyzickej práce a plodného nadšenia zapojené aj dôkladne naštudované informácie. A hoci sme si s kombinatorikou asi také blízke ako morský koník s veveričkou, myslím, že majitelia našli tú pravú kombináciu, pomocou ktorej vytvorili zaujímavú a pôvabnú záhradnú kompozíciu.
… na inom mieste sa však tvrdohlavé kamene predsa len rozhodli neustúpiť a zostali na výslní (a občas aj v tieni). | A aby tej zelenej nebolo priveľa, rozkvitla hortenzia naružovo. |